V polovici novembra sa vo francúzskej mutácii denníka Metro objavil krátky rozhovor s Lolom Tolhurstom, v ktorom sa vrátil k svojej minuloročnej autorskej prvotine, knihe „The Cure: The Tale Of Two Imaginary Boys“.
Tvoja kniha je ako veľmi úprimná, tak aj introspektívna. Kedy si sa rozhodol ju napísať?
S manželkou, Cindy, sme boli v roku 2013 na dovolenke, na Havaji, práve v čase, kedy The Cure vystupovali v Honolulu. Šiel som sa na koncert pozrieť a rovnako mal príležitosť stráviť nejaký čas s Robertom. Sadli sme si spolu, spomínali na časy minulé a tam som sa mu zmienil, že sa chystám napísať knihu o svojom živote. Nosil som ten nápad v hlave už celé roky, ale práve ten rozhovor s Robertom bol spúšťačom. Nechcel som napísať príbeh o The Cure, no chcel som napísať o tom, ako kapela vznikla, nakoľko ten príbeh poznám len ja s Robertom. Toto je je dôležitý spôsob, ako nás správne pochopiť.
Čo ťa s Robertom primälo založiť kapelu? Aké boli vlastne Vaše hudobné vízie na konci 1970tych rokov?
Chceli sme viesť úplne iné životy, nie nudné, nie predvídavé. Hudobná skupina sa nám zdal ten najlepší spôsob, ako to dosiahnúť.
Z The Cure si odišiel pred 28 rokmi. Prečo si myslíš, že toto je vhodný čas na vyrozprávanie tvojho príbehu?
Jasné, mohol som tú knihu napísať v mojich 30tich, či 40tich rokoch, ale myslím, že dnes sa dokážem na všetky tie udalosti pozrieť s lepším odstupom. Po toľkých rokoch sa viem na moje kroky a rozhodnutia pozrieť objektívnejšie.
Ešte stále ťa zaujíma literatúra?
Tá ma zaujímala vždy. Už od môjho detstva a moja mama ma v tomto záujme veľmi povzbudzovala. Jedna z vecí, ktoré nás s Robertom v mladosti spojili, bola práve láska ku knihám.
V knihe sa vraciaš aj k tvojmu odchodu z kapely. Aký to bol pocit, odísť z kapely na samom vrchole kariéry?
Úprimne, pre mňa to vtedy bola otázka života a smrti. Ja som sa na The Cure nikdy nepozeral cez nejaký kariérny plán. Bol to jednoducho spôsob života. Dokonca aj keď v The Cure už dávno nepôsobím, stále sa cítim ich súčasťou. A verím tomu, že to tak bude navždy.
Neobával si sa reakcií ľudí, ktorých si v knihe spomenul?
Každého, kto sa mohol cítiť dotknutý, som sa spýtal, či to mám zmeniť. Všetci mi však povedali, aby som nič nemenil, že to všetko je dobré tak, ako to je. Bol som z toho neuveriteľne šťastný. Pristupoval som ku knihe autobiografickým spôsobom, ako k návratu k tomu, čo som prežil, a hlavne som chcel povedať pravdu. Celý projekt mal byť úprimný, hlavne pokiaľ šlo o mňa. Popravde, táto kniha ani nie je tak o ostatných, ako skôr o mne a mojich spomienkach.
Aká bola Robertova reakcia?
Dal som mu prvý výtlačok, ešte pol roka pred vydaním. Bol práve na turné, logicky veľmi zaneprázdnený, a odvtedy sme vlastne neboli v kontakte. Ale som si istý, že ak by sa mu niečo nepáčilo, dal by mi vedieť.
A na záver, najväčší mýtus, aký koloval o The Cure?
Že sme boli smutní a depresívni. Myslím, že ľudia očakávali, že po každom koncerte skončíme v slzách. Keď sa však moja manželka stretla prvýkrát s Robertom, povedala mi, „Teda, je skutočne vtipný a brilantný!“ Ľudia podľa mňa neočakávali, že sa budeme smiať. Ale my sme sa smiali neustále!
zdroj: journalmetro.com