… alebo ako sa z Roberta Smitha stala trvalá, no nepravdepodobná rocková hviezda. Nielen o tomto, ale aj o „goth“ označení v nezverejnenom rozhovore s Robertom, z roku 2005.
„Gothická“ vysačka z nich postupom rokov opadla, hlavne vďaka Smithovým textom. Nakoniec, bol to predsa on, kto na albume „Pornography“ vyhlasoval, že „je jedno, či všetci pomrieme“ a bol autorom skladieb ako „The Funeral Party“, „Torture“ a „Piggy In The Mirror“. To a sme tých skladieb vymenovali len zopár.
„Bolo to zložité, a stále je. Hlavne pokiaľ ide o skutočnosť, že som stále tu a skutočne si užívam to, čo robím, čo samozrejme trochu nesedí s niektorými textami, ktoré som napísal. Skutočne som si toho vedomý,“ povie. „Faktom však zostáva, že bojujem s márnosťou existencie. Je to taký plešatý fakt. Aj preto, že ja vlastne v nič neverím. Čas od času je to naozaj ohromujúce.“
„V podstate je to len obyčajná úzkosť, ktorá vždy súvisí s dospievaním, obzvlášt keď človek prekročí tú magickú hranicu 20 rokov života (potom 40, 60 …) tak sa spýta, ‚A to som sa čoho obával? Veď predsa o tomto je život!'“ povie Smith, ktorý mal v čase tohto rozhovoru 46 rokov a dnes sa blíži k 60-tke. „Ale keď mám slabú chvíľu, tak ma stále prenasledujú rovnaké veci: ide o akúsi beznádej, kedy sa mi nie vždy podarí niečo zachytiť a len sa tak nechávam unášať v priestore a čase. Takže tu máme tú podivnú dichotómiu a paradox, kedy dokážem vystúpiť na pódium a nesmierne si to užívať, no zároveň tam prezentujem veľmi pochmúrne skladby. Ale myslím, že to ľudia chápu. Vedia sa do toho pocitu ponoriť. Tí, ktorí to nedokážu vlastne ani nemajú šancu porozumieť tomu, čo robíme.“
Smith je vlastne jediným permanentným členom The Cure („Pod názvom The Cure existovali vlastne rôzne kapely … zostava sa menila možno 4, či 5krát,“ povie), popri ňom sa od roku 1978 vystriedalo niekoľko ďalších hudobníkov. „Existujú asi dve kapely, rovnako dlho fungujúce ako my, ktoré do dnešných dní zotrvávajú v pôvodnej zostave. A mne to príde divné, momentálne nepredstaviteľné,“ prizná. „To by som asi nezvládol … už len pre tú ohromnú možnosť zdieľaných skúseností. Veď to musí inak pôsobiť ako starý manželský pár, ktorý sedí ticho pri večeri. Presne tak si tie kapely, ktoré nemenili zostavu, predstavujem. Takže, zmena je viac než zdravá a posúva veci vpred.“
„Nemyslíte, že by nemal byť považovaný za podivnosť fakt, že neustále robíme iný štýl hudby a nezachovávame si jeden stabilný?“ poznamená Gallup, ktorý je vlastne druhým, najdlhšie fungujúcim členom v kapele. Hral s nimi v rokoch 1979 – 1982 a neskôr, v roku 1985 sa k The Cure pripojil opäť a funguje v nich dodnes.„Ak sa nad tým zamyslíte, je skôr divné, koľko kapiel zaškatuľkuje samých seba do jedného štýlu, z ktorého sa už potom nedokážu vymaniť. Ono je to o akejsi sebadôvere, veľmi silnej. Ale ja si skôr myslím, že je to akési odcudzenie.“
„Ono, dá sa povedať, že z časti, tie zmeny v zostave za tie roky, poli podnietené túžbou dosiahnúť inú dynamiku a odlišná zostava ľudí hrá úplne iný druh hudby,“ vysvetľuje Smith. „Chvalabohu, väčšina niekdajších členov odišla z kapely dobrovoľne. Nie, moment. Kiežby som to nepovedal! Vlastne, neodišli.“
Smith v tomto prípade jasne narážal na Tolhursta – zakladajúceho bicmana kapely, ktorý neskôr presedlal na klávesy – ktorý bol z kapely vyhodený počas nahrávania albumu „Disintegration“ a neskôr sa neúspešne so Smithom súdil o tantiémy. „Je to zábavné, pretože pred chvíľou sme sa o Lolovi bavili a musím priznať, že v mladosti, keď som počúval tie ranné nahrávky som jeho hru na bicie obdivoval. Páčilo sa mi na tom, že ten zvuk bicích bol veľmi minimalistický,“ povie Cooper. „No neskôr som pochopil, že ten minimalizmus vlastne pramenil v nezáujme hrať viac komplikovanejšie veci.“
„V neschopnosti,“ upresní Smith. „Keď si dnes spomeniem na tie časy, tak nahrávanie albumu „Pornography“ bolo veľmi frustrujúce. Faktom je, že väčšinu bicích partov na albume som zahral ja so Simonom. Zvykli sme stáť pred Lolom a doslova ho týrať. Nakoniec sme sa toho chopili my. Samozrejme, šlo tam o kolektívnu snahu, lenže postupným nahrávaním sa frustrácia zväčšovala, aj preto, že sa Lol nebol schopný posunúť ďalej. On robil veci vždy tým istým spôsobom. Ale na druhej strane, fakt, že sa nedokázal zlepšovať, nás zachránil, keďže sme zostávali stále pri tom veľmi minimalistickom zvuku. Každý nám vravel, aké je to veľmi dôvtipné! Ľudia to považovali za niečo postmoderné a podobne. A pritom bola za tým všetkým iba skutočnosť, že Lol jednoducho nedokázal hrať lepšie.“
Nakoniec došlo medzi Tolhurstom a Smithom k zmiereniu a Lol sa dokonca ku kapele pridal v roku 2011, kedy kapela na „Reflections“ koncertoch v Sydney, Londýne a v New Yorku prezentovala svoje prvé tri štúdiové albumy v plnej dĺžke. No na koncerte v Hyde Parku prítomný nebude, rovnako nik z predošlých členov kapely.
„Skutočne nie veľmi túžime po tom, aby sme sa všetci na pódiu spojili a zahrali si napr. „A Forest“, nech by to bolo akokoľvek úžasné,“ poznamenal Smith. „Samozrejme, že som sa s touto myšlienkou pohrával … Chvíľu som si myslel, že by bolo veľmi milé, keby sme sa všetci dali dokopy a zahrali si. Lenže, potom som si to preniesol do reality, ako by to celé na pódiu znelo a normálne som sa pri tej predstave spotil. Tak som si povedal, ‚Nie, bude lepšie, keď to zostane len v predstavách.‘ Mohli by sme urobiť nejaké bábkové predstavenie alebo naozaj nevydarenú karikatúru, len aby sme si to pripomenuli, ale nemyslím si, že by to v skutočnosti fungovalo.“
zdroj: Yahoo