V súvislosti s očakávanými oslavami výročia vydania debutového singla The Cure, oprášil a zaktualizoval magazín Rolling Stone článok mapujúci albumovú diskografiu kapely, s komentármi Roberta Smitha.
Three Imaginary Boys / Boys Don’t Cry (1979/1980)
Po tom, čo v podstate všetky veľké vydavateľstvá odmietli ich demo pásku, podpísali traja spolužiaci z londýnskeho predmestia, z Crawley, zmluvu s Polydorom, prostredníctvom vydavateľstva Fiction Records. Pod dohľadom majiteľa vydavateľstva a producenta Chrisa Parryho, ktorý pre Polydor získal Jam a Siouxsie And The Banshees, nahrali The Cure svoj debutový album, „Three Imaginary Boys“, počas troch nocí v londýnskych Morgan Studios. V nasledujúcom roku vydali ten istý album, doplnený o ranné single, pod názvom „Boys Don´t Cry“.
Robert: „Skladby pre náš debutový album som napísal počas dvoch, či troch rokov. „10:15 Saturday Night“ a „Killing An Arab“ som napísal v 16-tich, no album sme nahrávali, keď som mal 18, takže niektorými skladbami som už nebol veľmi presvedčený. Popové skladby ako „Boys Don´t Cry“ sú naivné, doslova šialené. Vzhľadom na vek, ako aj na skutočnosť, že okrem školy som sa ničomu inému nevenoval – žiaden skutočný život, skúsenosti, všetko som získal iba z kníh – sú niektoré skladby naopak veľmi dobré.
The Jam nahrávali svoj album počas dňa a po tom, čo skončili, sme sa vkradli do štúdia a v noci používali ich technické vybavenie – poznali sme sa s chlapíkom, ktorý to mal pod palcom – a postupne nahrávali album. Dokonca sme si požičali aj pásky a podobne.
Náš prvý album je môj najmenej obľúbený. Samozrejme, sú to moje skladby, ja som ich naspieval, ale nemal som pod kontrolou žiaden ďalší aspekt, myslím produkciu, výber skladieb, poradie, grafiku. To všetko urobil Parry bez môjho požehnania. A hoci som bol vtedy veľmi mladý, skutočne ma to dosť štvalo. Nahrávanie albumu som mal vysnívané, zrazu sme ho naozaj nahrávali, no moje vstupy boli ignorované. Vtedy som sa rozhodol, že by sme si mali vždy všetko platiť sami a mať veci pod absolútnou kontrolou.“
Seventeen Seconds (1980)
V rámci britského turné otvárali The Cure koncerty Siouxsie And The Banshees a potom, čo od nich náhle odišiel ich hlavný gitarista, začal Smith fungovať v dvoch kapelách. Smith sa na oba sety obliekal do nudného oblečenia, čo si všimol reportér NME a vzniklo tak to slávne konštatovanie, že The Cure „nemajú imidž, nemajú štýl“. Keď nadišiel čas návratu do Morgan Studios, bassgitarista prejavil nechuť pre Smithove nové atmosferické skladby, na čo ho Smith vymenil za Simona Gallupa. Očarený novými syntezátormi, ktoré sa v tom čase objavili na trhu, prizval do kapely Smith klávesáka Matthieu Hartleya.
„Z peňazí utŕžených za predaj albumu „Three Imaginary Boys“ som zaplatil štúdio na desať dní. Využili sme iba 8, takže nám zostali nejaké peniaze, čo bolo šťastie, pretože len za pivo sme zaplatili viac, než som si myslel. V posledný deň sme skončili asi o ôsmej ráno a vtedy sme všetko nafotili. Chlapíkovi, čo to fotil som povedal, ‚Mohol by si ich urobi rozostrené?‘ A práve tie sme použili, pretože tie ostré vyzerali ohyzdne.
Počas nahrávania albumu „Seventeen Seconds“ sme skutočne nadobudli pocit, že sme vytvorili niečo, čo pre nami ešte nikto neurobil. Od toho momentu som si vždy myslel, že každý ďalší album The Cure bude tým posledným, takže som sa vždy snažil o akýsi míľnik. Mám pocit, že „Seventeen Seconds“ je jeden z mála albumov, s ktorým sa to naozaj podarilo.
S „A Forest“ som chcel dosiahnúť niečo, čo by bolo skutočne atmosferické, a rovnako to malo fantastický zvuk. Chris Parry povedal, ‚Ak tomu dáte rádiový zvuk, máte v rukách obrovský hit.‘ Povedal som, ‚Ale znie to práve takto. Je to zvuk, ktorý nosím v hlave. Je úplne jedno, či je to vhodné do rádii alebo nie.‘ On má niekedy pocit, že nás zámerne brzdím od toho, aby sme mali väčší komerčný úspech, ale nie je to tak. Jeden z dôvodov, prečo majú ľudia radi našu kapelu je to, že si nemôžu byť nikdy istí tým, čo príde. Ak by sme boli predvídateľní, tak by sme s touto skladbou skončili.“
Faith (1981)
Ako sám Smith priznáva, „Faith“ je „odlišný tretí album The Cure“. Samotný album sa nahrával približne mesiac v rôznych štúdiách a pochmúrny „Faith“ bol zrodený zo smrti, separácie, drog a alkoholu.
„Každému z kapely niekto v rodine zomrel, a to skutočne ovplyvnilo atmosféru albumu. Počiatočné demá, ktoré sme nahrali u našich v jedálni, mali trochu svižnejšie tempo. No následne, ani nie do dvoch týždňov, sa nálada v kapele totálne zmenila. Počas jedného večera som napísal „The Funeral Party“ a „All Cats Are Grey“ a tieto dali základ atmosféry albumu.
Počas turné k albumu bola celková nálada veľmi pochmúrna. Nebol to najzdravší nápad to celé podniknúť, pretože sme prežívali skutočne zlé časy, noc čo noc a bolo to neuveriteľne depresívne. A tak mám z albumu „Faith“ trochu rozpoltené pocity.
Množstvo ľudí okolo kapely začalo zle reagovať na skutočnosť, že sme zrazu začali byť úspešní, hoci v limitovanej škále. Bolo tam mnoho žiarlivosti, závisti a ľudia nám vraveli, „Zmenili ste sa!“ Zmenili sme sa, pretože sme už nehrali stále na tých istých miestach, v puboch, pretože sme koncertovali po Európe. Stratili sme tak veľa priateľov a boli sme ešte viac osamotení. Dokázali sme len do bezvedomia piť a hrať tieto skladby.“
Pornography (1982)
Štvrtý album The Cure začína slovami, „Je jedno, či všetci zomrieme“, a bol natoľko temný, že aj britský plátok Rig It Up napísal: „V porovnaní s týmto albumom bol aj Ian Curtis klbkom smiechu.“
Smith prišiel s novým účesom, resp. výbuchom na hlave, na pery si naniesol rúž a tak nedostatok imidžu už nikdy nebol problémom The Cure.
Počas nahrávania albumu došlo v podstate k rozpadu kapely, keďže chalani prepadli drogám a alkoholu.
„Naozaj si pamätám, že sme niektoré skladby nahrávali na toalete len preto, aby sme získali ten príšerný pocit, keďže toalety boli špinavé a celkovo príšerné. Simon si síce nič z toho nepamätá, ale mám fotografiu, kde sedím na záchode, oblečený a snažím sa dať dohromady nejaké texty. Skutočne tragický záber.
Ponorili sme sa do úbohejších stránok života, čo malo nakoniec na každého z nás ničivý účinok. Takisto sme na „povzbudenie“ pozerali veľmi čudné filmy a boli oblopený podivnými obrazmi. Nakoniec som sa sám seba spýtal, „Stálo to vôbec za to?“ Mali sme 22 – 23 a šokovalo nás to viac, než som si vtedy uvedomoval. Snažili sme sa dostať k podstate ľudí, diabla …
Existuje určitý typ fanúšika The Cure, ktorý prechováva k „Pornography“ omnoho väčšiu úctu, než k čomukoľvek inému z našej tvorby, ale v čase jeho vzniku ho väčšina fanúšikov nenávidela. Sú to jediné skladby, počas ktorých z publika ľudia odchádzali alebo po nás hádzali veci. Ale je dosť možné, že sme vtedy na pódiu boli jednoducho príšerní .
Na „Pornography“ nemám žiadne konkrétne spomienky, ale myslím, že je to jedna z naj vecí, aké sme kedy nahrali a určite by ten album nevznikol, ak by sme vtedy veci nehnali do extrému. Ľudia zvyknú často vravieť: „Nič z ostatných vecí, ktoré ste nahrali, nemalo takú intenzitu alebo vášeň.“ Lenže, takýchto albumov nie ste schopní nahrať veľa, pretože to by ste isto neprežili.“
Japanese Whispers (1983)
Pri hľadaní spôsobu ako sa zbaviť toho „bezútešného kultového imidžu“, ako aj snahe uniknúť špinavému svetu „Pornografie“, opustil Smith svoj bezútešný malý byt v Londýne a vrátil sa k rodičom domov. The Cure, vtedy len ako duo – Smith a Tolhurst – vydali EP plnú veselých singlov.
„Trvalo mi zopár týždňov, kým som sa zotavil v posteli, v ktorej som vyrastal. Bol som totiž úplne na dne. A potom som sa rozhodol, že budem popovou hviezdou.“ (smiech)
„Keď som priniesol do kancelárie Fiction demo „Let´s Go To Bed“ a pustil to, nastalo ticho. Pozerali na mňa a vraveli si, „A je to. Stratil to!“. Dodali, „To nemôžeš myslieť vážne. Vaši fanúšikovia to budú nenávidieť.“ Chápal som ich, ale ja som sa chcel z toho všetkého vymaniť. Ten život predtým som už viesť nechcel; chcel som už niečo naozaj veselé. Pomyslel som si, „Toto fungovať nebude. Nik si to nekúpi. Je to tak stupídne, že sa cez tri jednoduché lekcie pretransformujem z goth idolu na popovú hviezdu“.“
„Zrazu sa však z „Let´s Go To Bed“ stal veľký hit, hlavne na Západnom pobreží Spojených štátov, a začalo na nách chodiť mladé publikum, pubertiaci a prevažne dievčatá. Z mocných, hrozivo vyzerajúcich a psychotických gothikov boli zrazu ľudia s dokonalám chrupom. Bol to skutočne čudný prechod, ale mal som z toho radosť. Prišlo mi to naozaj zábavné.
Nasledovali single „The Walk“ a „The Lovecats“ a ja som sa cítil dokonale oslobodený. Práve s „The Lovecats“ som mal zámer urobiť niečo ako jazz od Disneyho, postavený na The Aristocats. Zrazu všetko, čo sme urobili, sa začalo predávať.“
The Top (1984)
V období 1982 – 1984 Smith sporadicky vystupoval so Siouxsie And The Banshees. Hra na gitaru v kapele niekoho iného umožňovala Smithovi žiť život bez zodpovednosti. V tom období takisto sformoval projekt The Glove, spolu s bassákom The Banshees, Stevenom Severinom. V roku 1983 vydali album „Blue Sunshine“. O rok neskôr sa Smith vrátil do štúdia a začal práce na albume „The Top“, no tentoraz bez kapely a takmer bez nápadov.
„Vlastne ma k nahrávaniu prehovorili ľudia z Fiction, s ktorými som mal podpísanú zmluvu a vlastne oni sa postarali o to, aby som prestal hrať s The Banshees. „The Top“ mal najbližšie k tomu, aby z toho nebol môj vlastný sólový album. Nemal som žiadnu presnú víziu o tom, aký by ten album mal byť a myslím, že to z neho cítiť. Je to zrejme najrôznorodejší album The Cure.“
„Mám pocit, že The Banshees a The Glove pracovali v môj neprospech, pretože namiesto toho, aby som tie najlepšie nápady vkladal do The Cure, tak som nimi mrhal. Napr. na albume The Glove sú skladby ako „Sex Eye Makeup“ a „Blues In The Drag“, ktoré som chcel práve na „The Top“. „Dressing Up“ bola pôvodne skladba pre The Glove, ale nakoniec som ho odmietol Severinovi prehrať, pretože ma napadlo, že sa tá skladba až príliš páčila.“
„Nahral som všetky nástroje, až na bicie. Keď dnes počúvam tento album, mám v hlavne podivný obraz samého seba, sediaceho uprostred štúdia, na podlahe, obklopeného malými bongami, lyžičkami a podobnými vecami. Mohol som tam sedieť skôr s akustickou gitarou. S producentom Dave Allenom sme to zeditovali za pár týždňov. Nemyslím si, že niektoré z tých skladieb boli hrané ako skladby, tie vznikli neskôr.“
„Bolo to trochu smutné, pretože album bol kritikou veľmi zle prijatý a to trochu otriaslo mojou pracovnou sebadôverou a chcel som to všetko opäť stopnúť.“
>> na pokračovanie