Rozhovor s The Cure – 07/1979

70-te a 80-te roky minulého storočia boli typické aj množstvom fanzinov, ktoré sa venovali alternatívnej hudobnej scéne. The Cure v začiatkoch svojej kariéry poskytovali takýmto periodikám rozhovory veľmi často.

“ … chlapci sa vymykajú kontrole cez bezvýznamný symbolizmus a miešajú to s bezduchou nepriamosťou. Snažia sa nám niečo povedať. Snažia sa nám povedať, že vlastne neexistujú, že je všetko prázdne, sami zo seba robia bláznov …“
„… všetko je jasné. Všetko to očarujúce, detinské fidlikovanie o snahe dosiahnuť antiimidž, no pritom prirodene budovať dokonalý ohybný imidž: mučivá záhada The Cure …“

Tieto slová sú súčasťou tzv. recenzie albumu „Three Imaginary Boys“ zhovievavého Paula Morleya. Nemilá recenzia, pre mňa, jedného z najlepších albumov roka. Kapela však zareagovala brilantne. V ich druhom vystúpení u Johna Peela odprezentovali satirickú skladbu s názvom „Desperate Journalist On Ongoing Meaningful Review Situation“. Robert nám prezradil, prečo k tomu vlastne došlo.

„Urobili sme to preto, aby sa Paulovi Morleymu neprikladala príliš veľká dôležitosť … bola to len naša reakcia. Pre mňa je prekvapením, že takýmto spôsobom doteraz nikto nereagoval, Nakoniec, je normálne napísať na niečo vlastnú recenziu a dokonca ju vydať. Je to fájn, aj keď vyznieva pekne hlúpo.“

„Morleyho recenzia albumu prišla po Penmanovej recenzii albumu Fisher Z a mne to prišlo, akoby medzi sebou súťažili o to, kto z nich použije dlhšie slovné spojenia v článku. Pritom Morley nás nikdy nestretol, nikdy sa neprišiel pozrieť na náš koncert, podľa mňa dokonca možno ani nikdy nepočul náš album. Jednoducho si predstavil v hlave kapelu z Penmanovej recezie a adaptoval to na The Cure. Takto možno majú obaja 20 rôznych albumových šablón a keď ich postupne vyčerpajú, tak začnú odznova.“

Poznamenal som, že týždeň na to vyšiel v NME o The Cure článok Nicka Kenta, ktorý možno cítil za Morleyho akúsi vinu. Robert súhlasne prikývol. „Kentov článok však vznikol dávnejšie pred samotným vydaním, možno aj mesiac. Ale áno, on je jeden z najlepších reportérov v NME. My sme boli dokonca na titulke magazínu Sounds, lenže v zákulisí prebieha súboj medzi konkrétnymi novinármi, či periodikami. Takže, ak niekto vyzdvihne novú kapelu, na druhej strane barikády sa niekto ohlási s tvrdením, že ak sa kapela páčí tomu a tomu magazínu, tak musí stáť za prd.“

Neobvyklý obal albumu sa takisto dostal pod paľbu kritiky, ale Robert má pocit, že toto sa dá ešte ospravedlniť. „Ten obal bol pôvodne náš nápad, lenže potom sa do toho vložilo umelecké oddelenie Polydoru. Bol to náš nápad, no úprimne, nemyslím si, že to nakoniec bolo náležite dokončené, trochu to dohnali do extrému. Použitý font je ale skvelý. Zadná strana je však pre mnohých ľudí zrozumiteľnejšia. Nemyslím si však, že pre všetkých, myslím, že je to trochu patetické. Je to akoby v štýle, ‚dajte niekomu farebný papier, nožnice a povedzte mu, nech za 15 minút navrhne obal albumu‘.“

„Zo samotného albumu mám najradšej „Accuracy“. Ide o to dostať sa pár slovami k samotnej podstate.“

Robertovi som spomenul, že za najlepšiu skladbu považujem „Another Day“. „Všetci tí, čo radi pogujú tvrdia, že tá skladba je nič moc. Jeden chalan, ktorí prišiel na náš koncert po prvýkrát, nám nedávno povedal, že kým nás nevidel, tak mal pocit, že sme punková verzia Dire Straits.“

Zrejme najnezvyčajnejšia skladba kapely je „Killing An Arab“. „Je to skladba napísaná na motívy knihy „Cudzinec“ – akýsi márnivý pokus o niečo, čo kniha vôbec nevystihla. Ide o príbeh niekoho, komu na ničom nezáleží. Prechádza sa po pláži, do cesty sa mu postaví Arab, ktorý vytasí nôž, z ktorého ostria sa odráža slnečné žiarenie, to dopadne do očí nášho hrdinu a ten útočníka jednoducho zastrelí. Pritom sa mohol rozhodnúť inak, mohol namiesto streľby odísť … život však pre neho nie je posvätný, bolo mu to úplne jedno, ešte aj po tom, čo ho za jeho čin odsúdili. Ide o príbeh absolútne apatického človeka, ide o absolútny vrchol apatie.

Grinding Halt
Ide o plánovaný druhý singel z albumu, no nie je vylúčené, že bude vydaný ako 12″ promo disk. Sám Robert nepozná dôvod. „Myslím, že ide o zámer posunúť do medzi DJ-ov, aby sa to hralo po kluboch, čomu ale nerozumiem. Veď môžu hrať kľudne celý album.“

Kapela pochádza z Crawley, Sussex, a svoju kariéru začala pod názvom Easy Cure. Robert nám kapelu priblížil takto: „Vtedy sme nič z toho, čo hráme dnes, nehrali. Samozrejme, dnešné „Cure“ skladby už boli vtedy napísané, no žiadna z nich hraná v podstate nebola. To hlavne preto, že jednému vtedajšiemu členovi kapely sa nepáčili. Disponovali sme teda katalógom nikdy nehraných piesní a keď ten človek kapelu opustil, zrazu sme mali šesť piesní, s ktorými sme to mohli rozbehnúť.“ Ako Robert poznamenal, The Cure nevyvolávajú pocit, že by boli ovplyvnení inou kapelou.

„Nevnímam nejake vedomé vplyvy … počúvame často až príliš veľa „odpadu“. Ale inak sa nám páči množstvo kapiel, mne obzvlášť Joy Division. Na druhej strane The Clach fakt nemusím a Generation X vo mne vyvolávajú smiech … ale Billy Idol si kúpil náš album a naša kapela sa mu páči. Všetky originálne „new wave“ kapely sa zmenili: The Stranglers a Elvis Costello boli v začiatkoch fakt dobrí, ale teraz ich neznášam, už sú za čiarou. Ale Lolovi sa Costello stále páči.“ Lol inak tiež poznamenal, že Costello už nie je to, čo býval.

„Jeho posledný album už je jednoznačne napáchnutý Amerikou, ale ten prvý je nadčasový,“ povie Lol.
„Áno,“ súhlasí Robert, „ten sa dá naozaj počúvať a ešte si budete tie skladby pospevovať. Na tom druhom albume Vás už jeho hlas začne trochu iritovať. Sú to dva totálne rozdielne albumy. Počúvať Costella je ako počúvať Freddieho Starra parodujúceho Micka Jaggera. Každý, komu sa jeho albumy páčia, spieva jeho piesne Costellovým štýlom a to ma fakt dokáže rozčúliť.“

Lol ho mal možnosť zažiť na jeho poslednom turné. „Vtedy bol naozaj dobrý. Keď rozprával, tak ma dokázal pobaviť, vtedy má totiž úplne iný hlas, ako keď spieva.“

Prvý singel kapely, „Killing An Arab / 10.15 Saturday Night“, bol pôvodne vydaný pod hlavičkou vydavateľstva Small Wonder. Ich manažérom sa však stal Chris Parry, pôvodne z Polydoru, založil si vlastné vydavateľstva Fiction a pilotný singel vydal ešte raz. O vydanie nasledujúceho debutového albumu, ako aj o jeho distribúciu, sa však postaral Polydor. Napadlo kapelu, že v podstate podpisujú zmluvu s veľkým vydavateľstvom? Robert si to vôbec nemyslí, „Nie, jasne bolo povedané, že budeme „veľký“ a nechceme žiť ako žobráci!“

Ľudia zdá sa uverili predstave, že The Cure sú záhadná, pompézna kapela. Osobne tomuto nerozumiem, obzvlášť keď sú schopní vyprodukovať excelentnú popovú skladbu so smutnými vokálmi, akou je „Boys Don´t Cry“. Ako Robert dodal na záver: „Zasa si nemyslím, že to berieme vážne, ako si to zopár ľudí nahovára. Práve tí o nás hovoria, že sa chováme okázalo, bohémsky, no skutočnosť je úplne iná.“

zdroj: Allied Propaganda, UK, 07/1979