Ďalší z írskych rozhovorov s Lolom Tolhurstom, ktoré poskytol počas promo turné po Írsku a Veľkej Británie, na ktorom čitateľom a fanúšikom predstavil svoju knihu „Cured“.
„Bol to akýsi druh šialenstva; trojkruhový cirkus. Niečo sa muselo zlomiť a bol som to ja,“ popisuje s úprimnosťou moment uvedomenia si straty kontroly nad samým sebou Lol Tolhurst, zakladajúci člen The Cure, ktorý nastal počas nahrávania ôsmeho štúdiového album kapely, výstižne nazvanom „Disintegration“.
Tolhurst sa so Smithom priatelí od svojich piatich rokov. Z kapely bol počas nahrávania spomenutého albumu vyhodený, neskôr prehral so Smithom súdny spor a zvyšok dekády sa snažil vytriezvieť a dať sa dohromady. Nakoniec, v období, keď úplne prepadol drogám a alkoholu mohol sotva niečím na album prispieť, dokonca aj v kreditoch je pri jeho mene uvedené iba „ostatné nástroje“.
„Všetko šlo úplne ku dnu,“ hovorí. „Bol som uväznený v tom malo priestore v mojej hlave, fyzicky som dokonca nebol schopný prísť do štúdia. Vždy som nakoniec skončil vonku pred štúdiom, pretože moja hlava mi jednoducho už nedovolila urobiť tých pár krokov, aby som sa dostal dnu.“
Vtedy 30-ročný Tolhurst bojoval s alkoholizmom. V kapele pôsobil od roku 1976, kedy vlastne vznikli The Cure, pôvodne sa volali Easy Cure, podľa skladby, ktorú napísal práve Tolhurst, na bicích odohral štyri štúdiové albumy kapely, vrátane „Pornography“ (1982) a ďalšie tri na klávesoch, kým sa definitívne neprepadol do alkoholovej špirály, kde stratil nad sebou kontrolu.
Jeho životný štýl bol plne postavený na alkohole a drogách. Tým, že s new wave štýlom prerazili prakticky celosvetovo, následne sa pretransformovali k typického gothic rocku, dostali sa vlastne až na hranu, kedy podnikali jedno svetové turné za druhým a v jednom období odohrali počas troch rokov takmer 1000 vystúpení!
„V čase turné k albumu „Pornography“ sme boli vlastne traja v kapele a doslova hodený do jednej tiesnivej krabice. Prakticky sme zažívali typickú situáciu, kedy veľmi rýchlo, za krátky čas, zarobíte veľmi veľa peňazí. Vplyvní ľudia by povedali, „sú to mladí chalani, oni to zvládnu a budú hrať“. Ak by sme to vtedy stopli ešte pred bodom zlomu, boli by sme na tom psychicky lepšie a omnoho zdravšie.“
Vracať sa k temnému obdobiu nie je jednoduché, ale Lol tento proces opísal ako očišťujúci a vznikla z toho kniha, „Cured – The Tale of Two Imaginary Boys“. Tá začína detstvom a veľmi blízkym priateľstvom so Smithom v neradostných, recesných 1970tych rokoch v Crawley. Tolhurst dodal, že úprimnosť uvedomenie si vlastných chýb jeho knihe len prospeli. „Už veľmi skoro na začiatku som sa rozhodol, že vo všetkom budem pravdivý, čo bolo zároveň asi to najťažšie rozhodnutie, pretože si uvedomíte, že sa kompletne odhalíte.“
Takisto písať o nešťastnom rozhodnutí zažalovať Smitha a nahrávaciu spoločnosť ohľadne tantiémov a spoluvlastníctva názvu kapely nebolo jednoduché. Spätne sa totiž Tolhurst priznal, že prípad, ktorý si, v jeho prípade, vyžiadal značnú časť 1990tych rokov, viacmenej súvisel s jeho bolesťou, ktorú pociťoval po tom, čo ho z kapely vylúčili.
„Bola to možno čiastočná úľava, ale takisto v tom bolo množstvo smútku,“ spomenie chvíľe odchodu z kapely. „Mal som pocit, akoby ma odtrhli od rodiny.“
Počas prechodného obdobia Tolhurst so Smithom obnovil vzťahy, dokonca sa v roku 2011 pripojil k The Cure na turné „Reflections“, na ktorom The Cure odohrali v plnej dĺžke svoje prvé tri albumy. Odvtedy sú v kontate permanentne. „Keď kapela prišla v minulom roku, v máji, do LA, venoval som Robertovi prvý výtlačok mojej knihy,“ poveda Lol. Žiaden oficiálny ohlas, ohladne obsahu, však od Roberta neprišiel.
V písaní Tolhurst znovuobjavil svoju kreativitu a dnes dokonca už začína pracovať na pokračovaní svojej knihy, ako aj na grafickom románe, spolu k ďalším, niekdajším gitaristom The Cure, umelcom Pearlom Thompsonom, ktorý dokonca navrhol grafiku pre Lolovu aktuálnu knihu.
Dnes žije Tolhurst, so svojou druhou manželkou, v Los Angeles a účinkuje so svojou kapelou Levinhurst. Ako sám hovorí, všetky post-Cure hudobné projekty sú zatienené „Damaklovým mečom“, čiže účasťou v jednej z najikonickejších kapiel druhej polovice 20teho storočia.
„Je to dvojsečná zbraň. Rozhodne výhru neočakávam, pretože nech urobím čokoľvek, ľudia vždy povedia, „znie to až príliš ako The Cure“, prípadne iní povedia, „neznie to tak, akoby sme od teba čakali.“ Dobré na písaní tejto knihy bolo to, že som vstúpil na nezmapované územie, nedá sa to prirovnať jednoducho k ničomu. Určitým spôsobom ma táto kniha oslobodila od umeleckého zovretia.“
zdroj: Irish Examiner