Join The Dots – 01/2004 – II.

S úspechom na pozadí sa vlasatý frontman The Cure, Robert Smith, ponoril do archívu, z dôvodu príprav box-setu ich b-strán. Ako však zistil reportér magazínu Record Collector, Nick Turner, je to iba špička ľadovca.


Nie je prekvapením, že prezentácia takých pochmúrnych skladieb si u Smitha vypýtala svoju daň. Po návrate z turné po Spojených štátoch, na jeseň 1981, sa Smith zmietal v emočnom a fyzickom chaose, ktorý dokázal len s ťažkosťami ustáť. Ale úplne na hranu dostal všetko až nasledujúci album The Cure. „Na konci jesene 1981 sme už skúšali skladby pre album „Pornography“,“ spomína Smith. „Na jednej z pások jasne počuť, ako už Simon musel byť z toho všetkého úplne mimo. Po celý čas sa smial, a to aj počas hrania skladieb, z ktorých sú dnes už doslova „doom and gloom“ klasiky. Lol v tom momente nebol schopný zahrať jediný tón a ja som na nich oboch kričal. K albumu sme mali v podstate len dve skúšky a toto sa stalo na jednej z nich, ale to prechodné obdobie, ktoré predchádzalo samotného nahrávaniu, trvalo viac ako dva mesiace. Za ten čas sa toho udialo strašne veľa. Došlo k veľkej zmene, pokiaľ šlo o prístup ku kapele a prístup jeden k druhému. Vtedy sa začal koniec toho tria …“

Nasledovali chaotické Vianoce, ktoré Smith strávil v spoločnosti nového „spolupáchateľa“, Stevena Severina. Smith sa s pôžitkom oddal narkotikám, čomu plne zodpovedali aj texty nadchádzajúceho albumu. Zatvorení v štúdiu s producentom Philom Thornalleym urobili z nahrávania jedno opilecké šialenstvo – jeden z rohov štúdia bol kompletne zahádzaný prázdnymi fľaškami a plechovkami od piva. Toto obdobie kompilácia „Join The Dots“ v podstate obchádza, keďže jedinou b-stranou z tých čias bola live nahrávka „Killing An Arab“, hoci Smith prezrádza, že aj pre reedíciu albumu „Pornography“ je pripravený extra materiál: „Je tu jedna skladba, ktorú sme nahrali, s názvom „A Normal Story“, no spieval som ju len foneticky, keďže som k nej nemal pripravený text.“V júni 1982, po tom, čo turné k albumu doviedlo každého z kapely do stavu zúrivosti, Gallup z The Cure odchádza, skupina si dáva pauzu a to až do momentu, kedy Chris Parry presvedčí Smitha, aby to celé skúsil ešte raz. Ten skomponuje skladbu „Lament“, pre flexidisc, ktorý bol súčasťou magazínu Flexipop, a embryonálnu verziu spomenutej piesne nájdete práve na „Join The Dots“. The Cure, už len ako duo – Smith a Tolhurst – následne produkujú sériu „fantasy“ singlov, ktorými Smith zamieňa pochmúrnosť za farebné úniky do sveta fantázie. Celé to začalo na konci roka 1982, so singlom „Let´s Go To Bed“, s ktorým sa dostali do rebríčka Top20, nasledoval jarný singel „The Walk“, až sa s tretím singlom, „The Lovecats“, na konci roka 1983, prebojovali do Top10.

Nasledujúci album „Top Top“ zachytil The Cure na doposiaľ najväčšej úrovni popularity, no na druhej strane Smith tomu nevenoval až toľko pozornosti – zväčšej časti pre čoraz väčší prísun alkoholu a drog, ale aj preto, že sa opäť pokúsil udržať si dve kariérne pozície, na jednej strane fungoval ako gitarista The Banshees, na strane druhej sa venoval podivnému štúdiovému projektu so Stevenom Severinom – The Glove. Na konci roka 1984 sa, na radu jeho doktora, vzdal pozície v The Banshees, v kapele opäť privítal Gallupa a z The Cure sa opäť stala náležitá kapela, pripravená na album „The Head On The Door“. Táto zmena je citeľná aj na „Join The Dots“.

„Odkedy sa v roku 1984 pripojil Simon Gallup znova ku kapela, tak sa všetko nahrávalo ako potencionálna pieseň,“ vysvetľuje Smith. „Takže kvalita šla jednoznačne smerom nahor. Samozrejme, vždy boli piesne, ktoré mali ďaleko väčšiu šancu dostať sa na album, než ostatné. Z b-strán albumu „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“ by ste isto zvolili jednu, či dve skladby, ktoré by mohli byť na samotnom albume. Takú „Chain Of Flowers“ som nepočul celé roky a dnes, po remastrovaní, znie skutočne skvele.“

V období albumu „Disintegration“ už boli The Cure považovaní za najväčšiu „kultovú“ kapelu sveta. S obrovským množstvom fanúšikov, ako doma, tak aj v Európe, a dostatočnou reputáciou v Spojených štátoch, bez problémov zaplnili Dodger Stadium v Los Angeles, čo bol ich absolútny vrchol – bez pocitu úzkosti sa to však nezaobišlo. Po mixe radosti, reprezentovanom albumom „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“ (1987), bol album „Disintegration“ akýmsi návratom ku starým, intenzívnym The Cure. Aj keď sa to nezaobišlo bez svetlých momentov – desivá nočná mora v podobe singla „Lullaby“ sa stala dovtedajším najväčším hitom kapely – samotný album sa vracia k starým témam vzťahov a smrteľnosti, opäť pod mikroskopickým pohľadom, no to všetko bolo dostatočne prístupné na to, aby sa z toho stal jeden z najobdivovanejších albumov The Cure. Samotné nahrávanie bolo traumatické. Z konzumácie alkoholu Lola Tolhursta sa stal hendikep a Smitha to nakoniec viedlo k vyhodeniu svojho kamaráta z kapely. Stalo sa tak na konci roka 1988 a o pár rokov neskôr sa spolu ocitli pred súdom, kde zvádzali boj o tantiémy.
Nehľadiac na problém s Lolom, sa Smith snažil ešte viac presvedčiť ostatných, aby prispeli vlastnými nápadmi. Na album „Wish“ (1992) prispel každý z kapely vlastnými skladbami. „Pokiaľ išlo o b-strany k albumu „Wish“, tam mal každý z kapely svojich favoritov,“ povie Smith. „Ako keby ste mali pre jedného koňa svojho jedinečného džokeja a táto dvojka vyrazila po určenej trase. Porl Thompson si zvlášť obľúbil skladbu „The Big Hand“, ja som si, pre zmenu, veľmi obľúbil „This Twilight Garden“, zo všetkých b-strán ju mám asi najradšej. Má úžasnú atmosféru a dodnes nerozumiem, ako sa nemohla dostať na samotný album, keď sa to podarilo takej „Wendy Time“. Uvedomil som si pri tom, že keď skladáte z jednotlivých skladieb album, tak tie lepšie skladby sa môžu vyradiť, aby album, ako celok fungoval. Nikdy som si nemyslel, že by spomenutá „Wendy Time“ mohla fungovať, ale kedykoľvek sme ju z albumu vypustili, tak album znel až príliš jemne. Stále si však myslím, že vynechanie „This Twilight Garden“ bolo chybou.“

Smitha opäť inštinkt nesklamal – z „Wish“ sa nakoniec stal prvý No.1 album v ich histórii a zrodil sa z neho monštruózny hit, „Friday I´m In Love“. A nasledovalo ďalšie mamutie turné (a to aj napriek Smithovmu sľubu, že turné k albumu „Disintegration“ malo byť posledné), ktoré si opäť vyžiadalo svoju daň. Na nejaký čas z kapely odišiel Simon Gallup, po poslednom koncerte turné z kapely odišiel Porl Thompson a krátko po ňom odišiel aj bubeník Boris Williams. Ako spomenul Perry Bamonte, počas krátkeho obdobie, v čase príprav ďalšieho albumu, tvoril kapelu sám so Smithom. „Spomínam si na deň, kedy sme s Robertom posedávali pod stromom, pred štúdiom, ktoré sme si na leto prenajali, a tam ma napadlo – a je to … Robert a ja sme The Cure,“ zaspomínal Bamonte. „Bolo to traumatické obdobie. Súd s Lolom bol v plnom prúde a nemyslím si, že vtedy Robert vedel, aký album vlastne chcel nahrať.“

„Chcel som celý rok venovať nahrávaniu albumu,“ vysvetľuje Smith. „Prenajali sme si dom a šlo o akýsi sociálny experiment. Chcel som ohromný rozsah skladieb nahrať naživo, aby to zodpovedalo titulu „Wild Mood Swings“.“ Publikum bolo z tohto schizofrenického prístupu zmätené. Keď sa album objavil práve uprostred britpopového šialenstva, v roku 1996, boli fanúšikovia konfrontovaní s pilotným singlom v španielskom štýle, „The 13th“, hoci jeho b-strana, „It Used To Be Me“, je považovaná za jednu z najlepších skladieb kapely vôbec.

Koniec 1990-tych rokov bolo pre Smitha horkým obdobím. Singlová kolekcia kolekcia „Galore“ sa zo strany Polydoru stretla s veľmi slabou podporu, zatiaľ čo kontrakt s Fiction sa uzavrel s vydanim albumu „Bloodflowers“ – ohromujúci návrat do formy, no vydaný takmer v tichosti, v roku 2000. Album bol ohlasovaný ako tretia časť „Temnej trilógie“, ktorá začala albumom „Pornography“ a pokračovala s „Disintegration“. „Keď sme na Vianoce, v roku 1998, začali s prípravou „Bloodflowers“,“ spomína Smith, „chceli sme tvrdý electro pop a nahrali niekoľko skladieb, vrátane „Coming Up“ a „Possession“, v ktorých sme použili slučky a bassový syntetizátor. Posedávali sme, užívali rôzne drogy a mysleli si, ‚Toto je budúcnosť!‘ Zrazu som v roku 1999 zažil ten moment, „cesta do Damašku“. Napadlo ma, ‚Je to úplne príšerné, veď toto vôbec nie sú The Cure.‘ Napísal som „Out Of This World“ a rozhodol sa, ‚Toto je to, čo chcem robiť,‘ pretože v tej skladbe bolo ďaleko viac emócii, než v tých šiestich skladbách dohromady, ktoré sme dovtedy nahrali. Takže sme ďalšie skladby zavrhli – je ťažké „zabiť“ šesť skladieb, pretože to ste vlastne v polovici prác, ale museli sme to rozhodnutie prijať. Ostatní si mysleli, že som zišiel z cesty, ale z dnešného pohľadu sa ukázalo, že sa mýlili!“

„Bola tam skladba s názvom „Split Milk“, ktorá sa neskôr objavila iba v internetovom vydaní albumu, ako aj ďalšia, „You´re So Happy You Could Kill Me“, ktorá na počudovanie znela ako Fatboy Slim, ešte predtým, než vydal svoj album. Bol som rád, pretože ak by sme zišli z tej cesty, dostali by sme sa do veľkých problémov, keďže sme už aj tak meškali pol roka. Možno to bolo aj tým, že som fakt prepadol big beatu, ktorý veľmi pripomínal ranné záležitosti Skint. Nakoniec sme dokončili album, ktorého zvuk pripomínal viac živo hrajúcu kapelu a mňa napadlo, že ak máme hrať tieto skladby naživo, tak ich chcem hrať ako skutočná kapela a nakoniec bolo turné k albumu to najlepšie, aké sme kedy podnikli, pretože sme sa zrazu cítili ako skutočná kapela, čo sme necítili už pekne dlho.“

Dnes, keď je už kompilácia na ceste, na pulty predajní, sústredí Smith svoju pozornosť na reedície pôvodných albumov The Cure, ktoré budú obsahovať bonusové disky plné nevydaného materiálu, ktorý doteraz čakal celé dekády v krabiciach, v jeho osobnom archíve. „Ide o pásky s kompletnými skladbami. Tu a tám sa nájde niečo zaujímavé, ale väčšina za veľa nestojí. A to je problém pridávania bonusových vecí. Zoberte si také veci od Hendrixa, vydané na kompilácii „The Axis: Bold As Love “ – to je niečo príšerné! Ja som jeden z najväčších Hendrixových fanúšikov a dokonca si myslím, že tie veci sa vydali z rozumného dôvodu. Ukázali Hendrixa v inom svetle, ide o bluesové záležitosti, pri ktorých si predstavujete, ako o nich Hendrix premýšlal, ako by mali znieť a podobne. Určite si nakoniec povedal, ‚Toto fungovať nebude.‘ A mňa to vlastne vôbec zaujíma, skôr je to na plač.“

Zatiaľ čo remastre a „Join The Dots“ vyjdú pod hlavičkou vydavateľstva Polydor / Universal, nový album The Cure bude produkovaný pod záštitou Smithovej vlastnej spoločnosti. Prvým ovocím je dvd „Trilogy“ – film so záznamom dvoch vystúpení v Berlíne, v roku 2002. Ale aj táto sloboda má svoju cenu. Keď Chris Parry predal Fiction Records koncernu Universal, vôbec sa o tom Smithovi nezmienil, toho to naplnilo horkosťou a trvalo celých 18 mesiacov, než dostal pod úplnú kontrolu všetok materiál, z ktorého sa tešil viac ako dve posledné dekády. Preto vydanie kompilácie „Join The Dots“ prinieslo so sebou niekoľko nečakaných ústupkov, vrátane použitia skladby „InBetween Days“ v reklamných spotoch.

„Zanechalo mi to v ústach veľmi kyslú pachuť,“ povie Smith. „Zvádzal som veľmi dlhý boj, aby som to dostal pod kontrolu, pretože neznášam, ak sa hudba využíva na predaj iných produktov. Mám pocit, že hudba by mala mať ďaleko väčší význam a zdá sa, že pre množstvo ľudí naozaj má. Cítil som v sebe priam povinnosť vydať tento box set, práve teraz, keď cítim spokojnosť, pokiaľ ide o archív The Cure. Veď nakoniec, kľudne som sa toho všetkého mohol vzdať už pred 15 rokmi a zarobiť na tom ďaleko viac! Viete, je to divný pocit, cítiť sa … oklamaný. Na nejaký čas ma to úplne zložilo. Poznáte sa s niekým tak dlho a on Vás zrazu, v určitom zmysle, predá. Akoby z nás nemal dostatočný finančný osoh, keď sme boli partnermi.“

No a kým The Cure pripravujú s Rossom Robinsonom nový materiál, pristihol Smith samého seba v podivnom stave, kedy si uvedomil, že vlastne žije v minulosti, „z čoho mám menšie obavy,“ dodá. „Negatívom tejto skutočnosti je fakt, že všetko, čo som napísal pre nový album, akoby som už kedysi skomponoval a naspieval. Pozitívom je zasa fakt, že tam môžem jasne vidieť, čo mám na našej práci rád a pripomína mi to, prečo sa tomu stále venujem. V minulosti by som mal isto obavu z možnosti, že ľudia, ktorí si kúpia remastre našich albumov, budú z nového albumu zmätení … možno už z titulnej skladby „nového“ albumu, ktoré sa pracovne volá „Winter“ … „ A pri tejto predstave Smitha viditeľne striaslo …

zdroj: Record Collector