Pozadie temnej trilógie The Cure – 11/2017

Vydarený článok z webu TeamRock.com, ktorý prostredníctvom úryvkov z rôznych rozhovorov s Robertom Smithom mapuje pozadie slávnej, temnej kjuráckej trilógie.


Pre mnohých je obdobie 1980tych rokov The Cure spojené s rozmazaným rúžom na perách a smiešnymi popovými skladbami, ale albumy ako „Pornography“ a „Disintegration“ ukázali, že skutočnosť je ďaleko temnejšia … Na papieri sa 1980te roky pre The Cure javili ako veľmi sľubná dekáda. Na svojom konte mali nespočet hitových singlov, rovnako niekoľko skvelých videoklipov a turné po svete sa stretali s obrovským uznaním. No ak sa spýtate priemerného človeka z ulice, čo si myslí o The Cure z 1980tych rokov, je veľká šanca, že sa mu v spomienkach vynoria veselé popové záležitosti ako „Why Can´t I Be You?“, „The Lovecats“, či drzý mládežnícky hymnus „Let´s Go To Bed“. A hoci to boli pre Roberta Smitha a jeho chalanov z Crawley skutočné hitparádové raziče, absolútne to nesvedčilo o produkcii, s ktorou prišli na začiatku dekády. Alebo na jej konci.

V roku 1982 vydali The Cure album „Pornography“, jeden z najpochmúrnejších albumov, aký bol kedy nahratý, ktorý hneď v úvode ohlasuje „je jedno, či všetci zomrieme …“. O celých sedem rokov neskôr (a majte na pamäti, že to bolo po všetkých tých škodoradostných popových hitoch) sa na všetky pulty dostal album „Disintegration“, náladový, pochmúrny a temný, ktorý bol s úvodným textom, „Je zamračné a vyzerá to na dážď“, dokonalým náprotivkom na druhom konci dekády.

Takmer 20 rokov po albume „Pornography“, v roku 2000, sa Robert Smith posadil a popremýšľal o tom, kam chce kapelu ďalej smerovať. Niekoľko posledných nahrávok bolo prevažne optimisticky ladených a z určitého zvláštneho dôvodu uvažoval o The Cure z 1980tych rokov.

„Keď sme nahrávali album „Bloodflowers“, tak som vždy s obľubou odkazoval na dva referenčné body, albumy „Pornography“ a „Disintegration“,“ povedal Robert Smith, odetý do typickej čiernej, magazínu Classic Rock, v londýnskych štúdiách Olympic Studios, v roku 2004.

„Tých dôvodov bolo viac. Dosiahol som bod, v ktorom som si vôbec nebol istý, čo vlastne chcem a verte mi, že s takým pocitom som sa dovtedy nestretol. Premýšľal som, či to nie je práve ten pocit, kedy nadíde čas veci stopnúť.“

Vďaka Bohu to tak nebolo, no ten pocit zavial Roberta Smitha do jeho bezútešného obdobia 1980tych rokov, aby si následne uvedomil, kam ďalej.

„Snažil som sa premýšľať o tom, čo by od nás tak asi ľudia chceli,“ priznal sa. „Chcel som zistiť, čo vlastne The Cure pre ľudí znamenajú, nie sa zaťažovať tým, ako som to cítil ja, ako som to robil predtým.“

„Počas jedného víkendu som si vypočul ako „Pornography“, tak aj „Disintegration“. A každý z nich niekoľkokrát. Bol som vtedy vcelku dosť opitý. Napriek tomu som sa snažil prísť na to, čím sú práve tieto dve albumy také výnimočné? Práve tieto totiž vždy naši fanúšikovia uvedú medzi tými, ktoré symbolizujú všetko, o čom sú The Cure. Ja sám ich rovnako vnímam ako dva kľúčové albumy, ktoré pravdepodobne definujú The Cure, takže som sa ich snažil nasledovať.“

Výsledkom bol album „Bloodflowers“ (2000), ktorý sa niesol v podobnom duchu a nálade, akou sa vyznačoval bezútešný, atmosferický materiál z 1980tych rokov. Rovnako sa stal záverečnou kapitolou známej „Trilógie“ The Cure. Faktom však zostáva, že táto trilógia vznikla úplnou náhodou.

Počas spomínaného víkendu, plného pitia a znovuobjavovania ranných nahrávok, sa zrazu objavilo niečo, čo Smithom riadne zatriaslo.

„Uvedomil som si, že som „Pornography“ nahral krátko po svojej 20-tke, mal som len 21, keď to celé začalo, „Disintegration“ som zasa dokončil ako 30tnik,“ začne s vysvetlením. „Blížil som sa k 40-tke, tak ma napadlo, že by som mal urobiť niečo, z čoho by bola tretia časť.“

„V časoch „Disintegration“ ma ani len nenapadlo, že išlo o druhú časť trilógie, no počas prác na „Bloodflowers“ som požiadal ostatných, aby si skúsili predstaviť niečo, čo by tématicky pasovalo k tým dvom albumom a de facto by vznikla nejaká trilógia.“

„Tie tri albumy niečo spája, no zároveň vznikli izolovane. Takže nejde o trilóiu, v ktorej príbeh pokračuje, či podobne. Skôr si myslím, že ide o niečo tématické, niečo, čo spája „Pornography“ a „Disintegration“, niečo ako dôležitý dokument o mojom živote. Sú to introspektívne albumy, veľmi osobné. Zároveň však dúfam, že môj samotný život presahujú, tak ako v to vždy dúfa každý dobrý textár.“

Hoci teda nešlo o plánovanú trilógiu, niet pochýb, že „Pornography“, „Disintegration“ a „Bloodflowers“ sú zvukovo prepojené. Vírivé gitary sú na nich programom dňa, temné texty, dlhé a ťahavé skladby sú vyčeprávajúce, no brilantné. Ide o nahrávky, ktoré sa oplatí vypočuť. Ide o rock, no tej najtrýznivejší.

Ešte niečo sa udialo pri tom znovuobjavovaní nahrávok z 1980tych rokov. Smith zistil, že skladby z albumom „Pornography“ a „Disintegration“ sa nevedomky dostali do setlistov ich turné.

„Asi deväť mesiacov sme strávili na turné po svete,“ spomína Smith. „A uvedomili sme si, že sme vlastne hrali veľmi veľa skladieb z „Pornography“ a „Disintegration“, rovnako ako veľmi veľa starších, no tvrdých skladieb, ktoré pasovali k nálade albumu „Bloodflowers“. Takéto turné sme už nepodstúpili veľmi dlho, asi od čias turné k albumu „Disintegration“, kedy sme na pódiu pravidelne hrali veľmi ťažké a tvrdé sety. Pomyslel som si, že to bola v podstate príjemná zábava a vlastne najlepšie turné, aké sme kedy podnikli. Zrazu som mal pocit, že kapela vôbec nekončí, ako ma to mátalo pred turné. V podstate som znovuobjavil všetko, čo mám na tejto kapele rád.“

Smiešne, veď nebolo to práve tak, že ako „Pornography“, tak aj „Disintegration“ boli nahraté v obobí, kedy bol Smith všetkým, len nie šťastným človekom? Veď tak ako Smith, tak aj ostatní – zostava, ktorá v tom čase zahŕňala bassáka Simona Gallupa a bicmana Lola Tolhursta – priznali, že nahrávanie „Pornography“ nebola práve zábava.

Sám Smith v rozhovore pre Rolling Stone priznal, že kapela bola vtedy na pokraji rozpadu. „Počas nahrávania albumu a neskoršieho turné bola kapela prakticky v štádiu rozpadu, hlavne kvôli alkoholu a drogám. Ja som bol po väčšinu času absolútne mimo, totálne spitý a zdrogovaný, takže som si vlastne ani nie istý, či sú moje spomienky presné a pravdivé.“

S Philom Thornalleym, v úlohe producenta, sa kapela pustila do budovania svojho umeleckého odkazu. V prílohe reedície albumu „Pornography“ Smith uviedol: „Chcel som vytvoriť definitívnu „fuck off“ nahrávku, po ktorej by The Cure mohli skončiť. Phil sa snažil ju naopak urobiť čo najpríjemnejšou … Ja som však chcel, aby bola prakticky neznesiteľná. Potreboval som, aby bol tento album našim majestátnym odkazom a počas nahrávania som sa príliš nestaral prakticky o nikoho, ani o nič na svete.“

Z tých čias si však toho veľa Smith nepamätá, no uznáva, že išlo, takpovediac, opäť o posledné hodiny The Cure. Zábavné na tom je, že to bol skutočne trýznivý nahrávací proces s následným turné, počas ktorého si Smith uvedomil, v protiklade s jeho počiatočnými očakávaniami, že vôbec netúži byť považovaný za obchodníka so smútkom. A práve vtedy vytryskol prameň jeho myšlienok pre optimistický materiál 1980tych rokov.

Po turné sa vrátil do rodičovského domu v Sussexe, kde sa začal pohrávať s myšlienkou trojminútových popových skladieb. Keď do nahrávacej spoločnosti priniesol demo skladby „Let´s Go To Bed“, tak podľa Smith rozhodne nešlo o najúspešnejšie stretnutie, akého sa kedy zúčastnil.

„Povedali mi, ‚To nemyslíš, vážne! Vaši fanúšikovia to budú nenávidieť.‘ Chápal som to, ale ja som sa chcel z toho všetkého vymaniť. Už som tú stránku života nezvládal, chcel som niečo povzbudivé. Pomyslel som si, ‚Asi to fungovať nebude. Nik si to určite nekúpi. Je absurdné, aby som sa s troma jednoduchými lekciami zmenil z gothického idola na popovú hviezdu.'“

A presne to urobil. Ten bezstarostný popový singel spôsobil v USA a UK hotovú búrku, no mnoho nových fanúšikov zostalo v pomykove, keď začali objavovať dovtedajší katalóg nahrávok kapely.

Smithovi to však zrazu všetko prišlo zábavné. Jeho fanúšikovská základňa sa zmenila doslova počas noci. „Z tých ozrutných, hrozivých a psychotických gothikov sa zrazu stali ľudia s dokonalými bielymi zubami. Ja som si to však užíval. Prišlo mi to v skutku zábavné.“

Pridajte k tomu zopár rokov a Smith sa znova zamyslí nad smerovaním jeho kapely. Za tie roky samozrejme prešla kapela niekoľkými personálnymi zmenami. „Snaha udržať kapelu pokope len preto, aby všetci poznali aspoň tváre, je pekná hlúposť,“ zasmeje sa Smith nad tvrdeniami médii, že The Cure sú vlastne len Robert Smith a neustále sa meniaca zostava.

„Je to ako keď sa trápite, že vlastne nik nebude vedieť, kto vlastne ste, keď nebudete mať nemennú zostavu. Vždy to však bolo o tom, že som vlastne bol po väčšinu času najviditeľnejšia postava kapely. Ale napr. Simon bol v kapele po celý čas, rovnako ako ja, teda okrem dvoch, či troch rokov (po období Pornography tour). Je bassákom kapely už viac ako 20 rokov. Fanúšikovia The Cure to vedia, ale myslím, že väčšina médii má za to, že The Cure som ja a hŕstka ľudí okolo mňa. Alebo taký Porl, ktorý nejakú dobu v kapele takisto pôsobil. Fungoval dokonca v pôvodnej zostave, v časoch, keď sme pripravovali demá na nahrávanie. Jednoducho ľudia prichádzajú a odchádzajú. Napr. Roger O´Donnell, s ktorým sme nahrali album „Disintegration“.“

Ako sa blížil čas samotného nahrávania albumu „Disintegration“, Smith si zrazu uvedomil, že sa on sám s kapelou stal všetkým, čím byť nechcel. Z The Cure sa stala veľkolepá štadiónová kapela.

</

„Ono to možno znie arogantne, ale každý chcel zo mňa čo i len kúsok,“ povedal Smith pre Rolling Stone. „Bojoval som proti tomu, aby som bol popovou hviezdou, aby som bol väčší, než život samotný a vážne som už bol z toho na nervy.“

„Začali depresie, opäť som sa vrátil k drogám, k halucinogénnym. Počas prác na albume som sa následne rozhodol, že budem viesť život rehoľníka a s nikým s nebudem rozprávať. Bolo to trochu snobské, skutočne, hlavne pri pohľadne späť, ale chcel som jednoducho vytvoriť trochu nepríjemné prostredie.“

Album „Disintegration“ sa nakoniec dočkal vydania a bol to odklon od nadupaného albumu „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“ (1987). To však nezastavilo neustály rast počtu fanúšikov, ktorý okamžite podľahli pochmúrnej „Pictures Of You“, strašidelnej „Lullaby“, či clivej „Lovesong“, tak ako tomu bolo v minulosti pri skladbách ako „Just Like Heaven“ alebo „The Lovecats“.

Aj s týmto albumom sa vydali na turné a aj napriek Smithovej averzii k označeniu „štadiónová rocková kapela“ sa aj toto turné stretlo s veľkým ohlasom a ešte väčším úspechom. Nový materiál dal kapele šancu k uvoľneniu a mohli si tak užiť sami seba.

„Fanúšikovia našej kapely sa cítia ukrátení, ak im ponúkneme koncert kratší než 2 a pol hodiny,“ povedal Smith. „Odohrali sme niekoľko festivalových vystúpení, kde sme boli obmedzení 90 minútami a bolo to skutočne niečo príšerné, pretože na konci vystúpenia sme sa dostávali ešte len do tempa.“

Po „Disintegration“ sa „väčšina vzťahov v kapele, ako aj mimo nej, rozpadla,“ zaspomínal si Smith v roku 2004. „Nazvať ten album „Rozpad“ bolo veľmi lákavé, bola to taká hra s osudom, ktorý sa nakoniec naplnil. Tá predstava The Cure, ako jednej veľkej rodiny, sa po turné k „Disintegration“ takisto rozpadla. Bol to koniec zlatého obdobia“. A rovnako to bol koniec 1980tych rokov.

zdroj: teamrock.com