V máji roku 2000 zverejnil denník USA Today rozhovor s Robertom Smithom, ktorý pôvodne poskytol o pár mesiacov skôr, v Los Angeles, kde 19.februára toho roku odohrali promo koncert, z príležitosti vydania albumu „Bloodflowers“.
Šli ste do štúdia so zámerom nahrať posledný album The Cure?
Samozrejme, každý v kapele si bol vedomý tohto plánu. Za tie roky mala kapela niekoľko zostáv a každá z nich sa považovala za definitívnu. Povedal som, že pokiaľ sa Vám nepodarí nahrať album príbuzný s „Pornography“ a „Disintegration“, tak nie ste klasickou zostavou The Cure. Takže v podstate každý mal v sebe silnú potrebu nahrať skutočne vydarený album. Lenže nahrávací proces pre nich vôbec nebol radostný. Nahrávania posledných dvoch albumov boli ďaleko demokratickejšie a každý z členov kapely Vám to potvrdí. Pri albume „Bloodflowers“ som presne vedel, čo chcem a od začiatku som mal zámer nepočúvať názory kohokoľvek iného.
Prečo zrazu ten pocit, že nastal čas uzavrieť ďalšiu kapitolu?
Postupom nahrávania vo mne narastala nespokojnosť s tým, ako s The Cure pracujem a napadlo ma, že nastal koniec prirodzeného života kapely. Paradoxne však celé nahrávanie „Bloodflowers“ znovuoživilo moje nadšenie pre skupinu. Tento album je to najlepšie, čo sme za posledných 10 rokov urobili. Časť zo mňa si kladie otázku, prečo by som to mal stopnúť, keď z The Cure je opäť vec plná života, čo som si ešte rok dozadu rozhodne nemyslel.
Takže sú v tebe stále postranné myšlienky požadujúce odchod?
Áno, aj nie. Časť vo mne je zvádzaná celkovým životným štýlom kapely a tým, čo všetko The Cure reprezentujú. Opustiť to všetko by bolo veľmi bolestivé. Ale väčšia časť vo mne to chce stopnúť, pokiaľ je to ešte dobré. Nechcem s The Cure upadnúť. Chcem, aby na kapelu zostali v ľuďoch len dobré spomienky. Tá väčšia časť vo mne dúfa, že je to skutočne posledný album kapely, pretože je to fantastický spôsob, ako to celé ukončiť. Pre kapelu je nezvyčajné, nahrať jeden zo svojich najlepších albumov a následne sa rozhodnúť, že je po všetkom. Nasledujúci projekt už bude mojim sólovým. Ak sa mi to zapáči, budem v tom pokračovať. Ak nie a budem mať silný pocit nahrať ďalší album The Cure, urobím tak. Spálil som za sebou všetky mosty, no nedokážem ich opätovne postaviť.
Keďže The Cure vlastne reprezentujú tvoju víziu, čím bude tvoj sólový album iný?
Veci, ktoré mám zatiaľ k dispozícii sú bez štruktúry, sú atonálne a nie sú postavené na bicích a basse. Chcem použiť nástroje, na ktoré nik z The Cure hrať nevie, takže bude nutné povolať iných hudobníkov. A hlavne nechcem spievať. Takže bez môjho hlasu to nebude nik spájať s The Cure. A to presne zodpovedá mojej predstave, nechcem aby to znelo ako The Cure. Ak si to ľudia kúpia na základe toho, čo sa im na „Bloodflowers“ páči, budú sklamaní. Samozrejme, nie som naivný aby som si myslel, že v tom ľudia nespoznajú môj rukopis, ale mám v sebe nádej, že ich očakávania budú iné.
Keď vezmeme v úvahu početné zmeny zostáv kapely, nevypočítateľné hudobné smerovanie a imunitu voči trendom, čím to je, že máte takú lojálnu fanúšikovskú základňu?
Fanúšikovia nám zostávajú verní, pretože to, čo hráme, to presne reprezentujeme, a naopak. Väčšina fanúšikov je veľmi zhovievavá. Niektoré naše skladby sa im nemusia páčiť, ale oceňujú našu nezávislosť. Máme tendenciu vzoprieť sa všetkému, čo sme urobili v minulosti. Album „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“ (1987) reprezentoval náš komerčný prelom v Spojených štátoch. Ďalším bol album „Disintegration“ a vtedy som si myslel, že prísť po tom žiarivom pope s tým neuveriteľným depresívny zvukom, je jednoducho komerčná samovražda. Ale albumu sa darilo lepšie, než „Kiss Me …“. Vtedy mi napadlo, že ak by sme sa pokúsili zarobiť na našom predošlom úspechu, tak by sme fanúšikov sklamali. Ale hlavne by som sklamal samého seba. Pokiaľ ide o poctivosť, som zo starej školy. Nikdy doposiaľ som nedovolil, aby bola naša hudba použitá v reklame. Aj to je jeden zo spôsobov, akým môžeme byť iní.
Súvisí melanchólia a nostalgia albumu „Bloodflowers“ s vekom? Obzvlášť s 40-tkou?
„Disintegration“ som skomponoval, keď som mal 29. 30-tka mala na mňa veľký dopad, možno aj preto, že som tomu veku pripisoval veľa negatívnych významov. Počas celých 20tych rokov môjho života som predstavu, že budem mať 30, doslova nenávidel. Paradoxne, počas celých 30tych rokov som o 40-tke nepremýšľal, až do momentu, keď som mal 39. Album „Disintegration“ teda reprezentuje presne to, s čím som bol predošlých 10 rokov nespokojný. „Bloodflowers“ je nežný album, pretože som so svojim životom omnoho spokojnejší.
Je správne sa domnievať, že v sebe nosíš tragickú predstavu romantiky?
Áno a nie. Jedna moja časť túži po dokonalej láske, ktorá vychádza z mladého človeka. Lenže to všetko je vždy sprevádzané strachom. V „The Loundest Sound“ píšem práve o tom strachu, že ste vlastne nikdy nazažili pocit, kedy máte k niekomu veľmi blízko, že ste nikdy s nikým nekomunikoval na hlbšej úrovni a že v podstate zostanete po celý život izolovaný. Zostávate s niekým, o kom ste presvedčený, že je to vaša spriaznená duša a neskôr zistíte, že ste sa príšerne mýlili. Tento smútok vypovedá presne o tom, o čom väčšinou píšem, hoci v bdelých hodinách môjho dňa sa takto väčšinou necítim. Mojim hnacím motorom v komponovaní však rozhodne nie je spokojnosť, takže fanúšikovia poznajú len tú moju stránku, ktorá je so životom nespokojná. 90% mojej osobnosti rozhodne takéto skladby nepíše, pretože si užíva skvelý život.
S Mary, s ktorou sa poznáte od tvojich 14tich rokov, tvoríte manželský pár od roku 1988. Ako veľmi ste kompatibilní, keď príde na požiadavky, v súvislosti s tvojou kariérou?
Samozrejme, určité spory prídu vždy. Mary si svoje súkromie veľmi stráži. Za tých viac, ako 20 rokov, čo sa tomuto venujem, sa veľmi starostlivo vyhýba pozornosti verejnosti. Neznáša, keď sa ju niekto pokúsi vyfotografovať. Neznáša rozhovory o týchto veciach. Páči sa jej však, že sa venujem hudbe. Na tých promo „výletoch“ sa však so mnou neúčastní, pretože nedokáže zniesť všetky tie veci, ktoré s tým súvisia.
Čo ťa priviedlo k rozhodnutiu vzdať sa popíjania pred nástupom na pódium?
Nechcel som jednoducho opäť upadnúť do tej rutiny, ako sa to stalo pred štyrmi rokmi. Povedal som si, že ak sa chcem dožiť 50-tky, tak bude lepšie sústrediť sa na realitu môjho tela, než si nahovárať, že som nezraniteľný. Koncerty v Európe boli vôbec prvé, kedy som nastúpil na pódiu bez toho, aby som predtým konzumoval alkohol. Ak by som sa do tých skladieb nedokázal vcítiť bez pomoci alkoholu, tak by som na toto turné ani nemal ísť.
Čiže bol alkohol liekom proti strachu z vystupovania?
Áno. Znie to bizarne, ale na pódiu sa necítim prirodzene. Stále neviem, kde sa mám na pódiu správne postaviť. Keď si na tvár nanesiem kopu mejkapu a doprajem si pred vystúpením pár pohárov vína, cítim sa ako popový spevák a mám pocit, že som naozaj dobrý. Problém bol však ten obrovský rozdiel medzi tým, ako som sa cítil na pódiu a realitou, kedy som si na druhý deň, s bolesťou hlavy, vypočul záznam z koncertu a zistil, že to bolo celé zle. Konzumácia alkoholu hrala vždy veľkú rolu v živote The Cure; dnes reprezentujem novú kultúru triezvosti.
Ako sa podarilo tvorcom South Parku zlákať ťa k epizódnemu boju s diabolskou Barbrou Streisand?
Poslali mi dve epizódy s poznámkou, či by som nechcel na ich projekte participovať. V jednej z nich vystupoval George Clooney ako gay pes a mňa napadlo, či po mne nechcú. aby som vystupoval ako gay kocúr alebo niečo podobné. Ale ten seriál mi prišiel zábavný a účasťou som sa cítil polichotený. Keď som si po prvýkrát prečítal scenár, bol som prekvapený a uvedomil som si, že v tej zápletke budem vlastne ja ako osoba. A malo to v sebe aj ďalší bonus, pretože som urobil veľký dojem na mladšich členov našej veľkej rodiny. Oni majú totiž pocit, že účasť v South Parku je životná udalosť. Bolo to sureálne, patriť do Cartmanovho sveta. Som rád, že som tam za hrdinu.
Ako ďaleko plánuješ svoju budúcnosť?
Jeden z nešťastných aspektov fungovania v kapele je fakt, že viete, čo budete robiť celé mesiace dopredu. Snažím si vždy spomenúť na to, aké to je byť impulzívny. Viem presne, kde budem každý deň až do konca júla. Svoje zodpovednosti neberiem na ľahkú váhu, takže sa nemôžem len tak „postaviť na hlavu“. Moja nutkavá stránka bola zredukovaná a vzdal som sa značnej časti slobody, ale neponosujem sa v tomto smere. Je pravda, že od ľudí z môjho okolia som bol kritizovaný za to, že si plánovanie užívam. Nikdy to však nie je také, aké si myslíte, že to bude. Je to taká choroba.
zdroj: USA Today, 19/05/2000