Disintegration - Rogerove spomienky na nahrávanie albumu
Ľudia sa ma často pýtajú na spomienky súvisiace s nahrávaním albumu "Disintegration", hoci odvtedy ubehlo už viac ako dvadsať rokov (bol vydaný v apríli 1989). No možno práve teraz nastal vhodný čas na pretavenie spomienok do slov. Viem, že tento album je veľmi dôležitý pre množstvo ľudí z rôznych dôvodov a v mnohých smeroch značne ovplyvnil aj môj život.
Celý proces albumu "Disintegration" začal pre mňa samotného niekedy počas turné The Cure v roku 1987. K The Cure som sa pripojil iba z dôvodu výpomoci na turné k albumu "Kiss Me...", jednoducho som bol najatý ako hudobník iba na obdobie spomenutého turné. O kapele som toho vtedy veľa nevedel a koncertoval som v tom čase so Psychedelic Furs. Jediné, čo som vedel bol fakt, že jeden z mojich najlepších priateľov, Boris Williams, bol ich bubeníkom. Keď začali u nich diskusie o ďalšom klávesákovi, spýtal sa ma, či by som nemal záujem. Spočiatku som záujem nemal, teda presnejšie až do vypočutia albumu "Kiss Me Kiss Me Kiss Me", kedy som si uvedomil, že odhliadnuc od podivných účesov a mejkapu je to absolútne úžasná skupina! Asi po týždni na turné som v hotelovej izbe sedel na podlahe vedľa Roberta a z neho vyšlo: "Chcel by som, aby si bol pevnou súčasťou skupiny, chcem, aby si hral na ďalšom albume ako člen The Cure."
Red Rocks Colorado USA KMKMKM Tour 1987, Foto: Bruno Brunning
V tom čase som žil v Toronte, kúpil si svoj prvý MAC, v byte si zriadil malé nahrávacie štúdio a už počiatkom roka 1988 začal v mysli komponovať skladby pre The Cure. Bolo to nadlho moje prvé štúdio a dokonca prvé štúdio postavené na počítačovom základe. Na nahrávanie som využíval softvér s názvom Performer, ktorý bežal na počítači Mac Plus, pripojený na multitrackový kazetový rekordér, na ktorý som v podstate zabudol (až kým som nezačal s týmto písaním), takže som mohol pridávať k nahrávaniu aj nahraté skutočné nástroje ako gitary. Kapele som neskôr na prvom posluchovom sedení v Borisovom dome v anglickom Devone prezentoval asi hodinu hodnotnej hudby. Skladby som mal nahraté na DAT páske, čo bola v tom čase jediná bežne dostupná digitálna páska. Nemal som potuchy, aké skladby vôbec písať a Robert mi nedal žiaden smer, ktorým sa uberať, takže som sa riadil vlastnými pocitmi. Hudbu som komponoval už dlho a v tom čase som už bol s kapelou rok, takže som asi vedel, čo by mohlo fungovať a čo zasa nie, hoci zaujímavé, že fungovali práve skladby, o ktorých som si myslel, že sa Robertovi a spol. páčiť nebudú. Odnaučil som sa veľmi skoro tipovať a jednoducho som nahrával skladby, ktoré sa mi páčili a ktoré mi dávali zmysel, bez súvisu s históriou The Cure. Keď sme neskôr niektoré tie skladby hrali a následne aj nahrali, bol to skvelý pocit a bol som na seba veľmi hrdý. Aj predtým som fungoval v kapelách a písal pre ne piesne, ale toto bolo niečo úplne iné. Keď som neskôr počul finálnu verziu "Fear Of Ghosts" s vokálmi, doslova som bol ohromený.
Moje štúdio v Toronte 1987/88
Pokúsim sa spomenúť na sled udalostí roku 1988... Viem, že v januári sme nakrúcali video k singlu "Hot Hot Hot", čo bol posledný singel k albumu "Kiss Me ...". Následne sme absolvovali dve demo sedenia v Borisovom dome, z ktorých mám pásky... myslím, že ich mám aj označené, takže ich neskôr skontrolujem... Samozrejme, v auguste toho roka mali Robert s Mary svadbu (bohužiaľ, kazetu s tým dátumom doma nemám)
Hranie biliardu v Borisovom dome 1988, Foto: Bruno Brunning
Takže prvé sedenie začalo prezentáciou pások, na ktorých každý predviedol svoje demosnímky. Vypočuli sme si ich postupne úplne všetky a bodovali. Paul mal pocit, že by bolo veľmi umelecké, keby sme snímkam nepripisovali body, ale ku každej niečo namaľovali. Neskôr by sme si to prezreli a vybrali tie najkrajšie, myslím že v tom čase sa tri alebo štyri moje skladby páčili. Bruno, v tom čase osobný asistent skupiny a klávesový technik, postavil v jedálni veľmi jednoduché štúdio s tým najnutnejším vybavením a zopár skladieb sme zahrali, aby sme zistili, či budú fungovať aj v podaní celej kapely. Boli to skutočne zábavné a veľmi oddychové časy, dokonca sme si kúpili vlastný biliardový stôl (hlavne preto, že sa nám na stoloch v lokálnom pube nedarilo vyhrávať), veľa sme opekali, grilovali a hlavne popíjali! Dokonca sme strieľali na asfaltové holuby, z čoho sme boli pekne ohlučení a dotlčení...
Simon, Boris, Bruno, Lol a Paul hrajúci petang v Boule Brushford v Devone
Na pľaci pred domom sme hrávali petang, a ja s Borisom sme veľmi často hrávali kriket, čo nakoniec vždy skončilo nejakým rozbitým oknom ale zhodenou bridlicou zo strechy. Mal som vtedy trochu nabúrané auto, MG Midget, s ktorým som maniakálne jazdil po tamojších úzkych cestách a vozil Lola do dedinského obchodu na cigarety. Ten dom bol skutočne v pustatine.
Boris a Lol v mojom Midgete, Lol mal dôvod vyzerať vystrašene (ha ha ha)
Borisove MGB a môj MG Migdet
Farmárova žena a dcéra od vedľa nám zvykli variť, z času na čas sme zbehli do pubu a inokedy sme si zasa nechali priviesť pizzu z miestnej malej reštaurácie s názvom Poppins. Reštauráciu vlastnili dvaja gayovia, ktorí si mysleli, že by bolo neskutočne úžasné obohatiť jednu z pízz magickým hubami a nikomu o tom nepovedať. Síce to bola zábava, no nevedeli sme, čo sa deje. Mal som pocit, že som prišiel o rozum (ha ha ha).
Strieľanie asfaltových holubov, Devon 1988, Foto: Bruno Brunning |