Obsiahly rozhovor s Rogerom O´Donnellom, ktorý poskytol pre web Elegant Workflow. The Cure sa veľmi nevenuje, ale rozhodne stojí za prečítanie. Nakoniec, Rogerove sólové projekty sú takisto orientované na hudbu. A nie nezaujímavú.
Vitajte v seriály „Elegant Workflow Interview“. Dnes sa zhovárame s Rogerom O´Donnellom – hudobníkom, kompozistom a klávesákom The Cure. Roger, vitaj v našom podcaste.
Roger: Ďakujem za pozvanie, je mi potešením.
Rád by som začal od začiatku, tvojou kariérou, kým si sa dopracoval až k The Cure, ako aj tým, čomu sa venuješ dnes, či už po hudobnej alebo súkromnej stránke.
Práve dnes sa ma niekto spýtal, ako som sa dostal k hudbe a ako dlho sa jej venujem. Začal som hrou na piáno, keď som mal … ja som vlastne vyrastal v londýnskom East Ende a keď som začal s piánom, trochu to pripomínalo viktoriánske dni. Bola to totiž u nás jediná forma zábavy, takže som vlastne s piánom vyrastal. Aj môj brat ma neustále žiadal o to, aby som hral. Neskôr som začal fungovať s rôznymi kapelami v tamojších puboch. K elektrickému piánu som sa nakoniec dostal keď som mal 17. To som už navštevoval umeleckú školu a hudbe som sa začal venovať serióznejšie. Prvé verejné vystúpenie som absolvoval s extravagantným britským art rockovým umelcom menom Arthur Brown. Ľudia si na neho možno spomenú cez jeho skladbu „Fire“. Moji učitelia na umeleckej škole boli však dosť podráždení, pretože som viac času trávil s Brownom na zvukových skúškách, takže som sa rozhodol zo školy odísť a venovať sa hudbe kariérne. Vtedy šlo viacmenej o obyčajné nadšenie, nemal som ani poňatia, ako smerovať vlastný život, či sa vôbec dokážem hudbou uživiť, ale vtedy mi to bolo v podstate jedno. V tej dobe som vystupoval v kabaretných kluboch po celom Anglicku, až som sa dostal, v roku 1983, na turné s The Thompson Twins a to boli moje prvé skutočne profesionálne koncerty. Hral som tam s bubeníkom Borisom Williamsom, s ktorým som sa už predtým poznal asi 6 rokov, on ma vlastne k Twins pritiahol. Od nich som odišiel po tom, čo od nich odišiel aj Boris, ktorý dostal ponuku od The Cure. Moje kroky smerovali k Psychedelic Furs a až keď The Cure hľadali ďalšieho klávesáka pre americké turné, tak im Boris navrhol práve mňa a ja som bol šťastný, že s ním môžem opäť hrať. O The Cure som toho v tej dobe veľa nevedel, ale veľmi skoro som to napravil. No a takto som spoznal The Cure. To bolo pred 27 rokmi a odvtedy som od nich odišiel už dvakrát 🙂
Keď sa tak stalo po prvýkrát, tak som po hudobnej stránke nerobil prakticky nič. No keď som ich opustil druhýkrát, tak som si založil vlastné vydavateľstvo a dokonca začal pracovať na vlastnej tvorbe, čo bolo niečo, o čom som bol presvedčený, že by mohla byť správna cesta. Pokračoval som v tom aj po opätovnom návrate k The Cure, takže v tejto chvíli mám rozbehnutých niekoľko projektov. K tým najväčším asi patrí práca na hudbe k novom baletnom predstavení, čo mi odporučil môj producent. Ide o veľký projekt, do ktorého sú zainteresovaní rôzni politici, veľkí ruskí umelci, takže je to v podstate obrí politický a melodramatický svet, ktorého som teraz súčasťou. Takisto mám pripravený k vydaniu nový album, ide o projekt s čelistkou a skvelou umelkyňou Gilly Kent, ktorú sprevádzam na piáne. Samozrejme sa venujem aj elektronickej hudbe a hrám s The Cure, čo ale v súčasnosti zahŕňa hlavne koncertné vystupovanie. Momentálne ani nechystáme žiadne nahrávanie, ale myslím, že tá možnosť, do budúcna, tu stále je. Takže, všetko mám teraz v takej príjemnej rovnováhe. Naposledy, keď som opúšťal The Cure, som sa necítil najlepšie, pretože všetko, čo ma spájalo s hudbou, súviselo iba s The Cure. Vtedy mi to nestačilo, no dnes som zainteresovaný vo viacerých smeroch a cítim sa omnoho kreatívnejšie. Svoju kreativitu môžem teda rozvíjať rôzne, z mojej pozície sa tlak na kapelu tým pádom zmenšil a myslím, že všetci sú takto s tým spokojní.
A čo z toho si dnes užívaš viac? Teší ťa viac práca, napr. na spomenutom balete, produkcia alebo si viac užívaš chvíle s kapelou na pódiu, kedy tvoja oddanosť k hudbe má konkrétnejšiu podobu a všetko sa točí okolo teba a The Cure? Toto ma inak vcelku zaujíma, pretože aj ja som kedysi začínal ako obyčajný editor, dnes už sa venujem aj manažmentu, no tu a tam mi to editovanie chýba, no som si vedomý vecí, ktoré na manažmente milujem. Alebo to len vnímaš len ako ďalšiu hudobnú kapitolu?
Myslím, že komponovanie ma napĺňa šťastím. Milujem, keď chytím tvorivú iskru, kedy som schopný písať a skladať novú hudbu. To je vec, ktorá mi dáva pocit istoty. A čím som starší, tým si to užívam viac. Dá sa povedať, že koncertovanie vnímam ako menej atraktívnu záležitosť. To myslím hlavne po stránke cestovania, samozrejme nástup na pódium a samotné hranie, to je vždy parádna jazda, hlavne s fanúšikmi The Cure, ktorí patria k jedným z najlepších a najoddanejších, ale cestovanie a chvíle mimo domova … a zároveň sa nedá nemyslieť na to, že byť na pódiu a hrať, to veľmi kreatívne nie je. A keď ešte hráte skladby, ktoré vznikli pred viac ako 30 rokmi. Práca v štúdiu na nových veciach, hľadanie inšpirácie a snaha veci nahrať čo najlepšie, to sú pre mňa tie najdôležitejšie momenty.
To teda vyznieva tak, že dôležitá je pre teba práve kreativita, no balet a politika k nej asi nepatria. Čiže si ten projekt vzal preto, aby si videl jeho výslednú podobu na pódiu a tým pádom prešiel tým kreatívnym procesom?
Mám šťastie, že mám neuveriteľného producenta. Tatiano sa stará o väčšinu vecí a niekedy to vedie až k jeho podráždenosti. S tým baletom som dostal vstupenku do neuveriteľného sveta a musím povedať, že tanečníci a ostatní umelci sú jednocho úžasní. Uvedomil som si, že moje ruky som ponoril do kreatívnej rieky, a všetko mi to preteká žilami, cítim to v prstoch, svaloch, v celom tele. Okolo mňa sa pohybuje množstvo skvelých ľudí, absolútne oddaných veci a schopní tancom reagovať na moju hudbu. Jednoducho sa slovu „úžasné“ nedá vyhnúť, lepšie slovo ma ani nenapadá. Ide o nádhernú vec, takpovediac jedinečný moment v kariére, ktorý zaberie niekoľko mesiacov života a nakoniec ma možno aj zabije 🙂
Zaujímavé to musí byť z pohľadu tanečníka, už len preto, že ich kariéra je limitovaná, z pohľadu času. Vždy ma to však privádzalo do úžasu, možno aj preto, že ja veľký tanečník teda nie som. Ale sledovať ich vyjadrovanie, ako odozvu na tvoju hudbu, to v tebe musí isto vyvolávať nadšenie, čo si ľudia vôbec nemusia uvedomovať. Myslím, bez ohľadu na to, čo robíš, či už s vášňou alebo nie … a potom, keď to celé dokončíš … možno vedieš prázdejší život než ja, ktorý sa živím moderovaním … pritom mne je jedno, koľko za to dostanem zaplatené, pretože svoju prácu milujem a viem, že som v tom dobrý … a ty sa jednoducho do niečoho pustíš a chopíš sa šance.
Mám veľké šťastie, že som vo svojej kariére dosiahol bod, kedy si s peniazmi veľké starosti robiť nemusím. Takže si takéto projekty môžem naozaj dovoliť, čo je skutočne veľký luxus a ja som si toho plne vedomý, ale na druhej strane … to všetko nebolo zadarmo. Keď som začínal, bol som prakticky bez peňazí, trvalo to viac ako 10 rokov, kedy som prežíval z týždňa na týždeň. Samozrejme, že dnes je príjemné užívať si túto kreatívnu slobodu.
Vráťme sa teda ešte trochu späť do minulosti. Spomenul si, že si začínal na umeleckej škole, kde si sa venoval aj umeleckému a grafickému dizajnu, takisto hudbe a mňa v tejto súvislosti napadlo, že medzi tým grafickým dizajnom a hudbou sú určité podobnosti. Je mi jasné, čo asi vnímaš pri hudbe, ale čo konkrétne ťa ešte aj dnes dokáže pritiahnuť ku grafickému dizajnu?
Dizajn som miloval odjakživa a takisto som si vždy uvedomoval paralely medzi hudbou a kreatívnym umením. Je úžasné, aké rozdiely a podobnosti medzi týmito vecami existujú, ale umenie bolo niečo, v čom som bol naozaj dobrý a čomu som sa dokázal venovať. Pri dizajne som si zamiloval tú možnosť kontroly kreativity, čo je očividne možné aj v hudbe, pretože melódie a harmónie rozhodne nie sú chaotické veci. Samozrejme sa dá aj v hudbe objaviť chaos, ale myslím, že v tom období ma dokázali veľmi osloviť momenty, kedy som objavil tie správne farby a zároveň pri tom počul tie správne nástroje vydávať správne zvuky. Doslova by sa to dalo prirovnať k radosti z matematických postupností.
V hudobnom priemysle funguješ už veľmi dlho. Prežil si mnohé zmeny. Je to trochu šialené, pretože v 1980tych rokoch si si mohol zabezpečiť skutočne príjemný život, no dnes sa celé hudobné odvetvie tak dramaticky zmenilo. Ako sa na to celé pozeráš, takpovediac, z predných línii?
Viete, počas celej mojej kariéry som stretával hudobníkov, ktorí sa buď sústredili na hudbu a nástroje alebo drogy a alkohol. Ja som sa vždy zaujímal o obchodnú stránku toho všetkého a vždy som mal oči a uši otvorené, počúval som a snažil som sa o všetkom vždy naučiť čo najviac. Keď som si nakoniec, v roku 2005, založil vydavateľstvo, tak všetko, čo som sa dovtedy naučil, bolo irelevatné, pretože sa všetko zmenilo. Všetko bolo doslova postavené na hlavu. Celý priemysel prešiel revolúciou, demokratizáciou, a podľa mňa v dobrom slova zmysle. Nič zlé na tom všetko nevidím a hlavne, stále z toho viem vyťažiť peniaze. Ak by som však začínal s kapelou dnes, tak som si nie istý, či ako mladý umelec dokážem z toho vyžiť. Podľa mňa mladí umelci už vôbec nesnívajú o domoch, autách, lietadlách a podobných veciach. Chcú si hlavne zarobiť na živobytie, pretože evidentne je tá finančná stránka toho všetkého pekne v úzadí. Dnes to všetko letí šialene rýchlo, no celý ten priemysel sa polarizoval, pretože tie veľké slávne kapely sú stále platené obrovskými sumami, keďže stále priťahujú davy ľudí, kdežto všetci ostatní nezarobia prakticky nič. Životnosť mladých kapiel je tak obmedzená na 2-3 roky, tým pádom majú min. šancu vybudovať si dostatočne veľkú fanúšikovskú základňu. Je to veľmi zložité, pretože všetky tie peniaze smerujú do koncového bodu, nič z toho nie je určené pre začínajúce kapely, no a nahrávacie spoločnosti sú akoby z hry vytesnené, prepadajú paranoji, hlavne pokiaľ ide o investovanie do nových umelcov. Ono to celé ale dodáva mladým kapelám správnu guráž, no zároveň nie sú ničím viazané a môžu sa kedykoľvek „stratiť“, takže je to celé, takpovediac, na ruby. Netuším, čo bude nasledovať. Nerozumiem, prečo sú niektorí ľudia úspešní a iní nie. Viem len, že na trhu je kopec skvelej hudby. V porovnaní so situáciou pred 25 rokmi sa dnes venuje hudbe 1000x viac ľudí, čo je podľa mňa len dobre. Dnes si môžete kúpiť domáce nahrávacie štúdio. Každý sa môže venovať hudbe, ak chce a v tomto smere som úplne presvedčený, že je to dobrá vec.
Samozrejme, dnes to už asi nie je o závratných sumách peniazí, no na druhej strane, keď ste začínali vy, tak na trhu istotne nebolo toľko veľa umelcov, pretože nebolo toľko možností. A takisto, koľké z tých kapiel v tých časoch zarábali toľko, aby si kupovali auta, domy … ?
To áno, bolo ich len zopár. Museli ste vtedy byť jednoducho v správnom čase na správnom mieste. Ľudia síce tvrdia, že vtedy to bolo ľahšie, ja však neverím, že v skupine hudobníkov, medzi ktorými som sa pohyboval, to tak naozaj bolo. Vyrastali sme spolu, učili sa, hrali spolu … ale nakoniec len jeden, či dvaja z nich sa posunuli na inú úroveň úspechu, kde už sa dalo hovoriť o akomsi pohodlnom živote, o možnosti vyžiť z hudby. Takže, nebolo to až také ružové, nebolo tam veľa šancí, to mi verte.
Takže nakoniec sa veci až tak nezmenili, zmenili sa možno vydavateľstvá, zmenila sa ekonomika, za posledných 10 rokov možno až rapídne, prípade nástupom Napsteru a ďalších technológii sa veci zmenili už podstatne … na druhej strane, keď som vyrastal ja, mal som okolo seba ľudí, ktorí hudbu milovali, niektorí mali kapelu. Tu a tam s kapelou mohli zájsť do nejakého baru, kde mohli raz za týždeň vystúpiť. Nikdy nezarábali veľké peniaze, robili to len pre lásku k umeniu, ale zažil som aj kariéru niekoľkých veľmi úspešných kapiel, ale mená jednotlivých členov neviem dodnes. Nespoznal som svet, ale pri nich som mal pocit, že to všetko produkovali skutočne skvele a takisto to bolo všetko o peniazoch, koncertovaní … vždy ma zaujímal ich pohľad na vec. Možno už od začiatku mali v pláne stať sa slávnymi a postupne sa prepracovali až do dnešného sveta, rovnako ako ty, keď si začal zarábať peniaze, tak si zistil, že v tom potrebuješ pokračovať, aby si si zabezpečil vybudovaný životný štandard, ku ktorému si sa dopracoval práve vďaka peniazom.
Stotožňujem sa s názorom, že čím väčší ste, tým ste od hudby vzdialenejší. Čím viac sa zaoberáte produkciou a finančnou stránkou toho všetkého, tak nahrávanie albumu je len akýmsi dodatkom. Vždy som mal na mysli fakt, že čím väčšia kapela, po stránke úspechu, tým vzdialenejšia od prvotného dôvodu, prečo kapela vlastne začala fungovať.
Tak ako to bolo s produkciou za Vašich čias? Predpokladám, že ste si museli zarezervovať štúdio, okolo seba ste mali kopec inžinierov, multitrackových mašiniek, čo z toho je dnes ešte reálne? Môže byť niekto skutočným umelcom aj v priestoroch vlastného domu alebo potrebuje …
Jasné.
Naozaj môže?
Ale samozrejme, že áno. Z tých dávnych „kolosov“ využívam ja osobne dnes iba jedinú osobu, a aj to iba v štúdiu pri masteringu. Všetko ostatné zvládnem s mojím Mac-om, na ktorom v Logic-u nasimulujem celú kapelu. Z akéhokoľvek priestoru dokážem urobiť domáce štúdio a nevidím dôvod, prečo by to nedokázal ktokoľvek. V minulosti to bolo samozrejme inak, nahrali ste si demo, potom ďalšie, ale už spolu s kapelou, nasledovali pred-produkcie v 16-trackovom štúdiu a výsledok ste potom vzali do 24 alebo 48-trackového štúdia. S tým ste zabili celé mesiace a utratili tisíce libier. Dnes si nahráte demo doma v takej kvalite, v akej bývali skladby po dokončení v 48-trackovom štúdiu a naložíte s nimi podľa vlastného uváženia. Samozrejme, je kopec ľudí zo „starej školy“, ktoré toto všetko odmietajú, ale tí už podľa mňa patria k dinosaurom.
Viete, prečo by mala tá kreatívna iskra, ktorá sa objaví pri nahrávaní dema, či písaní skladby, byť aj trikrát zmenená, kým sa dopracujete do 48-trackového štúdia, kde ste pod tlakom, platíte 2000 libier denne, za čo si tam môžete posedieť, dať si raňajky, vojsť do štúdia a nahrať pieseň. Veď dnes skladbu nahráte a večer ju môžete publikovať na iTunes. S takýmito médiami dokážete ďaleko viac. Nie všetky kapely sa predsa dokážu na štyri roky stratiť, uzavrieť sa vo veľkom dome na kopci, neviete o nich nič a potom prídu s albumom, ktorý je samozrejme príšerne drahý, v smiešnom balení, s umeleckými grafikami a podobne. Dnes si môžete nahrať vlastnú hudbu, hoci tých ľudí, ktorí ju budú chcieť počúvať bude málo, v mojom prípade ešte oveľa menej, ale môžu si ju vypočuť takmer okamžite.
To všetko znie veľmi rozumne, pripomína to akustické hranie, žiadne zbytočné kompromisy a potom, ako si spomenul, príde moment masteringu, kedy opustíš pohodlie domova a spojíš sa s profesionálom.
V mojom prípade, keď príde na mastering, tak vezmem celý svoj mix v počítači a celú tú vec prehrám cez jeho vybavenie a vtedy sa zistí, či to bude znieť tak, ako to znelo v mojom domácom štúdiu, až vtedy totiž pochopíte, čo máte doma naozaj k dispozícii. Našťastie v mojom prípade disponujem aj doma dobrým zvukom. On je inak jediný človek, o ktorom si myslím, že pracuje skutočne, ale skutočne inak. Viete, možno keď nahrávate bicie, tak tam je pocit potreby využiť štúdio skutočne na mieste, lenže ja nahrávam bicie veľmi zriedka.