Robert Smith osobne – 1986

Rozhovor s Robertom z Great Hill, neďaleko Detroitu, ktorý poskytol americkému magazínu Creem, v rámci promo kampane k singlovej kolekcii „Standing On The Beach“.

„Viete, stále si nemyslím, že sa nejako príliš líšim od toho, aký som bol, kým to všetko začalo, hlavne s albumom „Seventeen Seconds“. Myslím, že som uprostred toho, akým vždy budem a akým som bol. Bolo však obdobie, tak pred dvoma, dva a pol rokom, kedy som … myslím, že to logicky malo vyústiť do samovraždy. A bolo to hlavne jasné všetkým okolo mňa. Hlavne Simon a Laurence, ktorí mali v tom období ku mne najbližšie, z toho boli veľmi prekvapení. Mali pocit, že raz príde ráno, kedy mi zaklopú na dvere a nedostanú žiadnu odpoveď. Samého ma prekvapilo, že to bolo až také očividné, pretože ja som si viacmenej istý, že takým obdobím prechádza v živote každý. Ja som sa jednoducho dostal do fázy, kedy to odo mňa doslova všetci očakávali, doslova na mňa hľadeli a v očiach sa im dalo čítať, „no poďme, ukáž nám, aké to je.“ Bolo to skutočne veľmi čudné a preto som chcel od toho utiecť. Došlo mi, že to nie je veľká zábava, žiť pre iných.

Kopec ľudí si užíva pôsobenie v kapelách, chcú, aby ľudia verili, že žijú doslova na hrane, ale všetky tie rock´n´rollé kraviny … je to nezmysel. V podstate to nemá nič spoločné s hudobnou kapelou, kapela bola len akýmsi vyjadrením toho, ako sme sa všetci cítili.“

Tieto slová vyšli z Robertových úst asi hodinu predtým, čo sa postavil na pódium asi pred 15 000 dav fanúšikov z Detroitu. Ak vás to zaujíma, aktuálne má krátky zostrih vlasov. Prečo? „Paradoxne práve preto, že som už mal plné zuby tých debát o mojom účese. Musel som to ostrihať. Beztak už boli dlhé, zavadzali a podobne. Niečo menej drastické by aj tak nemalo význam.“

Robert sa rozpráva so mnou a Billom Holdshipom. Ja som tu preto, že sa chcem porozprávať s chlapíkom, ktorý vo svojich textoch používa výrazy ako „už nikdy nebudem triezvy“. Prečo je to Bill, to sa musíte spýtať jeho. Pár minút pred fotografovaním sa Smith rozpráva so zástupcami americkej tlače a ľuďmi, ktorí sa viac zaujímajú o jeho duševné zdravie.

„Ja si na písanie toho textu vlastne ani nepamätám, ani pokiaľ išlo o album „Pornography“. Skutočne si na písanie tých textov nespomínam. Samozrejme, že ich ale chápem, aj mi je jasné, na čo odkazujú, ale sú veľmi nesúvislé a trvalo mi dosť dlho, než som ich význam pochopil. Väčšina nevznikla tak, že som si sadol a napísal ich, len si spomínam, že som šiel do štúdia s peknou kôpkou textových útržkov. V tom čase som bol veľmi majetnícky, bolo so mnou veľmi zložité pracovať. Simon s Laurencom si to vôbec neužívali.“

Považuješ sa za normálneho? Alebo za šialenca? Myslíš, že si melancholik?
„Nie, a to je ten paradox, že som sa na verejnosti nikdy takto neprezentoval. Nikdy som neblúznil v štýle, „život – ako sa opovažuješ?“ Každý zažíva predsa rovnakú skúsenosť, každého postretne rovnaký osud. Paradoxom je skôr, že ja to prezentujem na javisku, dostáva sa mi viac publicity, než iným, idem na pódium a spievam o tom. Išlo len o to, že sa zdá, že by som sa do tohto bodu dopracoval aj tak. Myslím, pokiaľ ide o to spievanie piesní. Nezdá sa však, že by sa niekomu páčili.“

Samozrejme, že to nie je pravda. O albume „Pornography“ však Robert hovorí s úctou, akoby bol zlomovým bodom medzi The Cure ako umelcami a The Cure ako zabávačmi. Bezpochýb sa veci potom zmenili.
„Tá protireakcia nebola o tom, ako som sa cítil osobne, išlo o to, že som nechcel, aby sa The Cure stali karikatúrou samých seba. Nechcel som, aby sme sa stali súčasťou hudobného štýlu, ktorý mi už viac nevyhovoval. Samozrejme, že budem neústupčivo brániť všetko, čo sme s albumom „Pornography“ vybudovali. Nakoniec, je to môj aktuálne najobľúbenejší album The Cure, pretože som doteraz podobný album nepočul. Samozrejme, existujú albumy, ktoré sú mu v niečom podobné, ale nikdy som nesúhlasil s ľuďmi, ktorí, keď sme začali s vecami ako „Let´s Go To Bed“, „The Walk“, či „The Lovecats“, povedali, „to je presne ono“.

Nemyslím si, že čokoľvek, s čím sme odvtedy prišli, je akýmsi kompromisom, pretože všetky tie nahrávky jednoducho vznikli a v tom čase mali pre Vás a pre mňa svoj význam. Ak ste album „Pornography“ počuli až po singly „The Lovecats“ a predstavili ste si tú istú kapelu, asi ste to vnímali inak, ako keď by ste to počuli v správnom poradí a sledovali ten vývoj. Omnoho menej zložito sa to chápe, ak ste počuli všetky nahrávky The Cure v poradí, v akom vznikli. Ono, nakoniec ani v takom prípade to nemá veľký zmysel.

Celé to bolo skutočne len o tom, že som chcel, aby kapela …. nechcel som byt jednoducho Robert Smith, ex-Cure, takže som videl zmysel iba v akomsi úniku a The Cure sa mohli posunúť ďalej. Napadlo mi, že tým najlepším spôsobom bude skomponovať tie najextrémnejšíe skladby, čo najviac anti-pornography, s čo najviac banálnymi prvkami a tak sa zrodila „Let´s Go To Bed“. A keď sa tak stalo, zrazu tá bublina praskla a ľudia nás už za tak pochmúrnych nemali.

Samozrejme, stále sme schopní vyprodukovať album ako „Head On The Door“, stále máme v zásobe zopár piesní ako napr. „Sinking“ alebo texty v štýle „InBetween Days“. A hoci tá druhá spomenutá je klasický popový song, má ďaleko od popu z produkcie Mister Mister. Takže stále to tu je, stále je naša produkcia zafarbená akýmsi temnom. A je to tak vo všetkom, čo robíme, jednoducho mi príde zložité písať bez akéhosi zmyslu fatality, kedy za najbližsím rohom na nás čaká niečo osudové.

Myslím, že vďaka tomu nám zostalo verných značné percento pôvodných fanúšikov. A myslím, že veľmi veľa ľudí, hoc sa im aj nepáči, ako sme prudko vtedy obrátili, stále rešpektuje skutočnosť, že chceme a stále môžeme vytvoriť niečo dobré. A ja si to myslím takisto.

Samozrejme, ku mnoho veciam, ktoré sme za posledné roky vyprodukovali, nemám až taký silný citový vzťah, ale sú konkrétne skladby, ktoré patria k výnimkám. Určite „InBetween Days“ a „Kyoto Song“, ktoré majú veľmi blízko z starému štýlu The Cure, tieto dve a „Sinking“. Uvedomil som si však, že by bolo pre nás nemožné v tom štýle pokračovať, pretože po čase by ste sa stali paródiou samých seba, spievali by ste skladby, ktoré by boli všetky prakticky rovnaké.

Išlo o to, že každým rokom to bolo všetko temnejšie a temnejšie. Jediným logickým riešením bolo všetkého sa vzdať alebo to oživiť iným spôsobom. Nebol som na takéto niečo pripravený. Viete, Ian Curtis prezentoval samovraždu mojej generácie. Rozhodne som ho nechcel nasledovať.“

Prečo to nechcel

Samozrejme, nie som ten, čo na to vie odpoveď. Ani vy nie. Verím však, že Robert Smith a The Cure neskončia niekde obesení na lane, hompáľajúc sa vo vetre, zatiaľ čo fanúšikovia po celom svete poukazujú na jeho nedávne ostrihanie ako na definitívny znak jeho totálneho odcudzenia. Veď nakoniec, „Pornography“ možno už dnes považovať za starý album. Pretože Robert Smith, môžeme ho volať Bob?, je popový spevýk. Pretože v posledných skladbách The Cure existuje aj prvok subvencie, ktorý zobrazuje Roberta Smitha ako podnikavého, enormne tvorivého umelca, s chuťou pre veci nepravdepodobné. Žiadna z ich nahrávok neznie rovnako; žiaden ich zvuk nepripomína zvuky niekoho iného. „InBetween Days“ rozhodne nepripomína New Order, obzvlášť nie po textovej stránke. Ak má „A Night Like This“ v sebe melodickosť „Boys Don´t Cry“, tak je to viac, než v poriadku. Obe skladby sú jednoducho skvelé.

„Veci, na ktorých práve robím … ,“ povie Smith, „viete, momentálne nie sme schopní nahrávať, pretože veci, na ktorých momentálne pracujem sú až príliš odlišné. „Head On The Door“ je sám o sebe rozmanitý album, ale medzi tými skladbami je mnoho podobností. Avšak väčšina nových vecí… niektoré sú doslova absurdné, neviem. Niektoré z tých skladieb sú atonálne, nič také sme predtým nikdy nenahrali. A ak sa máme do niečoho takého pustiť, musím si tým byť úplne istý. Už nie sme totiž v pozícii, kedy vypustíme nejakú nahrávku očakávajúc, že ak ju ľudia zavrhnú, tak bez toho, aby zavrhli všetko, čo sme kedy nahrali.

To, čo robia The Cure, to je pre mňa to najúžasnejšie vôbec. Pri ničom, čo sme doteraz urobili, nemám pocit, že sme to mali urobiť inak. Ak by som mal niečo urobiť inak, tak jedine v tomto momente, ale z toho, čo už je za nami, by som nezmenil nič.

Možno album „Seventeen Seconds“ mohol byť produkovaný lepšie, ale vtedy to bolo jednoducho dokonalé. To, že na tom albume sotva počuť vokály, to tak bolo plánované. Chcel som, aby, ak ste chceli počuť, čo spievam, ste sa sústredili na bicie. Jednoducho to je ten typ nahrávky. Ale v pozícii, v akej sme dnes a vydať takýto album, museli by sme si byť všetkým úplne istí, pretože by sa na nás valilo omnoho viac kritiky nielen od nahrávacích spoločností, ale doslova od každého, s dodatkom „vydať takéto niečo, veď to je hotová samovražda!“

Samozrejme, že sa takejto stránky veci neobávam, myslím, že by to bolo oprávnené. Obzvlášť, ak som si tým istý. Ale, je to tak, že dnes si istý nie som. Mám jednoducho takú spiatočnícku povahu, bridí sa mi ponúknuť ľuďom niečo v stýle „no, tak z tohoto sa všetci poseriete…“.“

Ale nie to to práve to, čo by mohol urobiť?
„Také niečo urobím, ak si tým budem istý. Bolo by ale príliš ľahké dotiahnúť nejaké jačiace mníšky a podobne a povedať, „dobre, toto je nový album The Cure“, teda ak by som si myslel, že práve jačiace mníšky sú tá najsprávnejšia vec. Práve teraz som si však nie vecami istý. Je to veľmi zložité, obzvlášť s prihladnutím na popularitu, akú v tomto období zažívame a zladiť to s myšlienkou držať sa mimo hlavného prúdu. Sme totiž k nemu stále viac a viac tlačení.“

zdroj: Creem, USA, 12/1986