V súvislosti s očakávanými oslavami výročia vydania debutového singla The Cure, oprášil a zaktualizoval magazín Rolling Stone článok mapujúci albumovú diskografiu kapely, s komentármi Roberta Smitha.
The Head On The Door (1985)
Túžba opäť mať raz silnú, skutočnú kapelu, viedla k tomu, že Smith rozšíril The Cure na kvinteto. 180 stupňový obrat od „The Top“, album „Head On The Door“, bol v podstate nahrávaný v štúdiu naživo. MTV hit, „Close To Me“, v podstate zabetónoval Smithov imidž, v podobe strapatých vlasov a rúžu na perách, čo ho nakoniec primälo na nasledujúcom turné po USA si vlasy ostrihať.
„Už počas nahrávania demosnímkov k tomuto albumu som pochopil, že máme skutočnú kapelu. Album bol vlastne fantastickým oživením a vzniklo pri ňom veľmi radostné prostredie. Všetkým sa darilo aj vo vzťahoch s priateľkami a z kapely sa stala vlastne jedna veľká rodina. Tá stará mentalita gangu sa postupne opotrebovala. Asi to bolo tým, že som mal vtedy 25 a uvedomil som si, že by som mal trochu dospieť.
Kúpil som si vtedy výbornú kovovú šesť-strunovú akustickú gitaru a krátko na to, ako som ju poriadne schytil do rúk, tak som začal hrať akordy „InBetween Days“. A dodnes ma hra na tej gitare neomrzela, pretože som dovtedy nemal žiadnu dobrú gitaru.
Porl bol vždy výborný gitarista a Boris, pre zmenu, vynikajúci bubeník. Predtým sme skladbu „Six Different Ways“ nikdy nemohli nahrať, pretože sme nemali bubeníka, ktorý by zvládol 6/8 rytmus. Zrazu bolo prefektné fungovať v kapele, ktorá tak skvele hrala. Pomyslel som si, ‚Bože, my môžeme jamovať, čo by som si ešte mohol viac priať?'“
Množstvo textov má svoj základ v podivných rozpravách, ktoré sme viedli v štúdiu. Jednou z nich bola aj doslova neznesiteľná hádka o tom, koľkými spôsobmi sa dá urobiť ten známy cvik, „skin the cat“. Tá hlúposť, ktorá v tej debate až kvitla, bola ohromujúca Zrazu tam niekto povedal, „Jednoznačne existuje šesť rôznych spôsobov (Six Different Ways)“. A zrazu sa to slovné spojenie javilo ako skvelý názov skladby, už len pre jej 6/8 tempo.
MTV v tom období prichádzalo v hodinových blokoch s novinkami a zrazu sa tam objavili, „Áno, je to pravda; ostrihal sa!“ Ja na to, „To myslia vážne alebo si robia srandu?“ Hoci sa nerád pozerám na môj výzor v našich najlepších časoch, podľa mňa som s tými ostrihanými vlasmi vyzeral skutočne ohyzdne. Urobil som to počas turné, lebo už mi tie „vlasy a rúž“ liezli na nervy.“
Kiss Me Kiss Me Kiss Me (1987)
Pre potreby nahrávania tohto albumu si The Cure prenajali vinicu na juhu Francúzska. Plodné textárstvo, album bol vlastne prvým, na ktorom sa podielala celá kapela, sa podľa Smitha odrazilo v tom, až sa z neho stal nakoniec dvojalbum. A to aj preto, že sa kapela skutočne skvele bavila a nechcela v tom prestať. S „Just Like Heaven“ sa The Cure po prvýkrát prebojovali do US Top 40.
Spoločné večere boli skutočne radostnými udalosťami. Opäť boli s nimi dievčaťá, takže všetka konverzácia prebiehala v duchu, ako keď sa stretne skupina priateľov.
„Po tom, čo sme skončili v danom dni nahrávanie, som si mohol sadnúť pod stromy a pracovať na ďalšej skladbe. A tie vznikali skutočne rýchlo. Na produkciu sme doslova kašlali, aj preto v niektorých skladbách počuť až dojímavo naivné zvuky.
Mali sme akýsi „panel“. To sa všetky dievčatá usadili na gauči v kontrolnej miestnosti a každú zo skladieb obodovali známkou 1 – 10. Takže sa album vyznačuje značným ženským vplyvom. „Fight“ by sa im ale asi veľmi nepáčila, to nie je práve skladba pre dievčatá. Chalani však tvrdili, „Toto je rock! Takéto skladby by sme mali robiť, nie tie babské veci.“ „Shiver And Shake“ bola veľmi chlapská skladba, na druhej strane, „The Perfect Girl“ zasa veľmi ženská. Asi preto sa tak album tak veľmi páčil a dobre sa mu darilo.
Spomínam si, ako sme s „Kiss Me“ turné zavítali do Los Angeles a dievčatá si tam dávali dole oblečenie, ktoré nám ukladali pred autobus, aby nám tak zabránili v jazde. Pamätám si, ako ma napadlo, ‚Tak, takto som si fungovanie s touto kapelou rozhodne nepredstavoval‘.“
Disintegration (1989)
Blaženosť sa v roku 1989 zmenila na utrpenie, keď Smith dosiahol 30ty rok života a začal sa v ňom vŕtať. Opäť chcel vytvoriť „dôležitý“ album a rozprávať sa o rozpustení kapely po jeho dokončení.
„Ono to možno vyznie trochu namyslene, ale každý chcel vlastniť kus môjho ja. Bojoval som proti statusu popovej hniezdy, proti očakávaniu, že bude väčší, než samotný život a to mi všetko fakt stúpalo na mozog.
Upadal som do depresii a opäť sa vrhol na drogy – halucinogénne. Keď sme začali s nahrávaním, tak som sa rozhodol viesť život mnícha a s nikým sa nerozprávať. Z dnešného pohľadu to pôsobí snobsky, ale chcel som vytvoriť trochu nehostinné prostredie.
Každý odo mňa očakával pokračovaie „Just Like Heaven“. Očakávali, že si udržíme akúsi ľahkosť a temperament, s príležítostnou dávkou pochmúrnosti. My sme však urobili veci opäť opačne.
„Love Song“ som napísal pre Mary, ako svadobný dar, a na album som ju dal preto, aby bolo na ňom aj trochu romantiky. Mal som pocit, ze je to najslabšia skladba z albumu a zrazu sa vyšplhala na druhé miesto v americkej hitparáde. V top pozícii jej tuším bránila len Janet Jackson. Pomyslel som si, ‚Zo všetkých skladieb, ktoré som napísal, prerazíme práve s touto …‘ Bolo to vcelku sklamanie.
V tom čase som si uvedomil, napriek môjmu najlepšiemu úsiliu, že sme sa vlastne stali všetkým, čím som sa nikdy nechcel stať: štadiónovou rockovou kapelou Väčšina vzťahov medzi kapelou a okolitým svetom sa skončila. Nazvať album „Rozpadom“ bolo doslova lákavým osudom a to sa nám vypomstilo. Krátko po vydaní albumu sa dokonca rozpadla aj tá predstava rodiny. Bol to koniec zlatých časov.“
Wish (1992)
Počas troch rokov od vydania albumu „Disintegration“ sa z „alternatívnej“ hudby stala mainstreamová a The Cure sa vrátili k stále sa rozšírujúcemu publiku. Vďaka sile singlov „Friday I´m In Love“ a „High“ pokračovali v hraní na štadiónoch, čo kulminovalo do vydania koncertného filmu „Show“, spolu so živými albumami „Show“ a „Paris“.
„Na albume „Wish“ som sa cítil ďaleko viac izolovaný, akoby som ten album nahrával sám a ostatní so mnou jednoducho iba hrali. V niektoré dni to bolo dokonca skutočne veľmi skvelé, v iné dni som však mal z toho absolútne príšerný pocit.
Po albume „Bloodflowers“, „Wish“ je inak môj veľmi obľúbený album, som mal pocit, že sa v tomto smere nič nezmenilo; len som mal pocit, že sme jednoducho vydali album. A domnievam sa, že práve to bolo na ňom zlé. Akoby sme tým albumom len upevnili pozíciu, v ktorej sme sa nachádzali. Len sme cúvali, získavali viac fanúšikov, hrali na väčších miestach a nejak som popri tom stratil entuziazmus. Samozrejme, vyskytli sa elementy, v textoch alebo v spôsobe, akým som spieval, s ktorými som sa takmer dostával do pohybu.
Koncert „Show“, v Detroite, zachytil kapelu na vrchole svojich síl. Fungovali sme spolu 8 rokov, boli sme silne previazaní, ale pre ten film som sa rozhodol práve preto, že som už vtedy vedel, že po skončení turné sa kapela rozpadne.
Najskôr odišiel Porl, a krátko po ňom aj Boris. A na čas zmizol aj Simon. S Perrym sme sedeli v jednej miestnosti, rozprávali sa o demách pre nový album pritom sme vybuchli smiechom, pretože sme si uvedomili, že vlastne už nemáme žiadnu kapelu.“
Wild Mood Swings (1996)
Vyčerpaný z udržiavania obchodnej jednotky, akou sa The Cure stali, pri živote, ako aj z rozsiahleho turné, si Smith zobral čas na zreformovanie kapely. Ako hoci Smith, ako sám priznal, skomponoval množstvo skladieb a myslel pri tom na ich hranosť v rádiu, predĺžená pauza v činnosti kapely si vyžiadala znížený záujem verejnosti a tak samotný album „Wild Mood Swings“ sa, z komerčného hľadiska, javil ako prepadák.
„Keď sme sa pustili do nahrávania albumu „Wild Mood Swings“, vrátil sa mi zmysel pre zábavu. A to sa odrazilo na samotnom albume; je na ňom niekoľko dementných skladieb. Ale, bola to hanba, pretože sa z toho po vydaní stali úplne lacné záležitosti. Fanúšikovia album nenávideli. To bolo asi jediný krát, kedy som bol obrovsky sklamaný.
Mám pocit, že to bolo pre singel „The 13th“ – prvá vec, ktorú od kapely počuli po rokoch a myslím, že tomu vôbec nedali šancu. Do tej doby sa z každého nového albumu predalo viac kusov, než z toho predošlého a zrazu bola nahrávacia spoločnosť konfrontovaná s príšerným poklesom predajnosti a nemali ani poňatia, prečo sme predtým tak dobre nahrávky predávali. Bolo tam množstvo zmarených pokusov o propagačnú kampaň, to hlavne preto, že oni riadne nevedeli, čo alebo koho majú vlastne propagovať.
Album utrpel aj tým, že bol príliš dlhý. To ľudí odrádzalo. Snažil som sa vtedy písať inak, snažil som sa, aby sme zneli ako nejaká iná kapela, takmer akoby sme pokračovali v štýle „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“. Lenže, po Borisovom odchode, kým sa u nás udomácnil Jason, sme mali takmer každý týždeň iného bubeníka. Často sa mi stávalo, že som si na meno bicmana ani nevedel spomenúť.“
Bloodflowers (2000)
Album bol dokončený už v máji 1999, ale vydanie bolo odložené, nakoľko, podľa Smitha, ho chcela nahrávacia spoločnosť vydať v rámci „post miléniovej horúčky“. „Bloodflowers“ je jasným odchodom z „Wild Mood Swings“. V skutočnosti je album, podobne ako „Faith“, „Pornography“ a „Disintegration“, epickým dielom, v ktorom nad jednotlivými skladbami kraľuje spoločná atmosféra.
„Predtým, ako sme album vydali, som chcel, aby to bolo krátke dielo, nakoľko 70 minút od jedného umelca, a to takmer bez výnimky, je až príliš. Tak som si dal za cieľ 45 minút, ale aj keď sme to skresali na 9 skladieb, stále sme prekračovali hodinu. Spätne som si uvedomil, že skrátiť bolo potrebné samotné skladby, ale na druhej strane si stále myslím, že ich dĺžka je zároveň ich výhodou. Doma som zeditoval „Watching Me Fall“, skrátil som ju na 6 minút, no už bola z toho úplne iná skladba.
Dokonca som aj úvodnú skladbu, „Out Of This World“, skrátil zo 6:30 na 4:45, no bolo mi povedané, že úvod skladby je stále pridlhý pre rádiá. Ten pomalý vývoj sa mi síce páčil, no zároveň som nechcel nič, čo som napísal stlačiť pod 3,5 minúty, pretože by to vyznelo stupídne. Samozrejme, v demo podobe sme nahrali zopár vecí, ktoré bolo možné považovať za popové skladby, no zneli neuveriteľne plytko.
Samotné nahrávanie albumu však bola tá najlepšia štúdiová skúsenosť, akú som zažil od nahrávania „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“. Podarilo sa mi vycibriť vlastné méty, ktoré viedli k vzniku albumu, užil som si jeho nahrávanie a výsledkom je niečom, čo má skutočnú intenzitu a emotívny obsah. A hlavne som sa počas celého procesu nechcel zavraždiť.“
The Cure (2004)
V roku 2004, po tom, čo si The Cure užívali vďaka žiakom renesančnej školy, v podobe kapiel ako Interpol, The Rapture a Thursday, si to páni nasmerovali do londýnskych štúdii, spolu s agresívne zmýšľajúcim producenom Rossom Robinsonom (Korn, Slipknot) a spoločne nahrali album „The Cure“. Výsledok, ako sa dalo čakať, bol riadne tvrdý.
„Dostal som sa v nahrávaní albumov do bodu, na ktorý som čakal asi 15 rokov. S Rossom sme sa stretli na konci festivalu Coachella, ale už od prvého momentu, čo sme začali spolu debatiť, mi bolo jasné, že s ním chcem pracovať.
Začal som komponovať skutočne tvrdé skladby, pretože keď spolupracujete s Rossom, tak viete, že sa bude dožadovať náladovosti a temnoty. Ako však neskôr vysvitlo, on mal rád úplne všetko, čo sme kedy nahrali. Je úplne pobláznený do melodickej stránky kapely, ako aj tej popovej. Nakoniec sme mali k dispozícii 37 demosnímkov, z ktorých sme postupne vyselektovali 12. Zo štúdia sme v podstate niekoľko mesiacov ani nevychádzali. Ani sme neprijímali žiadne návštevy. Nik iný nebol k práci prizvaný. Šlo o vcelku sureálnu skúsenosť.
Pripomínalo to život. Každý deň sa pracovalo s inou skladbou. Nasmerovaní sme boli ku kontrolnej miestnosti, takže sme videli Rossovi do tváre a mohli podľa potreby meniť technické vybavenie. Ross nás dokonca umiesnil do stiesneného priestoru tak, že sme jeden druhému stáli tvárou tvár, mali sme doslova očný kontakt. V noci bola zasa atmosféra úplne iná, namiesto svetla horeli sviece a všetko boli veľmi reálne. Ale kedykoľvek som sa mohol zdvihnúť a odísť.
Všetko, čo sme kedy v minulosti urobili kulminovalo práve v tomto albume – a s touto predstavou sme v štúdiu doslova žili. A ja môžem skonštatovať, že vášeň, s akou som sa ponoril do nahrávania práve tohto albumu bola ďaleko väčšia, než sumár vášní, ktoré som venoval dovtedajším albumom.“
4:13 Dream (2008)
Keď sa začali črtať myšlienky pre 13. štúdiový album The Cure, predstava Roberta Smitha bol dvojalbum s 13 skladbami na každom z nich. V období 2006 – 2008 nahrala kapela 33 skladieb, no počas výberu tých správnych skladieb Smith nadobudol pocit, že celý projekt funguje najlepšie ako „jednoalbum“. Po mnohých odkladoch sa album „4:13 Dream“ objavil na trhu 27. októbra 2008. My sme sa porozprávali s Robertom mesiac predtým, ako mal namierené do štúdia, kde sa chystal celý album skompilovať.
„Samozrejme, stále počúvam, že opäť to celé odkladáme a podobne, ale ja mám na to úplne iný pohľad. Jednoducho, vydavateľstvo stále ohlasuje termíny aj napriek tomu, že album pripravený nie je. Ja mám inak celkom rád, keď mám stanovené termíny a pritom mi hlavou stále lietajú nové zvuky. Viete, ten album tu bude ďaleko dlhšie, než my, takže si myslím, že by mal byť presne taký, aký ho mať chceme, aký ho chcem mať ja. Ale niečo Vám poviem, vypustím ho na moje narodeniny, 21.apríla.
Dosť sme sa potrápili, kým sme zistili, čo sa hodí na tento album. Máme k dispozícii zopár 7-minútových pomalých skladieb, no takisto zopár svižných skladieb, ako aj niekoľko v strednom tempe. Tých 33 skladieb pokrýva všetko to, čoho sú The Cure schopní. Niečo podobné sa nám podarilo v 1980tych rokoch, s albumom „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“. Dokonca sme sa snažili o niečo podobné a na konci to skúsili dať všetko dohromady, len dnes mierne bojujeme s tým, čo by sme mali robiť. Na jednej strane sú tu hlasy, že by sme mali vydať čo najkomerčnejší album, pokúsiť sa opäť vtiahnuť ľudí do sveta The Cure a následne ich atakovať inými vecami. Na druhej strane sú tu názory ako, „Kašlať na to, vydajme niečo riadne pochmúrne a tie ostatné veci dajme do filmu a podobne.“
Nahrali sme to všetko v jednom štúdiu. Vlastne, 75% vecí vzišlo z prvého pobytu v štúdiu, to možno aj preto, že sme mali všetci z toho veľmi dobrý pocit. A hoci sme niektoré veci trochu uhladili, zmenili tempo a znovu nahrali, väčšinu vecí sme uzavreli ako finálne demosnímky.
Dobré na tom všetkom, po zvukovej stránke, je, že tie pomalé a rýchle skladby, ako aj všetko medzi tým, spolu funguje. Mali sme limitovanú paletu zvukov. V tých 33 skladbách sme využili štyri klávesové zvuky. Ja sám som použil len tie najzákladnejšie nástroje a asi tak tri zosilňovače. Aj nahrávacia miestnosť bola vybavená veľmi stroho. A hoci teda tie skladby znejú veľmi zvláštne a pasujú k sebe trochu nekomfortne, nakoniec ťažia z faktu, že znejú podobne.
Dodržiavali sme jedno pravidlo, kedy počas nášho pobytu v štúdiu v ňom nemohol byť nik iný. Nik nemal povolený vstup. V štúdiu sme boli len my štyria a Keith Uddin, štúdiový inžinier, s ktorým sa poznáme už zopár rokov. Vo zvukotesnej miestnosti nehral nik. Každý pozná každého slabiny a s tým sme fungovali. Aj to je jeden z dôvodov, prečo si užívame kopec zábavy, hoci sa tu a tam trochu povadíme. Časy, kedy sme na seba až kričali, sú už preč a aj to je osviežujúce.
Dve skladby sú prepracované staré demá z 1980tych rokov, jedna z rokov 1990tych. To vďaka tomu, že som z dôvodu nedávno vydaných reedícii našich starších albumov, obohatených o bonusy, popočúval úplne všetko, čo sme kedy nahrali. Mám doma stovky kaziet a objavil som na nich zopár vecí, pri ktorých ma okamžite napadlo, „Toto by mohlo byť dobré, naživo by to mohlo znieť fájn.“ Tie veci som si odložil bokom. Jedna z nich znie skutočne ako z 1980tych rokov, pravdepodobne ju asi aj spoznáte. A bolo to dobré rozhodnutie. Pochádza z obdobia „Head On The Door“, čo z nej aj náležite cítiť, má jednoznačne 80-tkový zvuk, ale nemyslím si, že je to na škodu. Je to súčasť nášho dedičstva. Aktuálne nesie pracovný názov „Kat 8“.
Album nemá nosnú tému, ale pri písaní niektorých textov som sa snažil orientovať viac sociálne. Jedna zo skladieb vychádza z knihy, ktorú som čítal pred pár rokmi. Šlo o dielo Sama Harrisa, „The End Of Faith“, pojednávajúce o absurdite organizovaného náboženstva. Chcel som to pretransformovať do piesne zábavným spôsobom, ak by to vôbec šlo. Vždy som si myslel, že speváci iných kapiel nemajú o takýchto veciach ani potuchy, ak o nich spievajú. Koľkokrát pôsobia, akoby nevedeli vôbec nič, tak aký je v tom potom rozdiel? Predtým som sa takým témam viacmenej vyhýbal.
Aktuálna zostava The Cure je jednoznačne tá najlepšia od čias „Disintegration“. Atmosféra v štúdiu je elektrizujúca a nové skladby sú toho odrazom. Moje štandardy sú dnes ďaleko vyššie, ako v minulosti. Ak máte radi The Cure, tak sa Vám tento album bude páčiť.“
zdroj: rollingstone.com