Počas legendárneho festivalového turné The Cure po Spojených štátoch a Kanade, v lete roku 2004 (Curiosa Festival), poskytol Robert Smith krátky rozhovor aj pre americký magazín The Record. Ten sa však viac sústredil na samotný album „The Cure“.
Je to veľký úspech, udržať si pôvodných fanúšikov a zároveň pritiahnúť novú generáciu. Prečo to dokáže len zopár kapiel?
Myslím, že je to asi preto, že je trochu nezvyčajné, aby bol niekto v mojom veku stále tak oddaný a zapálený pre hudbu. Ono, časom, čím je človek starší, tak ten zápal stratí, pretože iné veci naberú na dôležitosti. V mojom prípade však nič dôležitejšie, ako hudba, nie je, to asi preto, že nič iné vo mne nevyvoláva také úžasné pocity. Všetko to, čo mi hudba dávala v mladosti, mi dáva v rovnakej miere aj dnes. Viete, nemám vlastné deti, takže, môj pohľad na život, a miesto v ňom, sa prakticky nezmenil.
Fanúšikovia The Cure zrejme zostali v šoku, keď sa dočítali, že na novom albume ste pracovali s producentom Rossom Robinsonom. Ten je známy vďaka štúdiovým prácam s kapelami ako Limp Bizkit a Korn, ktoré sa venujú hard coru, čo je úplne iný štýl hudby, v porovnaní s vašim.
Ross je ale veľkým fanúšikom The Cure a chcel vyprodukovať album, ktorý by mu pripomenul, aký bol život v čase, kedy vyrastal a počúval náš album z roku 1989, „Disintegration“.
Aj keď si v kreditoch uvedený ako koproducent, tak si mu odovzal takmer úplnú kontrolu nad nahrávaním. Aký to bol pocit?
Keď sme v štúdiu, tak mám iba jednu šancu nahrať skladbu správne, takže to nie je až taký problém, pokiaľ ide o kontrolu. Skôr je problém to pomyslenie, že ak to niekto pokašle, tak to budem práve ja a to ma akurát tak dobre naštve. Ja som však Rossovi od začiatku absolútne dôveroval, veď, ak by to tak nebolo, tak by to nahrávanie nemalo žiaden zmysel. Žiadne ďalšie istoty v tomto smere neboli.
Aká atmosféra panovala v štúdiu?
Bolo to všetko pekne sureálne, hlavne niektoré situácie. Ross po nás hádzal veci, doslova nás bil, keď sme hrali. Niečo z toho sme nafilmovali, keďže som bol tým všetkým zo začiatku pobúrený. Takže som do rohu štúdia tajne umiestnil kameru s pomyslením, „toto nám nikto neuverí.“ Ross dokonca schytil jednu z mojich gitár a šmaril ju do bicích, a to iba preto, že mal pocit, že sme nehrali dostatočne vášnivo. Ale nakoniec to malo pozitívny efekt, keďže sme už z toho všetci bláznili, hrali sme lepšie a tak sa dostavil želaný efekt. Ross Vás prinútil zamýšľať sa nad tým, prečo stojíte v tej miestnosti, hráte a aký zmysel má vlastne hneď prvý úder do struny.
Dnes, keď ste nominovaní do Rock´n´rollovej siene slávy, ako vnímaš fakt, že by ste do nej raz mohli byť uvedení?
To pre mňa nemá žiaden význam. V mladosti som všetkými oceneniami opovrhoval. Dokonca som bol presvedčený, až ak by mi niekedy ponúkli rytiersky titul, len z ťažka by som to bol ochotný akceptovať. To isté platí pre Rock´n´rollovú sieň slávy, ktorá pre mňa reprezentuje všetko, čo nemám rád, ale … ak by sme toto ocenenie odmietli, mohlo by to byť pre nás zlé, pretože sa momentálne snažíme, aby sme neboli z hudobnej histórie vymazaní, obzvlášť vo Veľkej Británii. Tam akoby sme ani nikdy neexistovali. Až teraz sa veci začali meniť a zrazu si tam média uvedomili, že The Cure za tých 25 rokov aj niečo vytvorili.
zdroj: The Record (USA), 30/07/2004
autor: Karla S.Blume