Robertove vstupy z rozhovoru pre britský magazín Zig Zag, v ktorom priblížil svoj prínos a pôsobenie v kapele do zlomového obdobia po turné k albumu „Pornography“, kedy sa kapela ocitla na rozcestí,
Už je to 5 rokov, čo hrám s The Cure a niekedy mám pocit, že za ten čas sme toho veľa nedosiahli. Nikdy som nemal jasný motív, žiaden veľký plán, ale čím ďalej pokračujeme, tak tým mi je jasnejšie, čo chcem v podstate dosiahnúť. Momentálne mám obavu, že The Cure nemajú dostatočnú údernosť, či dopad, nie v zmysle popularity, pretože tá ma nikdy nezaujímala, ale v zmysle myšlienky, ktorú prezentujeme. Nápady sme mali vždy veľmi silné, no o ich uskutočnení sa to povedať nedá.
Neodvôvodnenú spokojnosť som chcel vždy zničiť. Skúsili sme to s albumom „Pornography“ a tu a tam to fungovalo … skladba „One Hundred Years“, to bolo skutočné odchýlenie a presne túto atmosféru sme chceli udržať, no nejako zoslabla … ale tá potreba zmeny je v nás stále.
Máme pravidlo, že skladby budú ovplyvnené priamou skúsenosťou, ale je v nich množstvo literárnych odkazov (v mnohých prípadoch dokonca ukradnutých!). Pri skladbách na albume „Pornography“ ide vo všetkých prípadoch o osobnú skúsenosť. V rannom období The Cure som si zvolil uhol pohľadu a písal o tom, ale dnes silnejšie verím tomu, že sa celkom dobre dá písať aj o tom, čo má skutočný význam, obzvlášť, keď pri tom myslíte aj na živé hranie. Skúste si predstaviť, že noc čo noc hráte skladby, ktoré nič neznamenajú. Keď som však na pódiu, dokážem sa dostať do konkrétnej nálady, doslova sa stratiť v tých piesňach, spomeniem si na dôvod, prečo som tú ktorú skladbu napísal, takže to vo mne vyvoláva pocit, akoby som každú noc spieval tie skladby úplne po prvýkrát (teda, ak sa koncert vydarí). Ale, nevydarenými koncertami sa už nezaťažujem.
Jedna z vecí, do ktorých budeme najbližšie zainteresovaní … Kráľovský balet ma poveril napísaním hudby pre ich vystúpenie, možno v Royal Opera House. Chcú niečo atmosférické. Už veľmi dlho sme také niečo chceli. Ide len o otázku úrovne tolerancie publika, čo je presne to, čo ma vždy brzdilo v prezentovaní iných vecí, než tých, ktoré bežne hráme, hlavne preto, že to u ľudí zvykne vyvolávať obavy.
Medzi etablovaným vecami a prežitkami je tenká hranica, ale dnes má cenu byť len kapelou, ktorá už funguje dlho – to ešte jemnejšia tenká hranica. Ľudia by nás doslova radi zaradili medzi odpad, iní nás akceptujú. Ako ja vravím, tá silná predstava, že The Cure Vás povznesú, má veľmi malý vplyv.
Mať hitový singel, to môže samozrejme fungovať – uznávam, že úspech znamená aj to, že ľudí zaujmete, čo je v podstate dobrá vec – a kapele to dodá šancu veci reštartovať s novým publikom … dokonca aj keď ide o povrchný záujem. V blízkej budúcnosti sa chystám spolupracovať so Stevom Severinom. Chceme vyprodukovať silne komerčný singel, niečo absolútne odlišné od The Cure, či The Banshees. Takisto by som chcel spolupracovať s Richardom Jobsonom, jednoducho by som chcel k práci prizvať ďalších ľudí, čo by mi umožnilo vymaniť sa z ústrednej pozície … a dostať sa na perifériu.
A čo ponuka stabilného gitaristu v The Banshees, bola by to výzva?
Takto … tá ponuka tu už bola, ale by som stratil kontrolu nad vecami tak, ako ju mám teraz, hoci samotná hudobná rola by nebola príliš odlišná. Ale nie. Je dobré, že mám The Cure ako základňu – solídny základ, na ktorom môžem stavať; ide len o to, že tu hrozí, že to všetko bude postupne nie solídne, ale flegmatické.
Objavil sa aj ďalší nápad, založený na viac bežnom obsahu The Cure – retrospektívny album, pri tvorbe ktorého by sme použili master nahrávky mojich dvanástich obľúbenách skladieb, no prepracovali by sme vokály, zremixovali to a vypustili hneď od začiatku ako „zlacnený“ album .. mojich „12 Golden Greats“.
Keď sme v ranných časoch hrali „Killing An Arab“ dvadsiatim ľuďom v pube, nikto sa nezamýšľal nad nejakou “ motiváciou existencionalizmu“! Tá skladba bola napísaná na motívy Camusovej knihy, „Cudzinec“, a zdá sa, že je to lepšie, ako spievať o láske! Jednoducho tá skladba viac zarezonovala. Ľudia vtedy ale po nás nehádzali poháre, nevychádzali von a nevešali sa od zlosti! V tých priestoroch ste v podstate aj tak nemali šancu počuť to, čo som spieval. Otázky začala tá skladba vyvolávať až potom, čo sme ju nahrali. Tých otázok, v súvislosti s touto skladbou, je už akosi priveľa, aj preto som sa rozhodol neposkytovať rozhovory, pretože všetkých zaujíma, prečo sme to urobili, pritom šlo len o čistú zábavu. Často ma ani iný dôvod nenapadne. Ja dokonca iné kapely z iného dôvodu, ako pre zábavu, ani nepočúvam … či už sú to New Order, Echo And The Bunnymen, The Banshees alebo Human League … za zábavu predsa schováte množstvo iných vecí.
Predaj nahrávok: problém je v tom, že tie nahrávky sa predávajú tým istým ľuďom, čím sa tlmí nádej na „prerazenie“; to nie je skutočný komercionalizmus – je mi ukradnuté zmenšujúce sa publikum, pokiaľ mám istotu, že sa mi podarí uchovať niečo konkrétne. Z času na čas ma prekvapia listy fanúšikov, z ktorých je úplne zrejmé, že The Cure pre nich niečo znamenajú, vedia vycítiť v tom všetkom určitú hĺbku, pritom ja mám niekedy strach, že tá hĺbka tým skladbám chýba. Kedysi sme boli v situácii, že sme začínali ako kapela bez tváre, imidžu … mal som pocit, že sa z toho nikdy neodrazíme. Dnes si dokonca myslím, že sme mali mať viac vyumelkovaný imidž, možno by nás dnes nebrali ako sivú kapelu bez tváre.
Keď príde na debatu o tom, aký je zmysel toho, čo robíme … viete, vždy tu bola akási vlastná motivácia, ale v skutočnosti je to niečo nevysvetliteľné. Myslím, že som sa cez skúsenosti niečomu priučil, no nemyslím si, že to tak vníma väčšina ľudí. To len vysvetľuje, prečo sa naše nahrávky až tak nepredávajú. Nakoniec, mne sa práve táto pozícia páči. Zatiaľ čo nemať imidž sa javil ako problém, tak anonymita, ktorá tu nakoniec vždy bola, je doslova darom od Boha!
Celý problém tej debaty o zmysle je v tom, že je to len akési pozastavenie sa na krátky moment. Ja som si nie vedomý toho, čo chcem v kontexte The Cure vlastne robiť, sme niečo ako tri subjekty a The Cure je tým štvrtým, niečo, cez čo pretláčame svoje nápady. Ono to už nie je viac o tom, že sme kapela, čo sa dalo tvrdiť niekedy v začiatkoch (povedzme počas prvého turné), keď to v sebe malo akúsi jednotu. Ale ja som takýto vývoj očakával. Stále som oddaný nápadom, ktoré prinášame, ako aj tomu, čo aktuálne robíme, ale nie v zmysle bytia / fungovania v kapele. Dnes však cítim väčšiu oddanosť k veciam mimo The Cure, než k tým vo vnútri The Cure. Dnes sú The Cure pre mňa len akýmsi špecifickým médiom …
zdroj: Zig Zag magazine, UK, 12/1982