Viedeň, 23/02/2008 – Zhmotnená radosť a pohoda
Vyrovnaný s vrcholným zážitkom v Prahe a ukľudnený sobotným upratovaním som ani len nemal pocit, že by ma čakala ďalšia skvelá noc s The Cure. Jednoducho som naštartoval auto, zbehol do Nitry pre kamoša, v Bratislave naložil ďalšie dve skvelé osôbky a hurá do Viedne. Pred Gasometrom stála o šiestej večer len hŕstka ľudí a tak sme sa vybrali do nákupného centra, kde sa nás celkom slušná kopa milých ľudí usadila za jedným stolom v príjemnej kaviarni. A kdesi v tom momente nás všetkých ovládla tá krásna pohoda, ktorá nás nepustila po celý večer.
Do prijemnej neveľkej haly sme dorazili už počas koncertu 65 Days Of Static. Ako sme na konci ich setu zistili, po celý čas si ich z boku pódia vychutnávali Jason so Simonom. Ale čo tam po tom... blížila sa deviata hodina a nálada publika začala gradovať. The Cure nastúpili s malým meškaním o 21:05, ale okamžite mali odpustené.
Príjemné intro v podobe hybridnej verzie legendárnej "Tape" totiž The Cure doslova odkopli z reproduktorov odpálením razantnej "Open". V tej chvíli sa ukázalo, o čo dnes večer pôjde... akustika haly výborná, zvuk kapely skvelý, Robertov hlas stále v skvelej forme... môžeme teda začať a "Fascination Street" búra posledné zvyšky múrov pochybností kohokoľvek v publiku. Ešte "Alt.End" a potom prvá perla večera – "A Night Like This". Srdce plesá radosťou, nohy si podupkávajú v príjemnom rytme skladby, keďže sedím na mieste s parádnym výhľadom, tak aj oči sa na celej tej kráse pasú... a ak by v tej chvíli aj prestali hrať, už by som bol spokojný. Nuž ale, prečo by to The Cure robili, keď sa ešte len zahrievali. "The Walk" a pri pohľade do kotla, kde to skupinka asi desiatich náruživcov riadne rozhýbala, som mal pocit, že sledujem záznam koncertu kapely z Glasgowa 1984. Všimol si ich aj Robert a očividne mu to robilo radosť. Lenže stále bol s niečím nespokojný. Odposluchy. Niekoľkokrát sa snažil naznačiť zvukárom, že so zvukom priamo na pódiu sa mu niečo nepáči. Dokonca po doznení "The Walk" upozornil technikov cez mikrofón, že to má u seba nejako príliš hlasno. Ale šlo sa ďalej. Bezchybne zahratá "The End Of The World" a po nej nadšené ovácie publika pri prvých tónoch "Lovesong". Čo však prišlo po tom, na to sa už ťažko hľadali slová. "A letter To Elise", pre mňa plná spomienok do neba odkopnuté famóznym Porlovým sólom, ktoré som sledoval priam s otvorenými ústami. Jednoducho už asi neexistujú správne slová, ako by som vyzdvihol jeho úžasný talent. "Pictures Of You" však bola výsostnou záležitosťou trojky Robert, Simon a Jason, tuná Porl zabezpečoval background. Nuž a potom ďalšie "prekvapko": "Lullaby" začala v pohode, avšak s nástupom druhej strofy Robert všetkým na pódiu naznačoval rukami, aby si dali pohov. Jason so Simonom zjemnili, hoci držali tempo, Porl pustil gitaru z rúk, rovnako ako Robert a ten zaspieval niekoľko veršov, počas ktorých technici dali veci pravdepodobne do poriadku. A hoci to pre kapelu bola zrejme chyba, vyznelo to skutočne skvostne, skladbu následne v pohode dohrali do konca a ešte za ňu získali hromový potlesk.
Po tej malej epizódke už The Cure naštartovali svoj povestný valec a pustili sa s ním do ľudí. "Maybe Someday", ktorej text sa zrejme Robert počas voľného dňa doučil a na rozdiel od Prahy ju odspieval bezchybne, "From The Edge ..." opäť s excelentným Porlovým sólom, zábavná "Hot Hot Hot!!!", novučičká "Please Project", s ktorou sa Robert doslova maznal a "Push", s ňou publikum doslova skosili k zemi. Všetko bolo tak plné života a ja som dúfal len v jediné... nastal totiž jediný možný moment, kedy mohol odznieť môj ďalší sen... a splnil sa. Robert schytil akustickú gitaru, vybrnkal úvodný riff z "How Beautiful You Are" a ja som myslel, že vyskočím z kože. Stále počúvam od ľudí, že túto skladbu práve Porl spackal, ale ja vo svojom názore nepopustím. Je to neopísateľná perla, na turné ku "Kiss Me..." albumu pôsobila tak všedne, no práve teraz, kedy jej táto štvorka vdýchla nový život, pôsobí majestátne a doslova svojím zvukom reflektuje a ten "ukradnutý" Robertov text. Jednoducho som bol šťastný. "Just Like Heaven" akoby som ani nepočul, hoci to bol pre publikum "zlatý klinec programu". Koniec koncov, Porl sa v nej zasa nádherne predviedol.
"A Boy I Never Knew" má na tomto turné trošku smolu, pretože je to najpomalšia skladba a ťažko ju zaradiť do playlistu tak, aby súzvučila s ostatnými piesňami. Napriek tomu pôsobila úžasne a Simonov bassový nástup by zrejme rozbúšil srdce aj mŕtvemu. Šialenstvo davu na chvíľu ustalo, no "Shake Dog Shake" to všetko vrátila do pôvodného stavu. Albumovú verziu nebudem mať rád nikdy, ale v live podaní nemá jedinú chybičku krásy. "Never Enough" s bozkom Simona a Porla, ako aj popíková "Wrong Number" ľudí len udržali v správnom vare a "One Hundred Years" bola pre mňa zasa signálom, že ešte jedna skladba a hlavný set skončí. Omyl! Ďalší príjemný šok v podobe absolútneho gitarového masakru v "Shiver And Shake", ktorú si kapela teda parádne vychutnala. Pôsobila doslova ako uragán a človek mal pri nej pocit, že by bolo bezpečnejšie sa čohosi chytiť. Takéto prekvapenia dokážu naservírovať skutočne len Cure. No povedzte, dá sa to vôbec ich nemilovať? Mohol nás Robert v "End" o to doslova prosiť, aj tak sa to nikdy nestane. Jeho ďakovné slová, neutíchajúci potlesk a šťastné výkriky... presne v takejto atmosfére odchádzali chalani z pódia po hlavnom sete.
|