Začiatkom augusta 1979 som sa šiel zblázniť z importovanej kópie „Three Imaginary Boys“, debutového albumu anglickej kapely s názvom The Cure. Takmer okamžite sa stal mojím obľúbeným za minulý rok a The Cure sa zaradil k mojim piatim najobľúbenejším kapelám.
Rok na to som sa s nimi ocitol za jedným stolom, hoci už v trochu pozmenenej zostave. Pôvodného bassáka nahradil Simon Gallup a o syntezátorový zvuk obohatil kapelu Matthieu Hartley. Majú za sebou niekoľko chytľavých singlov a aktuálne vydali druhý album, „Seventeen Seconds“.
Bolo skvelé sa s nimi stretnúť a porozprávať. Nakoniec sa totiž ukázalo, že sú veľmi priateľskí, prístupní a zaujímajú sa, o to čo robím. Tento rozhovor je zložený z toho, čo som si zapamätal z toho popoludnia (nemal som záznamník, takže som sa musel spoľahnúť na poznámky) a neskôr z rozhovoru s Robertom Smithom po koncerte. Pri oboch stretnutiach najviac rozprával Roberta, takže všetky vypichnuté výroky patria práve jemu.
„Zistil sme, že skladby, ktoré sme skomponovali neboli popové“
Nový album, „Seventeen Seconds“, serióznejší imidž a vážnejšie skladby, v porovnaní s popovými záležitosťami ako „Boys Don´t Cry“, či „Fire In Cairo“. Je to vedomý krok? Nemali ste skôr obavu z toho, že vás zaškatuľkujú ako popovú kapelu?
„Áno, týmto smerom sme sa jednoducho rozhodli ísť. Keď sme sa pustili do komponovania nových skladieb, zistili sme, že vôbec nie sú popové.“
Dnes je už z „A Forest“ hitová skladba a zdá sa, že „Play For Today“ bude z albumu najpopulárnejšia. Neprekvapil Vás úspech „A Forest“?
„Áno!“ zborovo odpovie kapela.
„Bolo to skôr milé prekvapenie,“ dodá Robert. „Hoci pre nás single nie sú dôležité, vždy poteší, keď sa z nich stanú hity.“
Skladba „A Forest“ získala typický charakter hlavne vďaka Matthieuovmu syntezátoru. Práve jeho zvuk vyplnil medzery vo zvuku The Cure veľmi rafinovaným spôsobom. Odrazil sa Matthieuov príchod do kapely v spôsobe komponovania Vašich skladieb?
„No vieš, keď fungujete v trojici, tak si často želáš, aby prišiel niekto, kto sa na to všetko pozrie z iného uhlu. Trio má aj svoje limity. Na druhej strane, väčšina kapiel nevyužíva syntezátory náležitým spôsobom. Jednoducho ich berú ako ďalší nástroj a pritom vôbec nevyužívajú naplno výhody jedinečných zvukov, ktoré dokážu syntezátory ponúknuť, rovnako ako aj zvukové zafarbenie. Dokážete s nimi skutočne veľa.“
„Neznášam Joy Division – sú takí bezútešní a monotónni“
A čo texty? Kto je za ne zodpovední?
„To je rôzne. Máme krabicu plnú papierov s textami – väčšinou sú to Lolove poznámky. Tak sa tam hromadia a keď potrebujeme nejaké vhodné slová, tak ich vyberáme z tých poznámok až dovtedy, kým nenájdeme tie správne, ktoré zapadnú do nálady tej ktorej skladby. Na novom albume sú však skladby osobnejšie, väčšinu som napísal ja.“
Akú hudbu, teda aké kapely, zvyknete počúvať? Robert hodí do pľacu zopár mien, ako The Banshees, Public Image, Joy Division, Psychedelic Furs … ostatní súhlasne prikývnu, okrem Matthieua:
„Neznášam Joy Division,“ dodá. „Sú takí bezútešní a monotónni.“
A čo sa teda páči tebe?
„Tak, tvrdý punk a podobne. The Clach, Sex Pistols a tak.“ Teda, to by človek na neho nepovedal!
Využil som príležitosť a spýtal som sa Roberta, akí sú The Banshees ako ľudia. Je Siouxsie naozaj „ľadovou kráľovnou punku“?
„Nie, nie tak úplne. Sú v podstate normálni, dá sa s nimi v pohode vychádzať. Oni len majú presne taký imidž, aký od nich ľudia očakávajú. Ak príde za nimi niekto cudzí a bude ich otravovať v bare alebo pôjde o niečo osobné, tak potom budú Steve a Siouxsie dosť odmeraní a chladní, ale ak nemusia nič predstierať … Ak začne byť Siouxsie povýšenecká, tak ju v pohode pošlem niekam. To si ale hocikto nedovolí.“
Keď už sme spomenuli imidž, zdá sa, že The Cure sa snažia o akúsi anonymitu – žiadne fotografie kapely na obale albumov a podobne. „Aký imidž by ku nám vlastne pasoval? Obviňovali nás, že schválne pestujeme „nie-imidž“, ale veď toto sme jednoducho my. Pri obale albumu „Three Imaginary Boys“ nám zasa vyčítali príliš umelecký štýl, no ja si myslím, že v tomto prípade sme boli trochu naivní. Šlo o žart, no nik to nevnímal tak, ako my, čo sa nakoniec obrátilo proti nám. Ale mne sa aj tak páči … Je to asi tak, že nedostatok definovateľného imidžu je náš imidž!“
Koncertovanie asi veľmi nemusíte, či nie?
„Nie úplne, skôr nám vadí to neustále presúvanie. Radi hráme a radi spoznávame nové miesta. Toto turné je zatiaľ fájn. Napr. aj po príchode do Aucklandu sme mali dva dni voľna, takže sme sa mohli porozhliadnuť po meste.“
„Zašli sme do Rotorui a videli horúce jazerá … “ dodá Matthieu. „Je to skutočne nádherná krajina plná prekrásnych scenérii“.
Turisti! Ako na vás zapôsovilo NZ publikum?
„Ľudia boli v pohode, reagovali skvele. Boli do hudby celkom slušne ponorení.“
A čo nové je dnes na britskej hudobnej scéne? Máme tu len taký vlažný prehľad, keďže naším jediným zdrojom sú tu týždenníky ako NME a Sounds, pri čítaní ktorých má človek pocit, že všetko je dnes len revivalom ducha 1960tych rokov.
„Viete, britská hudobná tlač, to je jeden veľký žart. Samotná hudobná scéna v Anglicku je však na tom dobre, lepšie ako kedykoľvek predtým. Kopec nových kapiel na vzostupe. Po hudobnej stránke je to dnes lepšie ako v období nástupu punku.“
Albumy ako ten aktuálny od Hicks From The Sticks sú toho len dôkazom.
„Jeden z mojich bratrancov hrá v jednej z tých nových kapiek. Dostali sa aj do vysielania Radia 5“.
Neskôr, po koncerte, som sa v zákulisí rozprával s Robertom a Lolom Tolhurstom. Bolo tam prítomných aj niekoľko fanúšikov The Cure, dokonca aj komplet kapela Life In The Fridge Exists (Robert im počas koncertu venoval jednu skladbu, neskôr si dokonca od nich vypýtal autogramy!). Celá konverzácia sa niesla vo voľnom duchu. Robert nám porozprával o tom, ako začínali a ja som mu zasa ozrejmil, s akými problémami sa stretávajú začínajúce kapely u nás. Roberta, ako aj ostatných z kapely, však najviac zaujímali veci súvisiace so životom na Novom Zélande a dostali sme prísľub, že nám pošlú nejaké nahrávky. Bolo príjemné sa stretnúť s kapelou z UK, ktorá sa tak živo zaujímala o naše domácie dianie. Možno ten záujem súvisí s ich manažérom Chrisom Parrym, ktorý svojho času pôsobil v tunajšej kapele The Fourmyula.
zdroj: In Touch, NZ, 10/1980