Robert Smith v exluzívnom rozhovore pre britský TimeOut, v ktorom sa nielen objavili ďalšie nové promo fotografie, ale Robert trochu viac priblížil tohtoročný Meltdown festival.
Pevne si bol spájaný so slovom „goth“. Ešte stále to má s tebou niečo spoločné?
To vážne nie! Nalepilo sa to na nás v čase, keď gothické hnutie v podstate začínalo. Hral som na gitare so Siouxsie And The Banshees, takže som sa tomu musel prispôsobiť. Pre mňa bol goth niečo ako pantomíma. Nikdy som sa k tej kultúre nestaval s patričnou vážnosťou.
No napriek tomu si ikonou gothu! Posledných 35 rokov sa obliekaš do čiernej a nosíš mejkap!
To je len teatrálna záležitosť. Je to vlastne časť rituálnu pred nástupom na pódium. A potom je tu jeden prozaický dôvod: mám nevýrazné črty tváre a prirodzene bielu pleť. Teda, práve v tejto chvíli nie, pretože som nanešťastie včera zaspal na slnku – to teda nie je veľmi gothické.
A čo všetci tí tvoji fanúšikovia, ktorí sa pokladajú za gothikov?
Viete, každý gothik, ktorého som kedy stretol, bol veľmi milý. Ak to berieme ako subkultúru, myslím, že je plná skvelých ľudí. Ale to, čo sa klasifikuje ako gothická hudba, som nikdy nemal rád.
No áno, ak by si zašiel do gothického klubu, tak by si tam rozhodne nepočul „The Lovecats“.
Nie. Keď som začal chodiť do klubov, zvykli sme so Stevenom Severinom navštevovať The Batcave. Ale boli sme tam iba zopár krát, aj to len preto, že tam mali otvorené do druhej rána.
Vtedy si žil v Londýne, je tak?
Áno, zopár rokov, v 1980tych, som žil v Maida Vale. Bol som vtedy mladý, takže som si to tam užíval, dokonca som sa s londýnskym životným štýlom zžil, čo zasa nebolo veľmi zdravé. Keď sme práve nekoncertovali, potreboval som ísť niekam, kde bolo ticho a pocit samoty, domova. V roku 1988 som sa oženil a presťahovali sme sa na južné pobrežie, kde žijeme dodnes. No zasa tam postrádam to, čo som mal v Londýne: nočná zábava, kultúrne výhody života vo veľkom, medzinárodnom meste. Ale nevrátim sa tam!
Z dôvodu, že by ťa to viac priblížilo k fanúšikom?
To očakávam vždy, keď idem von. Tam, kde žijem, nemám vo zvyku chodiť s ochrankou, pretože som sa stal doslova akýmsi inventárom toho miesta. Ale ak si chcem niekam vyraziť a niečo vidieť, prípadne byť súčasťou nejakého publika, to už je potom zložitejšie. Šiel som nedávno do London Dungeon, so synovcami a neterami, a vlastne som sa stal súčasťou celej šou. Doslova ma do nej vtiahli.
Poďme sa porozprávať o festivale Meltdown. Zúčastnil si sa ho niekedy ako fanúšik?
Šiel som sa pozrieť na Bowieho, keď bol on kurátorom, v roku 2002. Vlastne som videl všetky koncerty „jeho“ festivalu. V iný rok som sa zašiel pozrieť na koncert Trickyho. Vtedy bol kurátotom … uf, to bude ťažké si spomenúť. Reggae týpek, čo nosí ten staniolový klobúk.
Lee „Scratch“ Perry?
Presne! Vtedy som videl Trickyho. Vtedy som sa dostal aj do zákulisa. To bol najčudnejší zážitok zo zákulisia v mojom živote, ten dym sa tam dal krájať. Takže áno, za tie roky som tam zopárkrát zašiel a je mi cťou byť teraz jeho súčasťou.
Nie je to divný pocit, robiť niečo „sólo“ a nie ako The Cure?
Nikdy som nerobil nič verejné, kde by to bolo iba o mne. To ani nebol pôvodný zámer, ono to mal byť pôvodne The Cure Meltdown. Lenže, v rovnakom čase sa plánovala aj tá veľká šou v Hyde Parku a oni sa začali obávať o exkluzivitu, takže je z toho nakoniec môj Meltdown. Nakoniec, je to dobre, pretože by to bolo veľmi nepraktické mať 5 kurátorov festivalu súčasne. Veď my sa ani nevieme zhodnúť, čo budeme počúvať v autobuse počas turné.
Mnoho kapiel, ktoré si vybral, sú z rovnakého obdobia a scény. To bol zámer?
Ja som sa ani nesnažil vyberať v štýle „zo všetkých a zo všetkého“. Ja počúvam veľmi veľa vecí a veľa z toho dokonca na Meltdown nepasuje. Ak by som to všetko pritiahol na festival, bol by to pekný mišmaš. Takže som to obmedzil na kapely, ktoré sú naživo skutočne skvelé. Vždy ma viac priťahovala emotívna hudba a títo všetci majú srdce doslova na dlani.
Takisto tam máš niekoľko veľkých kapiel.
Šiel som na Wikipediu, pozrel si lineupy ostatných ročníkov a pomyslel si: Tak dobre, pôjdem ešte „vyššie“. Takže moja prvá pozvánka smerovala k The Rolling Stones. Odpálili ma, ale na všetky ďalšie pozvánky prišli súhlasné odpovede, čím som sa cítil neuveriteľne poctený.
Mesiac pred tragickou smrťou frontamana Scotta Hutchinsona si ohlásil vystúpenie Frightened Rabbit. Aký to bol potom pocit?
Príšerný. Boli jednou z kapiel, na ktorých vystúpenie som sa skutočne veľmi veľmi tešil. Počúvam ich už desať rokov. Nikdy som sa s ním nestretol, ale vďaka jeho hlasu som mal pocit, že sa jednoducho poznáme.
Počul som, že sa chystáš zhliadnuť každé jedno vystúpenie festivalu. Je to vôbec možné?
Teoretický áno. Nie som si však istý, či je to ale možno fyzicky a psychicky, ale som rozhodnutý to skúsiť. Ako sa budem cítiť na šiesty deň, to si nie som istý.
A čo máš v pláne na Tvojom vlastnom koncerte: Curætion 25?
Koncert, ktorý pripravujem na posledný večer festivalu sa nebude dať porovnať s ničím, čo sme robili za posledné roky. Na webe sa objavilo niečo v zmysle, aby publikum stálo. Ja som však povedal, zadržte! Dávam dohromady koncert, ktorý bude neuveriteľne nevľúdny! Hyde Park je veľký festival, ale koncert na Meltdowne, to budú dve hodiny temnosti a pochmúrnosti. Tam asi veľké hity neodznejú.
Očakával si niekedy, že budeš aj s blížiacou sa 60-tkou stále hrať koncerty?
Nie. Ak by som niekedy vôbec zamýšľal byť súčasťou najlepšej kapely na svete a pritom si stále búchal hlavu o tamtú stenu, asi by som už bol mŕtvy – a ak nie, bol by som blázon. Celý ten proces som si vlastne užíval, myslím to, ako som sa stal umelcom. Všetko. čo The Cure kedy urobili, bolo urobené z čisto sebeckého dôvodu. Mám iba jeden život a preto by som mal robiť veci, ktoré mi prinášajú spokojnosť. Nakoniec, raz príde deň, kedy mi všetky vlasy vypadajú a už viac nebudem vyzerať ako gothik. Tak si na to počkajte.
zdroj: timeout.com