30 rokov „Kiss Me …“ albumu – 05/2017

S Lolom Tolhurstom v rozsiahlom rozhovore pre britský Observer o albume, s ktorým The Cure definitívne dobili Ameriku.

Je kopec ľudí, vrátane mňa, ktorí zastávajú názor, že zostava s Robertom Smithom, s tebou za klávesami, Borisom Williamsom za bicími, Simonom Gallupom s bassgitarou a Porlom Thompsonom s gitarou je vo svojej podstate klasickou zostavou The Cure, alá „Mach II“ verzia Deep Purple. Tvoj názor?
Ja z tej doby vnímam dve zostavy The Cure. Jedna, v ktorej som bol ja s Robertom, Simonom, Porlom a Borisom. Počul som od niektorých fanúšikov, že sa nazýva „kráľovská zostava“, čo mi príde trochu čudné, ale myslím, že zosobňuje melodickú verziu kapely. Pre mňa však bola najlepšia zostava The Cure práve tá, ktorá stvorila album „Pornography“.

Ako mnoho Američanov, aj ja som po prvýkrát narazil na The Cure práve v roku 1987, nakoľko som sa im nedokázal vyhnúť počas počúvania alternatívnej rozhlasovej stanice WLIR. Jedna z úplne prvých spomienok na The Cure súvisí so skladbou „Why Can´t I Be You?“, počas cesty za nákupmi v Rooseverlt Field Maill. To som bol v poslednom ročníku na strednej škole a práve táto skladba ma inšpirovala pri nákupe oblečenia 🙂
Bolo to naše kľúčové obdobie, pretože tesne predtým sme sa uviedli v Amerike prostredníctvom MTV. V ranných časoch sme mali len zopár videoklipov, nahrali sme niekoľko popových singlov a MTV bola v podstate stále v plienkach. V tých časoch sa premiérovalo tak šesť, či osem klipov týždenne, takže nás museli hrať, keďže veľa materiálu k dispozícii nemali. To samozrejme rezonovalo s vnímaním The Cure.

V podstate sme vždy oslovovali ľudí z malých miest, či predmestí, odkiaľ sme pochádzali aj my. Ľudia sa ma často pýtajú, prečo z tých všetkých kapiel z 1980tych rokov, sa stálej a najväčšej sláve v Amerike tešia práve The Cure, Depeche Mode a The Smiths. To preto, že sme vzišli z rovnakého prostredia, nezáleží na tom, či je to predmesie Južného Londýna alebo predmestie Južnej Kalifornie; pre ľudí sú totiž pochopiteľné veci, ktoré sme boli schopní vyjadriť, ľudia tomu jednoducho rozumejú. Preto to stále funguje, a to sme často hrali príšerne a vyrážali na veľmi, veľmi dlhé turné.

Pôvodne sme hrali pre ľudí v ich mestách, čo nám dávalo pocit, akoby si nás adoptovali, hoci sme boli adoptovaní na diaľku. Dodnes stretávam ľudí, ktorí nás videli hrať vo Whiskey, v Los Angeles alebo v Harrah´s v New Yorku, keď sme do Ameriky prišli po prvýkrát. Ľudia si to pamätajú a tá lojalita v nich žije dodnes.

Čo vás viedlo k nahratiu dvojalbumu?
Myslím, že viac než čokoľvek kombinácia koncertovania a splatenia dlhu internátnym rádiám, ktoré nás hrali. Keď začali práce „Kiss Me“ albumu, mali sme k dispozícii asi stovku demosnímkov, pretože každý niečím prispel.

V tom období mal každý z nás svoje domáce štúdio. Povedali sme si, „Tak, toto nás čaká. Ideme do toho spolu, každý priniesol všetky svoje domáce demá za posledný rok, či dva, prehráme si ich a obodujeme na stupnici od 1 do 10. Tie s najvyšším bodovým hodnotením rozpracujeme.“

Takže z tej stovky domácich nahrávok sme nakoniec vybrali asi 35 a v u Borisa doma sme nahrali kompletné demosnímky. Zostali sme uňho asi mesiac a všetko to nahrali, no a z tých 35 vecí sa 19 dostalo na album. Takže, dvojalbum z toho vznikol iba preto, že sme mali k dispozícii veľa skladieb. Bolo to veľmi plodné obdobie, pretože vtedy boli The Cure skutočne správnou kombináciou ľudí.

Čo Vás inšpirovali k prinúteniu fanúšikov tancovať na skladby z albumu?
Pamätám si na jednu z vecí, ktoré v tom čase povedal Robert, „Je to akoby sme predstierali, že sme úplne iná kapela.“ A tak sme to urobili v štýle niekoho, kto sa nám páčil. Na cesty si Robert pripravil kolekciu skladieb a albumov, ktoré počúval vo svoje izbe, či šatni, a boli to veci postavené na pope a funky, ktoré vyvažoval melancholickými vecami, ktoré vtedy počúval takisto.

„Pop“ The Cure nikdy nevnímali ako nadávku a vždy sme preň mali porozumenie. Mohli sme byť vždy inou kapelou, mohli sme sa odchýliť od oblasti, v ktorej sme z post-punku prechádzali do popu, no vždy sme to zvládali bez straty intezity. Jednoducho sme mali k dispozícii niekoľko intenzívnych skladieb a chceli sme to všetko zmiešať do jedného celku. Povedané na rovinu, mali sme k dispozícii toľko materiálu, že by bolo hanbou nenahrať dvojalbum.

A čo inšpirovalo funky stránku albumu? Boli to udalosti, ktoré sa udiali vo svete R&B a tieto ovplyvnili váš kreatívny proces? Napr. nástup Prince-a?
Prišlo to k nám spoza chrbta, ale niektoré hudobné odkazy k nám prenikali z ranných čias, z viac klasickejších záležitostí. Presne si spomínam na časy puberty, kedy sme s Robertom, v izbe jeho staršieho brata, počúvali veci napr. od Raya Charlesa, ako napr. „Hit The Road Jack“. Obsahuje skvelý piáno part, je to doslova zabiják a keď sa pozrieť na album „Kiss Me“ po štylistickej stránke, tak v ňom objavíte korene The Cure.

Kto má na svedomí ten úžasný funky link v „Hot Hot Hot!!!“ – Porl alebo Robert?
S istotou môžem povedať, že väčšinou bol Porl tým technicky najzdatnejším hudobníkom v štúdiu. On je, teda vlastne, dnes už ona, Pearl, je génius. Môžete pre ňu položiť akýkoľvek nástroj a ona na ňom dokáže hrať. Práve preto si ju Jimmy Page a Robert Plant vybrali na ich turné v roku 1995.

Keď sme chodili na turné, zvykol som neskoro večer zájsť do Pearlinej izby a myslel som si, že bude počúvať Led Zeppelin z prehrávača, ale ona si vybrnkávala ich skladby na gitare a myslím, že znela presne ako Jimmy Page. S väčšinou nápadov prišla práve ona; bohužiaľ, nikdy si neviem spomenúť, kto hral ten ktorý riff. Väčšinou to však dopadne vždy tak, že v 9 z 10 prípadov to bude Pearl.

Som však silne presvedčený, že Robert je až neuveriteľne, ako gitarista, podceňovaný.
Myslím, že ľudia za ním vidia len hlas a vlasy. Ale máš pravdu, je neuveriteľne podceňovaný. Nedávno som sa ho spýtal, čo robí radšej, či spieva alebo hrá na gitare. Povedal, že radšej spieva, pretože do toho môže vložiť viac emócii. Koncertovali sme spolu pred piatimi rokmi a vtedy mi povedal, že už úplne zabudol na časy, kedy sme hrali v trojici a koľko musel hrať na gitare. Dodal, že s príchodom Pearla to bolo omnoho ľahšie, pretože už nemusel hrať na gitare po celý čas.

„Kiss Me …“ je takisto prvý album, kde si sa predstavil ako plnohodnotný klávesák, je tak?
Myslím, že to už bolo na albume „Head On The Door“, ale tentoraz sme boli po prvýkrát skutočne kompletná kapela a moja zrevidovaná rola v kapele vtedy vyzrela.

Bolo by zaujímavé spomenúť, aké klávesy si v tej dobe používal.
V Londýne bol jeden obchod s názvom Psycho, ktorý myslím vlastnil Peter Gabriel, no a ten disponoval mnohými vecami, ako napr. prvým Fairlightom, ktorý sa začal vyrábať, rovnako ako Emulator a rôzne iné, prvé, skutočné high-endové samplingové klávesy. Ale prvé klávesy, s ktorými sme v začiatkoch pracovali, boli Emulator a ten sme použili aj na nahrávanie albumu „Kiss Me“.

Boli úplne nové a keď mi boli doručené z Kalifornie, nemal som k nim manuál. Mal som síce poznámky od inžiniera, ako veci fungujú, nakoľko ten Emulator bol jeden z prvých vyrobených. Tak sme to vzali so sebou do Francúzska a zahrali na tom množstvo zaujímavých vecí. Takže, toto bola moja úloha v The Cure v tom období, snoril som po nových elektronických veciach a kapelu spájal s novou technológiou.

Takže tie sláky v „Catch“ a trúbenie na rohu vo „Why Can´t I Be You?“ pochádzajú z Emulatora?
Keď sme chceli v našich veciach trochu uletieť, tak sme robili kopec takýchto vecí. Mali sme k dispozícii staré ARP Solina String Ensemble a to disponovalo jedným, či dvoma zvukmi. A to sú presne tie zvuky, ktoré si fanúšikovia spájajú s touto nahrávkou a s The Cure. Myslím, že v jednom momente som sa pokúšal predať Emulator Pearl, ale bolo to unáhlené a nakoniec, nikdy neznel ako Solina, ktorú vyrábali neskôr. Dokonca aj s neskoršími patch-mi pre Emulator to neznelo rovnako.

Je zábavné len pomyslieť na všetkých tých hudobníkov, ktorí sa snažili okopírovať ten zvuk a vy ste sa k nemu dostali úplnou náhodou.
A presne tak to bolo. Do určitej miery ste museli byť pripravení v štúdiu experimentovať. A rovnako ste museli byť pripravení na šťastné náhody, pretože práve takto sa rodia skutočné veci. A samozrejme, ako hudobník chcete byť jedinečný. Totiž, ak znejete ako niečo, čo tu už bolo, hoc ide aj o dokonalú prerábku, nikoho tým nezaujmete. Ale ak sa vám to podarí jedinečným spôsobom, podarí sa vám to vryť do ľuďských myslí iným spôsobom, tak ste vyhrali. A presne po tomto sme pátrali, po niečom, čo by jednoducho znelo ako my.

Ak sa môžeme vrátiť k tomu, že si vysvetlil, prečo majú ľudia stále radi The Cure, The Smiths a Depeche Mode a hlavne, prečo tieto tri kapely stále tak silne rezonujú v každej novej generácii… Chcem povedať, že kto by si bol pomyslel, že kapely ako The Byrds a French New Wave by mohli znieť tak dobre, ako zneli práve The Smiths. Alebo, v prípade „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“, v skladbe „Icing Sugar“, kde sa The Cure doslova pokúšajú o vlastnú verziu „L.A.Blues“ od The Stooges, s tým magickým saxofónom Andrew Brennana.
V našom prípade šlo vždy o pokus vrátiť sa späť a znovuobjaviť naše korene, keď sme ako decká prvýkrát začali s hraním. Vtedy sme chodili po puboch a kluboch v Londýne, kde sa hrávalo blues a tu a tam nás tam aj nechávali posedieť, pretože sme boli ešte decká, viete, jednoducho sme na tých veciach vyrastali. Ak ste hudobník, musíte byť tak trochu ako špongia.

V časoch nahrávania „Kiss Me“ sme sa nachádzali v bode, kedy sme mali veľa možností experimentovať. V našom prípade sme sa vždy snažili vymaniť z veľkého mesta a nahrávať niekde na vidieku, pretože tam by sa mohli odohrávať tie magické veci. Samozrejme, pokiaľ Vás v tom neruší firma, od ktorej ste si prenajali priestory. Tie majú totiž vo zvyku kontrolovať Vás každý druhý deň, či je všetko v poriadku. Lenže, vy chcete pracovať v štúdiu, využívať ho ako kreatívny priestor a preto sme sa usadili uprostred ničoho. Viete, v Provence nás nikto nekontroloval, mali sme vlastný personál. A tá izolácia nakoniec prospela každému z nás.

Čo Vás napadlo, keď pár mesiacov po Vašom singly vydal David Johansen, ako Buster Poindexter, vlastnú skladbu s názvom „Hot Hot Hot“?
Spomínam si, ako som sa s ním stretol, začiatkom 1980tych rokov, v Hurrah. Dlho sme sa rozprávali a pamätám sa, že bol skutočne vtipný. Takže som mu vlastne krádež nášho názvu odpustil 🙂

Viem si predstaviť, že ranných The Cure ovplyvnili aj New York Dolls, nie?
Ja s Robertom sme ich nepočúvali, ale neskôr som si to uvedomil, pretože Simon mal Dolls veľmi rád, rovnako The Kiss. K jeho štýlu to viac pasovalo 🙂

Ďalšia vec, ktorá ma vždy zaujímala, bol názor The Cure na „Just Like Heaven“ v podaní Dinosaur Jr, ktorú nahrali takmer hneď po vydaní albumu „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“, v roku 1987.
Neviem si na to úplne jasne spomenúť, ale viem, že sme to vtedy počúvali a prišlo nám to celkom dobré. Robert tým bol dokonca úplne nadšený, pretože jemu sa tá kapela páčila.

Boli v 1980tych rokoch The Cure spriaznení s nejakou inou americkou undergroundovou, punk či indie kapelou?
Keď sme prvýkrát prišli do Štátov, tak sme nakoniec hrali s Mission Of Burma. Boli skvelí a boli v podstate takou našou americkou verziou, teda pokiaľ šlo o prístup k veciam a my sme boli akosi prepojení s tým, čo reprezentovali, než s ich hudbou. Ľudia si neuvedomujú, že tam, kde sme vyrastali, sme boli vlastne úplne prvými punkermi a to nás posunulo ďalej.

Jedna z najzaujímavejších častí tvojich spomienok na The Cure súvisí s koncertovaním v Argentíne, práve v období „Kiss Me …“ albumu.
Prišli sme tam po vojenskom puči a vládla tam skutočne divočina. Žiadne známe kapely tam nehrali celé roky a my sme boli vlastne jednou z prvých kapiel, ktoré tam vtedy zavítali. Ľudia tam boli veľmi dlho potláčaní a jednoducho chceli niečo urobiť. Naháňalo to tak trochu strach. Keď tak nad tým premýšľam, dnes zažívame niečo podobné a ja verím, že v tomto chaose vznikne niečo významné po hudobnej a umeleckej stránke.

Album „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“ vyšiel v časoch veľkej neistoty, ako v Spojených štátoch, tak aj v Anglicku, čo vlastne súviselo s vládou Regana a Thatcherovej. Z pohľadu poslucháča bolo príjemné sledovať kapelu ako The Cure, ktorá bola vždy známa tvorbou deprimujúcej hudby, že zrazu prinútila ľudí, uprostred toho zmätku druhej polovici 1980tych rokov, tancovať.
Mali sme pocit, že sme na jednej strane zašli tak ďaleko, ako sme len mohli, tak sme si povedali, že to zastavíme a urobíme niečo zábavné, čím by sme oslávili absurdity života.

V súvislosti s týmto albumom takisto verím, hlavne pokiaľ sa pozriem na tých 30 rokov, že zatiaľ čo sa mnohí stali fanúšikmi The Cure vďaka vášmu imidžu, väčšina z nás Vám zostala verná pre vašu hudbu.
Vieš, to je jedna z najlepších vecí, ktoré kto kedy povedal o The Cure. Ono, po tom všetkom sme mohli hrať, hrať veci, ktoré sme mali veľmi radi, no a naši skutoční fanúšikovia rozpoznali to, čo sa skrývalo za našim vonkajším vzhľadom.

zdroj: Observer