S úspechom na pozadí sa vlasatý frontman The Cure, Robert Smith, ponoril do archívu, z dôvodu príprav box-setu ich b-strán. Ako však zistil reportér magazínu Record Collector, Nick Turner, je to iba špička ľadovca.
Nedalo sa nevšimnúť, ako sa Duran Duran tešia z náklonnosti v showbizových stĺpčekoch magazínov, v súvislosti s ich reformáciou a zrovnávajú ich s kapelami ako The Dandy Warhols. A takisto sa nedá nevšimnúť americké kapely ako Hot Hot Heat a The Rapture, ktoré venujú vokálovému štýlu Roberta Smitha z The Cure takmer otrockú pozornosť. Je to, ako poznamenáva množstvo komentárov, akoby sa vrátili 1980-te roky.
Táto teória má však v prípade The Cure jeden problém. Na jednej strane neboli The Cure nikdy prototypom kapely 80tych rokov – začínali v post-punkovom období, pokračovali s úspechom aj v rokoch 1990tych a aktuálne začali nahrávanie svojho 12-teho štúdového albumu s producentom kapiel Slipknot a Limp Bizkit, Rossom Robinsonom. V tomto smere, priam s hrdosťou, poznamenal gitarista Perry Bamonte, sediac v pohodlnom kresle v štúdiu, v Západnom Londýne, že kapela do tejto chvíle skompletizovala pre nový album 37 demo skladieb. V zápätí s humorom dodal, že všetky znejú ako „klasickí Cure“, no ešte ich treba obdarovať svojráznym hlasom Roberta Smitha. „Až potom sa z nich stanú normálne Cure skladby,“ zasmeje sa Bamonte. „Vždy, keď počujem jeho vokály, tak som prekvapený, pretože nikdy neznejú tak, akoby ste čakali; vždy sú čímsi výnimočné.“
Ďalšou vecou je, že sa vždy zdalo, akoby tu pre The Cure nikdy nebolo miesto, dokonca ani v 1980tych rokoch. Vzišli z Crawley, v Sussexe, obývali svoj vlastný svet, svet rozmazaných obalov albumov, svet rozmazaného rúžu, silnej introspekcie, hnevu, úzkosti, lásky, strachu, odporu a tak trochu pripitej zábavy, súdiac podľa Smithových, často odzbrojujúcich textov. Je to práve tá individualita, ktorej vzdávajú hold kapely ako The Rapture – tak ako Američania, ani The Cure nikdy nepodľahli vrtochom britskej módy. Takže každé obvinenie na adresu The Cure, že nie sú „cool“, dopadá v tomto prípade na hluché uši. Bamonte nás však ubezpečuje, že toto všetko je súčasťou Smithovho plánu. „Je to smiešne,“ dodá, „ale keby Robert neveril tomu, čo robí, tak by sme to zabalili už pred rokmi a dnes by sme sa netešili tej pozornosti, akej sa nám dostáva. Takže urobil dobre, keď sa dožadoval mať nad tým všetkým kontrolu. Ako sa hovorí, čo sa má stať, to sa stane.“
A do tejto atmosféry rešpektu vydávajú The Cure kompiláciu „Join The Dots: B-Sides And Rarities 1978 – 2001: The Fiction Years“. Ide o 4 CD box set, zbierku 70 b-strán, coverov a rarít. Všetko to odpáli ohromná „10:15 Saturday Night“ a vrcholí aktuálnym remixom existenciálnej klasiky, „A Forest“. Celá zbierka je eklektickým prierezom kariéry jednej z najmilovanejších, najrešpektovanejších a priležitostne zosmiešňovaných britských kapiel, zároveň však predznamenáva začiatok masívnej kampane pre remastre všetkých štúdiových albumov The Cure, obohatených o množstvo raritného materiálu z archívu kapely.
Po niekoľkých pivách sa s nami ukecaný a strapatý Smith podelil o množstvo obchodných záležitostí a pre náš magazín porozprával o novom box sete, ako aj o ďalších veciach čakajúcich na vydanie, v rámci chystaných remasterov. A ako vraví, celé to nemohlo prísť v lepšom období. „V určitom zmysle je táto kompilácia taká márnomyseľná vec. Myslím, že sme asi jediná kapela so slušným katalógom nahrávok, ktorá však doteraz nevydala kolekciu b-strán singlov. Trvalo nám veľmi dlho, kým sme sa dostali až sem, nakoľko sa The Cure, v rodnej Británii, stretávali s veľmi negatívnym postojom médii, teda až do tohto roku.“
No jednako, „Join The Dots“ má niečo pre každého, staccato post-punkom „Plastic Passion“ počnúc, cez šialene jazzovú „Mr. Pink Eyes“ až po bláznivo romantické skladby ako „A Chain Of Flowers“, „This Twilight Garden“ a „2 Late“. Fanúšikovia rarít sa potešia skladbám z obdobia „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“ – „To The Sky“, remixom skladieb ako „How Beautiful You Are“ a niekoľkým coverom. „Myslím, že práve táto verzia „Purple Haze“ je z celej kolekcie moja naobľúbenejšia vec,“ zasmeje sa Smith. „Dodnes mám veľkú radosť z toho, ako sa nám tento cover Hendrixovej skladby podaril.“
Práca na kolekcii však bola pre Smitha jednoznačne plná lásky. „Grafiku som dal korigovať štyrikrát,“ poznamená. „Ľudia sa pýtajú, či na tom tak záleží, ale čakali sme na to tak dlho, malo by to teda byť všetko úplne správne. Napriek tomu sa však na internete aj tak objavujú hlúpe komentáre na adresu toho, čo som vydal … Ľudia asi nechápu, že veci pre zavätených fanúšikov budú obsahom bonusových diskov remasterov jednotlivých albumov. Jednotlivé booklety som pripravil spolu so Simonom, takže niektoré udalosti budú konečne definitívne vysvetlené a takisto budú objasnené niektoré mýtusy. Chcel som stráviť jeden večer venovaný iba spomienkam a vždy som chcel znovu navštíviť Crawley v Hampshire – vždy som si myslel, že to je „dvojča“ Crawley v Sussexe – takže sme sa stretávali iba v pube. Krčmár nás začal obsluhovať o šiestej večer a o štvrtej ráno nás odprevádzal pri dverách. Sú tam pohostinnejší, než v Crawley, v Sussexe. Simonove príspevky však sú nezverejniteľné, plné hanlivých vtipov, ale napadlo ma nakoniec, že ak by som to s ním urobil v tandeme, tak by to pre mňa nebolo tak komplikované. Lenže on si potom začal zo mňa aj tak robiť srandu, ale to bolo asi tým pivom …“
The Cure sú klasickým prípadom post-punkovej kapely. Vzišli z predmestia a inšpirovali sa „urob si sám“ duchom 1976-teho roku. Po motaní sa v rôznych školských kapelách sformoval Smith kapelu s názvom Malice, s ktorou hrali skladby Bowieho a Alexa Harveya, než sa vrhli na vlastný materiál, s ktorým sa ako Easy Cure snažili zapôsobiť na Johna Peela. Kapela v zložení Smith, bassák Michael Dempsey a bicman Lol Tolhurst, úspešne zabodovali v národnej súťaži talentov, ktorú organizovalo nemecké vydavateľstvo Hansa, ktoré svetu predstavilo disco kráľov Boney M.
Hansa mala pocit, že ulovila novú tínejdžerskú kapelu. Smith mal zasa pocit, že získajú zmluvu, ktorá im zabezpečí nahrávanie vlastných skladieb, v tej dobe to boli punkové kúsky ako „Plastic Passion“ a „I Want To Be Old“. Easy Cure teda nahrali niekoľko demo skladieb, no zároveň boli neústupčiví, pokiaľ šlo o návrhy top producentov Hansy, aby nahrali hlúpe cover skladby, a koncentrovali sa na skladby ako „Killing An Arab“, ktorá je vlastne akousi dvojzmyselnou adaptáciou existencionálnej poviedky Alberta Camusa, „Cudzinec“. „Tlačili nás do nahrávania coverov ako „Rebel Rebel“,“ povie Smith. „Naučili sme sa zopár našich štandardných skladieb pre miesta ako Orpington Town Hall, no vždy sa stalo, že niekto zreval, ‚Zahrajte niečo, čo poznáme, vy tupci!‘. Ale tá verzia „Plastic Passion“ je celkom zaujímavá, pretože sme sa ju snažili zahrať v štýle, ktorý by sa v Hanse mohol páčiť. Pripomína to Roxy Music a neskôr sa z tej verzie stala „A Night Like This“ (z albumu „Head On The Door“), keďže to má rovnakú syntezátorovú linku v rovnakej akordovej sekvenci. Takže z toho vzniklo niečo naozaj dobré.“
Nie je prekvapením, že v Hanse sa kapely rýchlo zbavili. „Rozlúčili sa so mnou so slovami, ‚Budete ľutovať!'“ spomína Smith s trochou smútku. Pár mesiacov na to poslali, už ako The Cure, demo pásku všetkým veľkým vydavateľstvám, čo bol vlastne zúfalý krok, ako zaujať. Jediná pozitívna odpoveď prišla od Chrisa Parryho z Polydoru, ktorému svojho času vyfúkli Sex Pistols, ale zasa získal Siouxsie And The Banshees a The Jam. Zaujatý ďalším predmestským triom s Wellerovskou povahou, zlanáril Parry The Cure pre novú odnož Polydoru, Fiction. Parry ich dostal do štúdia na jeseň 1978 a v decembri toho istého roku vydali singel „Killing An Arab“, s b-stranou „10:15 Saturday Night“, ktorá je desivým príbehom o víkendovej skľúčenosti.
Podľa toho, čo nám povedal Smith, nahrala kapely počas troch dní ohromujúcich 27 skladieb. Niktoré z nich, doposiaľ nevydané, ako „príšerná“ „Do The Hansa“ a „Pillbox Tales“ sa nachádzajú na novej kompilácii, ale okrem dvanástich skladieb, ktoré si našli miesto na debute kapely, „Three Imaginary Boys“, zostal zbytok po celých 25 rokov v archíve. „Pri niektorých som vtedy doslova zarazil ich vydanie, pretože som bol vtedy presvedčený, že nefungovali,“ povie Smith. „Za tie tri noci som sa do sporu s Parrym dostal iba raz. Povedal mi, ‚Daj nám všetko, čo máte‘, tak sme zahrali všetko, čo sme mali za ten rok v ponuke. Boli to turbolentné časy, zmeny sa diali neustále a za pol roka ste niektoré skladby znenávideli … ‚Čože? Staré veci?'“
„Bola medzi nimi aj skladba „Winter“, ktorá bola príšerná. Bola súčasťou 4-skladbovej záležitosti, ktorú sme skomponovali rok predtým – „Spring“, „Summer“, „Autumn“ a „Winter“. Rok na to sme boli v štúdiu a Dempsey povedal, ‚No, mne sa tá posledná časť celkom páči.‘ Dodnes si pamätám, ako som z nej zúril, bola skutočne príšerná a ešte viac ma vytočilo, keď si Parry zmyslel, že by mala byť na albume – ‚Je pastorálna, a zároveň bude pekným kontrastom k tým pichľavým veciam‘. Ale je to posraná hippy záležitosť, je to sračka! Dnes si takúto kritiku už dovoliť môžem, vtedy však nie.“
Napriek všetkému sa „Do The Hansa“ objavila v roku 1986 ako b-strana prepracovaného singla „Boys Don´t Cry“. „Dempey rozhodne „Do The Hansa“ za zábavnú nepovažoval,“ povie Smith. „Ale ja som potreboval vypustiť paru. Mal som pocit, že vydaním nášho debutu ich pekne naštvem. Michael sa vtedy ale schválne opil s tým, že bude hrať úplne príšerne a tak to nevydáme. S originálnym masterom sa nakoniec chvastal Lol, ale keďže tá skladba bola zacielená na ľudí z Nemecka, ktorí pracovali v Hanse, tak by sa to dnes mohlo stretnúť s nepochopením. Mám však pocit, že ľudia z Hansy dnes asi riadia celý svet.“
Kompilácia „Join The Dots“ obsahuje aj jednu z posledných nahrávok s Michaelom Dempseym – „I´m Cold“ – psychadelickú b-stranu motorkársky utrápenej „Jumping Someone Else´s Train“. The Cure nahrali skladbu na konci roku 1979 a o backing vokály sa postarala Siouxsie Sioux, keďže v tom čase zaskakoval Smith na turné aj za gitaristu The Banshees a tento záskok ovplyvnil ďalšie smerovanie kapely. „‚I´m Cold‘ mala potenciál ďalšieho možného smerovania The Cure, no nedošlo k tomu,“ povie. „Spomínam si na slová Stevena Steverina z The Banshees, ‚Presne tomuto by ste sa mali venovať‘. Ale obaja s Michaelom sme vedeli, že sa chystá z kapely odísť, takže celé to obdobie už bolo značne nepohodlné. Vtedy som už disponoval rannými demami pre album „Seventeen Seconds“ a Michael hral bassgitaru v „A Forest“. Vôbec sa mu tie skladby nepozdávali a tak sa stiahol a odohral len niekoľko partov. Dodnes sa mi vyjavia tie myšlienky 20-ročného chalana, ‚Pre živého Boha, vraz tam tú bassovú linku! Veď tá tvoja bassa znie stále ako z rokov 70tych!'“
Všetko bolo teda pripravené na príchod troch intenzívnych albumov, ktoré len upevnili vtedajšiu povesť kapely ako kapely „dlhých plášťov“, no dnes sú považované za tie najvplyvnejšie práce z producentskej dielne Roberta Smitha. Čisté zvuky albumu „Seventeen Seconds“ boli inšpirované Bowieho albumom „Low“ a zároveň sa cez ne predstavil nový bassgitarista kapely, Simon Gallup. Nasledujúci album, z roku 1981, „Faith“ pre zmenu reprezentovaný neprístupnými, atmosférickými nahrávkami, plnými polonáboženskými obrazmi a odkazmi na klasické diela Franza Kafku a „Gormenghast“ od Mervyna Peakea.