The Cure, s Robertom Smithom na poste frontamana, sú na scéne už celých 40 rokov, no v domovskej krajine sa dodnes netešia náležitému uznaniu. Denník Metro si spomenul na kapelu, na ktorú by mala byť Británia hrdá.
Je neuveriteľné, že odkedy sa ikonický hudobník a spevák Robert Smith chopil role frontmana školskej kapely Easy Cure, ubehlo už 40 rokov. Táto skupina priateľov vystupovala dovtedy len lokálne, usilovali sa nájsť správneho speváka, až prišiel september 1977, kedy sa spevu chopil Smith a dodnes sa toho nepustil.
Faktom je, že táto zbožňovaná kapela (v roku 1978 premenovaná na jednoduchší názov The Cure) nasledujúce štyri dekády kontinuálne vydávala nový materiál a koncertovala. No napriek tomu, aj keď v podstate ovplyvnila jednu generáciu gothikov a užila si aj niekoľko komerčných úletov (vrátane všadeznejúcich hitov „The Lovecats“ a „Friday I´m In Love“), táto produktívna kapela v podstate prekĺzla dosahmi radaru popularity. A pravdepodobne im samým sa to tak páči.
Pre globálnu armádu fanúšikov, ktorí si uchovávali vieru v kapelu po celé tie roky, je však stále koncert The Cure tým najlepším večerom roka. Skúste si predstaviť tri hodiny eufórie, tanca a známych hitov, ako aj nezabudnuteľných obľúbených skladieb a vecí s nimi súvisiacimi. Sami sme sa prelúskali ich ohromným katalógom nahrávok, plným klenotov, vhodných do každej situácie, či nálady. Či už sa chcete smiať, plakať, zamilovať, či len bláznivo tancovať, na toto všetkom majú The Cure vhodnú skladbu.
Ich dlhotrvácnosť a pracovná kanonáda vytvorila celoživotné spoločenstvo fanúšikov, ktoré tu bolo prakticky vždy, pripravené, v prípade potreby, znovu dať o sebe vedieť. The Cure sú tvrdo pracujúca kapela; vydala 13 albumov, spolu s radom live záznamov, a na turné sa vydala neuveriteľných 27 krát; k čomu treba pripočítať nespočet jednorázových vystúpení. Len v roku 2002 sa až 12krát predstavili v úlohe headlinera na rôznych európskych festivaloch. Raz si dokonca užívali titul najväčšej štadiónovej kapely sveta, kedy v jednom roku vypredali ako londýnsky Wembley, tak aj newyorkský Giants štadión (1989).
Napriek prelomovým nahrávkam, získaným cenám a uznaniam, faktu, že ovplyvnili množstvo ďalších kapiel, nikdy nekončiacemu koncertovaniu, sa zdá, že ľudí neustále prekvapuje ich stála prítomnosť. Nikdy nepadli do pazúrov bulváru a sotva sa uchádzali o slávu, čím sa ľahšie chápe skutočnosť, prečo sú v podstate pre svet stále neviditeľní.
No nikdy sa nerozpadli, radšej poprechádzali niekoľkými personálnymi zmenami, od roku 2008 nevydali nič nové a v minulom roku vypredali svetové turné. The Cure sú však jednoznačne stále hodní dnešných čias a poslucháčov.
Británia by na túto, jednu z najúspešnejších kapiel, mala byť hrdá. Áno, The Cure sú ohromne úspešní v Amerike, v Japonsku a v Austrálii, s predajmi nahrávok, ktoré presahujú milióny kusov. Sú podporovaní vášnivými celoživotnými fanúšikmi a všetci majú spoločné črty – ikonické strapaté účesy a rozmazaný mejkap. Pamätám si, ako som sa raz pokúsila ísť von rozgajdaná a s rozmazaným rúžom na perách, lenže ma pri dverách zastavila mama. Práve s takýmto výzorom sa dodnes fanúšikovia kapely rozpoznávajú po celom svete.
Aj napriek tomu, že Smith zostal dodnes verný tomuto popisovanému imidžu, ich samotná hudba sa vždy pohybovala medzi psychedeliou, sladkým popom, punkom, elektronikou, zasnenými baladami, tvrdým rockom a pohrebným gothickým zvukom, ktorým sa preslávili azda najviac. V skutočnosti je možné tvrdiť, že každá ich skladbami je poznačená troškou čiernoty.
To však neznamená, že táto kapela nemôže byť dostupná pre široké publikum, pretože ich zvuk a texty sú plné úplne jasnými predstavami a emóciami. Takže, ak nie ste ich skutočný fanúšik, stojí za to pozrieť si niekoľko ich prelomovým videí, či vypočuť zopár kritikou uznávaných albumov.
zdroj: metro.co.uk