Exkluzívny rozhovor pre mexickú TV Canal Once, ktorý Robert so Simonom poskytli počas trilóguie koncertov v Mexico City, v októbri 2007. Zo Simona to šlo tradične ako z chlpatej deky.
Čo najlepšie a naopak, čo najhoršie Vám The Cure dali a dávajú?
Robert: Myslím, že bude lepšia opatrnosť vo vyjadrení, pokiaľ ide o to najhoršie v tom, čo robíme, pretože tu bolo vždy čosi výnimočné. Niekto iný určite cíti veci ohľadne The Cure inak, ako ja, pretože ja beriem The Cure ako jeden veľký obraz pocitov. Ťažko sa to opisuje, ale väčšina z toho všetkého je pre nás skvelá.
Simon: Jedinou „zlou“ vecou je momentálne cestovanie. Samozrejme, koncertovanie a pobyt na pódiu, to sú strašne skvelé veci, o tom predsa The Cure sú, ale bohužiaľ, v dnešných časoch, kedy stále nefunguje cestovanie na kozmický spôsob, je premiestňovanie z jednej krajiny do druhej stále pomalé, často cestujeme v noci, čo nie je veľmi príjemné, obzvlášť, keď už je človek starší.
Robert: Dnes zvládame problémy ďaleko lepšie. Možno preto, že byť v The Cure je podstatou všetkého, je to kreatívny proces, v ktorom sa niečo zrodí z ničoho a prezentácia týchto vecí, ako aj umelecká stránka toho všetkého, to je skutočná radosť. V tomto smere sa niet na čo sťažovať. Ono je to aj tak v podstate biznis, čo je vcelku zábavné, ale viete, my v podstate zamestnávame ľudí a to má svoje stránky, ktoré dokážu človeka vyčerpať. Ide hlavne o rozhodnutia, ktoré musíte prijať, veci, ktoré musíte urobiť, aby to všetko fungovalo, ale skutočne sa nemôžem sťažovať. A dnes to ide samozrejme ľahšie, jednoducho nasadnete do lietadla a prepravíte sa do Mexika, lenže, my cestovanie stále nemusíme, ako v minulosti, na druhej strane sme tu samozrejme veľmi radi … skutočne, keď sa obzriete okolo seba, nenájdete nič, na čo by ste sa sťažovali v kapele, akou je The Cure.
Ak by The Cure boli knihou, aká by bola?
Robert: Najlepšie, keby boli nejakou stratenou knihou od Kafku. Väčšinou sa cítim, akoby som bol súčasťou nejakého Kafkovho príbehu. Neviem, aká by to bola kniha, to závisí od toho, čo práve prežívate, možno by to bola kniha o strate pamäti, hlavne dnes … čo je vlastne pamäť a kam sa uberá? To by presne bola dnešná „Cure“ kniha. No je to dosť zložitá otázka, hlavne pre túto časť dňa. Skúste prísť o pár hodín neskôr a spýtať sa znova. Asi by sme boli obrázková kniha, či kreslený román …
Čo pre The Cure znamená láska?
Robert: To je veľká otázka. Viete, keď sme na pódiu, myslím nás, ako štvoricu, je to úplne iný pocit, než ten, ktorý sme zažívali po celé tie roky, čo určite bola láska … ale pre mňa, so Simonom po boku a Jasonom za chrbtom, je to skutočne veľmi silný pocit, ktorý si samozrejme užívam už strašne dlho, ale myslím, že na pódiu vládne niečo tak intenzívne, že ak to nie je láska, tak ide o skutočné splynutie, naše stretnutia majú skutočný zmysel. Na pódiu vládne zvláštny pocit, a ak v správnom momente do toho zapojíme publikum, stane sa niečo výnimočné. Už je to veľmi veľmi dávno, čo som takéto niečo cítil, neskôr sa ten pocit vytratil, no je skvelé, že je späť. Myslím, že ako kapela máme k sebe veľmi blízko, v podstate to všetci cítime rovnako, stačí keď na pódiu jeden na druhého pozrieme, je nám jasné, že v danom momente cítime to isté, čo je skvelé, skutočne, hlavne v tomto veku. Keď ste mladší, tak takýto pocit získate omnoho ľahšie, v štýle „my proti celému svetu“. Takmer sa dá povedať, že ťaháme všetci jedným smerom, čo v minulosti, tak 10 – 15 rokov dozadu, sa akoby z The Cure vytratilo. Vtedy akoby to bola len jedna šialená jazda, neviem. Dnes cítiť, v tom čo robíme, skutočný zmysel, čo zasa generuje ten spomínaný veľmi silný pocit. Fakt neviem, či ide o lásku. Zápasil som s myšlienkou, že rovnako máme radi čokoľvek, dokonca, že nás trápia rovnaké veci… možno máme radi aj vanilkovú zmrzlinu, chilli … asi … pikantné jedlá!
Čo pre The Cure znamená smútok?
Simon: Je ťažké na toto odpovedať, pretože, každý z kapely by určite odpovedal inak. Ale určite by niektorí z nás dokázali v slabej chvíli toho druhého pomôcť … neviem, ako som povedal, na toto sa odpovedá ťažko.
Robert: Viete, za posledných pár rokov sa okolo nás odohralo niekoľko tragédii, ktoré samotnú kapelu ovplyvnili a ako kapela sme na toto aj reagovali, chcem povedať, že nik sa od toho nedištancoval. Tomu bolo skôr v mladosti, no čím je človek starší, tým sa stretáva v živote so smútkom častejšie, bohužiaľ, taký život jednoducho je, je postupne viac temnejší, než jasnejší. Zdá sa to jednoducho nevyhnutné. Viete, vždy sme boli veľmi dobrí klamári, možno popri tom, čo robíme, je to tak trochu nevyhnutné, ale sú tu veci, ktoré tomu všetkému dodávajú individualitu a smútok pokladám za akýsi test pre kapelu, ako celok, či spolu vydržíme. Dobre, možno to znie pateticky. Nie je to o tom, že by bol niekto v kapele smutnejší, než ostatní, ale toto všetko tvorí súčasť kapely, v ktorej by mali byť všetci zároveň priatelia, len kedysi sme o tom neuvažovali, akosi prirodzene sme jeden druhému pomáhali. No takisto by sa nemalo ignorovať, ak toho bude mať niekto už dosť, tak, ako v minulosti, kedy bola pre mňa kapela tým posledným miestom, ktoré by som vyhľadával. Dnes je to už lepšie, v kapele sa skutočne cítim šťastnejší.