Lol Tolhurst nikdy neočakával, že jeho autobiografia vyvolá takú senzáciu. Niet sa nakoniec čo čudovať, veď jeho kniha „Cured“ je presne to, o čom snívali fanúšikovia The Cure celé roky.
Ako pôvodný bubeník a klávesák jednej z najväčších rock´n´rollových a zároveň vplyvných kapiel, The Cure, očakával iba záujem malej skupiny skutočne najvernejších fakúšikov kapely. Sotva by si takisto vedel predstaviť, že sa o rok neskôr vráti do rodného Anglicka, a Írska, kvôli ďalšiemu „turné“, súvisiacemu s knihou.
Doma, v San Franciscu, povedal pre rádio SFTW: „Keď sme s tým celým začali, spýtal som sa svojho agenta, ‚Victor, koľko propagačných akcií zvyknú normálne autori usporiadať pre svoju knihu?‘ Povedal mi, že tak 5 – 6. Mám pocit, že po turné v Anglicku ich budem mať za sebou 75. To už doslova pripomína rockové turné – samozrejme, je to omnoho civilizovanejšie a môžete ísť do postele omnoho skôr.“
Skorý odchod do postele nepatril k týpickým veciam, ktoré The Cure robili počas koncertovania v 1980tych rokoch, kedy sa tešili reputácii jednej z najžúrkovejších kapiel hedonistického obdobia.
Je to už takmer 30 rokov, odkedy sa Tolhurst neslávne rozlúčil so spolozakladateľom kapely, s Robertom Smithom, s ktorým vyrastal v Crawley, v Západnom Sussexe, sotva 30 míľ južne od Londýna. Jeho alkoholová závislosť však v tom čase už dávno prekročila mieru rock´n´rollových excesov a stala sa pre kapelu viac príťažou, ktorej sa nakoniec museli zbaviť.
A dnes tu je kniha, „Cured: The Story of Two Imaginary Boys“, príbeh priateľstva medzi Tolhurstom a Smithom, ktoré prežilo aj tie najhoršie obdobia a dnes sa opäť zlepšilo. A práve šanca na stretnutie so Smithom, v medzihurikánovom období na Havaji, priviedla Tolhursta dať tento životný príbeh na papier.
Lol povedal: „Bol som s manželkou pred pár rokmi na Havaji, keďže žijem v Kalifornii, tak to nemám ďaleko. Šli sme tam hlavne kvôli nej, keďže rada surfuje. A práve vtedy tam po prvýkrát vystupovali The Cure. Nikdy predtým tam ešte nehrali. Tak som zavolal Robertovi, že by som ho prišiel pozrieť a on súhlasil. Lenže, blížil sa veľký hurikán, ja som bol na inom ostrove a on mi povedal, „na hurikán sa vykašli a príď“. Tak som šiel, mali sme spolu veľmi dlhý rozhovor a na druhý deň ma napadlo, ‚väčšina ľudí si povie, raz napíšem knihu‘. A sám seba som sa spýtal, kedy, keď nie teraz?“
„Hodil som reč s mojim agentom a on mi povedal, ‚asi dozrel čas, pretože mám klientov, sotva 30tnikov, samozrejme prežili kopec zaujímavých vecí, ale chýba im odstup a nadhľad, nakoľko to prežili v podstate nedávno.‘ Väčšina udalostí v The Cure, nie všetky, ale väčšina, sa už odohrala pred viac ako 25 rokmi. Takže, podľa mňa, je to celkom vydarená rovnováha medzi prílišnou senilitou, kedy už pri písaní človek toho veľa zabudne, a dostatočným odstupom, aby človek mohol vidieť veci v pravdivom svetle. Po 50-tke je na to už skutočne vhodný čas.“
Väčšinu udalostí sa v Tolhurstovej knihe vzťahuje na miesto, kde vyrastali, kúsok od Londýna. Dosť blízko na to, aby sa The Cure nechali ovplyvniť punkom, no bezpečne vzdialene na to, aby sa nechali celou tou scénou pohltiť. „Viete, ak by sme vyrastali priamo v Londýne, myslím priamo v centre, tak by to pre nás nebolo dobré. Zrejme by sme sa viac štylizovali a možno by sme nefungovali tak dlho. Viete, vyrastať na predmestí, to bolo … bolo tam jednoducho cítiť niečo, čo rezovovalo vo všetkých okolo nás, bol v tom celý život The Cure.“
„Samozrejme, nemusíte pochádzať z anglického predmestia, aby ste pochopili ten outsiderský postoj The Cure. Ak ste vyrastali napr. na predmestí v Kalifornii, určite máte za sebou rovnakú skúsenosť, len je to slnečnejšie a ulice vyzerajú trochu inak. Práve toto nás s ľuďmi spája. Kúsok odtiaľto je Mexiko, takže kopec ľudí, ktorí sem prišli ako deti, sa dnes necítia ani ako Američania, ani ako Mexičania. Cítia sa ako outsideri, vydedenci – milujú The Cure, Morrisseyho, jednoducho všetko, čo má v sebe outsiderské prvky. Toto nám umožnilo rásť, vyrastali sme totiž na mieste, kde sme sa necítili komfortne, a rozhodne to nebolo kultúrne centrum sveta. Vďaka tomu sme však rozkvitli.“
Bezútešné povojnové prostredie Crawley, z polovice mesto, z polovice dedina, s maličkými fabrikami postavenými v okolí idylických usadlostí a psychiatrických nemocníc, to všetko formovalo ich postoj. Keby mali Tolhurst so Smithom iné povahy, určite by podľahli skinheadskej scéne – Národný front totiž poskytoval jednoduché odpovede na zložité problémy. Namiesto toho však objavili čaro punku a jeho ochotu prijímať outsiderov, hoci Tolhurst poznamenáva, že so snílkami mali punkeri dosť veľký problém.
V tých časoch bol však Smith zdatným futbalistom a svoju úplne prvú skladbu napísal o zakladateľovi Queens Park Rangers, úžasom Rodney Marshovi. Celé to „posadil“ do melódie skladby „Jeepster“ od T-Rex. No a The Cure mali aj svoju zábavnú a láskavú stránku, čoho dôkazom boli ich hrátky s popom, výsledkom čoho boli klasiky ako „The Lovecats“.
S The Cure súvisí aj niekoľko vtipov, ako napr. o tom, ako v časoch, keď Tolhurst pracoval v chemickej továrni, bola to vtedy jeho úplne prvá práca, odkiaľ kradol čistý alkohol, ktorý večer v pube miešal s pivom, takže mu stačilo kúpiť si len jedno a ušetril.
Táto spomienka je akýmsi úvodom k ďalšej nosnej téme knihy, k Tolhurstovej závislosti na alkohole, ktorá ho nakoniec stála miesto v kapele, pri ktorej zrode stál a definovala jeho miesto v tomto svete.
V roku 1988, krátko pred vydanám legendárneho albumu „Disintegration“, pretiekol u Smitha pohár trpezlivosti a požiadal Tolhursta, aby kapelu opustil. Vzdať sa toho, čo považoval za svoju skutočnú rodinu, bolo pre neho zničujúce, mohlo to skončiť možno aj tragicky, no dnes tvrdí, že mu to vlastne zachránilo život.
„V určitom smere to bolo to najhoršie, čo sa mi kedy stalo, no na druhej strane asi to najlepšie. Ak by k tomu nedošlo, už by som bol zrejme mŕtvy. Samozrejme, že bolo nesmierne ťažké opustiť niečo, čo mi bolo rodinou, dieťaťom, čo pre mňa znamenalo všetko. Môj celý život. Dnes, keď máme už všetko vyriešené, tak som si uvedomil, že sa to jednoducho muselo stať presne takto.“
„V momente, ako sa dokázal postaviť na vlastné nohody, začalo mať všetko opäť zmysel. Dnes, ako 50tnik, sa nachádzam na veľmi šťastnom mieste.“
zdroj: thesun.ie