S Robertom Smithom o nahrávaní albumu „Wish“, ktoré bolo, v porovnaní s predošlými albumami, doslova prechádzkou rúžovou záhradou. Jediným obmedzením bol čas, ktorého kapela nemala práve na rozdávanie.
Celých šesť mesiacov boli The Cure zatvorení v štúdiu Virgin Record´s Manor, v Oxforde. Zastihli sme ich v kontrolnej miestnosti, obkolesených obvyklým zariadením. Všetky steny, od podlahy po strop, sú však polepené hrubo obscénnym karikatúrami, menej obscénnymi fotografiami a výstrižkami z kultového čudáckeho magazínu „Fortean Times“. Ich legendárny spevák, Robert Smith, sa usadil na druhý koniec 20 stôp dlhého tmavého dubového stola.
„Štúdiá sú vždy hrozne vymaľované,“ vysvetľuje. „Sú to úplne príšerné miesta. Myslím, že s nalepovaním stoviek záberov z Polaroidu, na steny, sme začali počas nahrávania albumu „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“. Odvtedy sa to len rozrastá. Väčšinu z tých záberov si dnes odkladáme do špeciálneho albumu. Sú až príliš kompromitujúce!“
Lenže počas pobytu kapely v Manor štúdiu sa veci zmenili. Ich pôvodný plán, vydať dva albumy, jeden náladový a druhý popový, bol nahradený dvoma inými albumami – „Higher“ a „Music For Dreams“, z ktorých prvý by mal byť gitarovo agresívny, pestrejší, v porovnaní s „Disintegration“, zatiaľ čo ten druhý naopak pomalší, atmosférickejší a čisto inštrumentálny. Dnes však kapela od albumu „Music For Dreams“ upustila.
„Bol dobrý, skutočne podivný, boli na ňom použite gajdy a harmónium. Dokončili sme štyri skladby, všetky vždy neskoro v noci, a boli veľmi atmosferické … lenže tá piata už začala znieť ako „backing“ skladby od The Cure, čo bolo presne to, čo sme vôbec nechceli.“
S nezvratne blížiacim sa termínom konca nahrávania, krížiacim sa s aprílovým termínom začiatku nového turné, sa kapela rozhodla, že bude múdrejšie dokončiť album „Higher“, ktorého názov najskôr zmenili na „Swell“, a nakoniec na „Wish“. Album „Music For The Dreams“ bol odložený a práce na ňom budú reaktivované neskôr.
„Práce na inštrumentálnom albume sa skvele odrazili na kvalite skladieb albumu „Wish“,“ poznamená Smith. „Kapela sa ďaleko viac podieľala na skladbách spoločne, čo nakoniec cítiť aj na celkovom albume. Pred chvíľou som album opätovne dopočúval a mám z neho skutočne skvelý pocit.“
Odkedy The Cure opustili indie-punkovú etiku, s ktorou začínali, zbohatli. Každé veľké vydavateľstvo by ich rado získalo, no Smith preferuje držať si od priemyslu odstup.
„V časoch nahrávania albumu „Pornography“, asi v roku 1982, ma napadlo, že by sme mohli zachovať niečo, čo ostatné kapely nedokážu. Má to čo dočinenia s našim postojom, ktorý sa dodnes nezmenil a pokiaľ veríte v to, čo robíte, tak na ničom inom nezáleží.“
Možno práve preto sa The Cure, napriek predaju miliónom nahrávok a hraniu vo vypredaných arénach, javia, akoby si svoj status absolútne neuvedomovali alebo ním dokonca ani neboli ovplyvnení.
„Myšlienka kapely bola vždy založená na priateľstve, na ktorom záleží viac, než na čomkoľvek inom,“ povie Smith, veľmi dobre si uvedomujúc, hoc blažene lahostajne, že to môže vyznievať naivne, či neprirodzene. „Chcem povedať, môžeme hrať všetci… dnes … ale to by bolo len z nutnosti.“
Keď v roku 1989 vydali, ich zatiaľ posledný, album „Disintegration“, Smith vyjadril určité obavy, že zväčšujúci sa úspech kapely by mohol byť predzvesťou ich pádu. Dnes sa s tým však musia vyrovnať. „Nakoniec to nedopadlo tak, ako som si myslel, že by mohlo. Nemyslím si, že by si niekto z nás uvedomoval viac našu domnelú slávu, alebo že sme úspešnejšou kapelou, než tomu bolo v období, kedy sme vydali album „Head On The Door“.“
V roku 1991 The Cure odohrali pôsobivý a dojemný, plne akustický, set pre seriál MTV Unplugged a jedna zo skladieb nového albumu, „To Wish Impossible Things“, nastavila dominantný zvuk celého vystúpenia. Ďalšia skladba, „Letter To Elise“, inšpirovaná postavou Elise z Cocteauovho románu „Les Enfants Terribles“, by určite neukázala všetko, keby sa počas šiestich mesiacov v Manor nevybral Smith trikrát domov. „Zakaždým, keď som šiel domov, tak som po ceste počúval všetko, čo sme dovtedy nahrali, čím som mohol získať ďalšie nového nápady. Šiel som autom tak rýchlo, ako som len mohol, len aby som do príchodu do cieľa na nič nezabudol. U takej „From The Edge Of The Deep Green Sean“ som až do samého konca premýšľal o gitarovom parte, hoci zvyšok skladby sa postupne menil. U „End“ som mal jasnú predstavu zvuku, no nechal som Borisa hrať rytmus, ktorý som chcel a spoločne sme hrali asi dve hodiny. No a za ten čas sa postupne zrodila celá skladba. Dostali sme sa k verzii, ktorá mala asi deväť minút, ktorú sme postupne zrýchľovali, až sme skončili pri podivnej zvukovej kakofónii. Zažili sme vtedy úžasný večer, ale na druhý deň sme z toho mali pocit, ako keď sa partia ožranov dobre baví. Takže sme to celé prepracovali.“
Keď sa kapela v roku 1988 pustili do nahrávania albumu „Disintegration“, mal Smith pocit, že potrebuje preň získať špecifický charakteristický zvuk. „Mali sme od začiatku predstavu o tom, že by sa mal volať „Disintegration“ a mala by na ňom prevládať nosná téma, ako hudobná, tak aj textová a mali by fungovať spoločne. Chcel som, aby kapela pochopila, ako sa album po textovej stránke uzavrie, takže nosná téma veľmi pomohla pri budovaní atmosféry.“
Tentokrát si bola však Smith sám sebou istejší, rovnako si bola istejšia kapela, takže nosná téma pre „Wish“ v podstate nebola potrebná. „Ku každej skladbe sme pristupovali tak, aby vynikla ich čistá sila, nebolo potrebné, aby boli súčasťou celku. Atmosféra samotná už v kapele existovala, nebolo potrebné ju vytvárať. Mali sme asi 40 demoskladieb, takže sme sa museli iba rozhodnúť, na ktoré sa sústrediť.“
Keď The Cure po skončení turné, na podporu albumu „Disintegration“, zišli z cesty, Smith vyhlásil, že viac už na turné nepôjde, lenže nálada v kapele je aktuálne natoľko pozitívna, až nadobudol dojem, že sa na turné k „Wish“ teší so skutočným entuziazmom. Iba jedna stránka turné by mohla spôsobiť návrat k jeho obavám ohľadne zničenia ich úspechu. „Myšlienka slávy je niečo, čo sa omotá okolo Vás, a ľudí, ktorí Vás obklopujú, a zrazu tomu všetkému začnete veriť. Ďalšia vec, na ktorú myslíte, je to, že nech sa kdekoľvek pohnete, všade na Vás ľudia hľadia. Turné to celé len zhoršuje, pretože po väčšinu času na vás hľadia desaťtisíce ľudí. To trochu môže zmeniť vaše vnímanie reality.“
zdroj: Rock World, UK, 06/1992