Archívny rozhovor s Rogerom o jeho druhom sólovom albume, vlastnom vydavateľstve, ale aj o dôvodoch, prečo po turné k albumu „The Cure“ opäť raz zodvihol kotvy a z kapely na pár rokov odišiel.
Pracuješ s množstvom nových umelcov a preto by ma zaujímalo, či je za tým skutočné zanietenie.
Rád zbieram zážitky. Som v tomto biznise už pekne dlho 🙂 Ak sa dostanem ku kapele, ktorá sa mi páči, tak si neviem pomôcť a snažím sa ju nejako zainteresovať do mojej práce. Zlé veci sa zväčša udejú najrýchlejšie. O to ľahšie sa, pri takomto poznaní, lákajú takéto kapely k spolupráci.
To si si takéto niečo všimol aj v biznise?
🙂 To vôbec nie. Určite nie. Väčšina z tých, ktorých stretávam, alebo mi nejakým spôsobom skrížia cestu, len vykrádajú každú známejšiu kapelu. Ale za tie roky som skutočne natrafil aj na zaujímavé projekty. Jednoducho som im chcel pomôcť. Na manažovaní iných umelcov je niečo zvláštne. Vidíte veci v biznise z iného uhla pohľadu. Nie je to pre každého, ale u mňa to funguje, rovnako ako aj u ľudí, s ktorými spolupracujem.
Tvoj nový album, „Songs From The Silver Box“, sa veľmi ťažko kategorizuje. Myslel som si, že bude skutočne skvostný, ale po tom, čo som si ho vypočul, sa mi posudzuje ťažko.
No áno, mojim najväčším problémom je prinútiť ľudí, aby sa do mojich skladieb skutočne započúvali. A pri tomto albume je to ešte zložitejšie, pretože skutočne nie je určený pre každého. Viete, ak by som mal rockovú kapelu, jednoducho by stačilo obvolať rozhlasové stanice alebo MTV a svoje veci by som tam pretlačil. Rocková hudba má jednoducho svoj trh, je jednoduché takúto hudbu kategorizovať a ľudia takej hudbe rozumejú. Dokonca to majú jednoduché v rozhodovaní, buď sa im to páči alebo nie.
Pre mojej hudbe to neplatí. Môžete ľuďom zavolať, prehovárať ich a keď sa Vám ich podarí „prinútiť“ si to vypočuť, tak sa im to zvyčajne zapáči. Minulosť však v tomto zohráva svoju rolu a tak trochu mi spôsobuje problém. Keď som odišiel z The Cure, tak som rozhodne nechcel produkovať hudbu podobného typu. Chcel som niečo úplne odlišné a hlavne absolútne úprimné. A to sa mi jednoducho podarilo. Nedokázal by som sa prinútiť ísť iným smerom. Dokonca pri tomto druhom albume mi to šlo ešte lepšie. Omnoho viac som chápal tomu, čo sa vlastne snažím urobiť. Pre mňa je to jednoduché, no inak je to neuveriteľné zložité a niekedy by ma celkom zaujímalo, či si to niekedy niekto vôbec vypočuje 🙂
Dnes sa veľmi diskutuje o možnostiach Internetu, o slobode, ktorú poskytuje, no stále sa zdá, že tie doterajšie spôsoby stále fungujú …
Pre mňa osobne sú sociálne siete, MySpace a podobne, presne to, na čo sa sústredíme. Ale ja som to urobil práve pre nezáujem zo strany štandardných médii. Internet je skvelý, no zároveň obrovský, plný chaosu. Je veľmi ťažké aj na tomto poli pritiahnuť záujem ľudí.
Prišiel si už na nejaký spôsob?
Ani nie 🙂 Neviem, ako na to. Fungujem v tomto biznise už dlho a myslel som, že som sa naučil všetko, čo bolo treba. Pritom je v tomto biznise strašne veľa ľudí, čo len sedia a škriabu sa za ušami. Ide hlavne o to, že ľudia neustále produkujú skvelú hudbu, lenže hudba a hudobný priemysel sú dve rozdielne veci. Možno je toto všetko, čo sa teraz deje, pre samotný priemysel zaslúžený trest.
Všetka sila sa dnes sústredí na samotnú tvorbu. Ľudí už čoraz menej zaujíma, aby sa stali slávni, jednoducho chcú produkovať hudbu presne podľa vlastných predstáv. Či už sú do toho dotlačení alebo nemajú inú voľbu, je skvelé, že sa tým nemusia trápiť. Pre nových umelcov, ktorí s úspechom nemajú žiadnu skúsenosť, je to skutočne dobrá vec.
Som inak rád, že si spomenul predtým Tvoj odchod z The Cure, pretože práve na tom som sa Ťa chcel spýtať. Odišiel si preto, aby si mohol tvoriť hudbu podľa vlastných predstáv a mňa by zaujímalo, ako k tomu došlo. Ako si poznal, že nastal ten pravý čas?
Ku koncu môjho odchodu z The Cure som už akosi postrádal odpoveď na otázku, prečo sa vlastne venujem hudbe. Myslím, že samotná kapela akoby stratila víziu. Keď som do kapely prišiel po prvýkrát, v roku 1987, tak to bolo úžasné. Neexistovali žiadne pravidlá alebo návody, ako postupovať. Bolo to len o lámaní bariér a tvorení skvelej hudby. No za tie roky sa niečo zmenilo, ako neviem ako. Neviem, prečo sme zmenili našu hudbu, no ku koncu to už bolo viac o predstieraní. Boli to v podstate The Cure v číslach. O také niečo som nemal vôbec záujem. Nechcel som sa podieľať na vytváraní ďalšej verzie toho, čo už bolo. Ku koncu sme boli niečo ako najlepšia Cure tributová kapela na svete.
Trvalo mi to dlho, kým som opäť prišiel na to, ako veľmi hudbu milujem a prečo som sa jej vlastne začal venovať. Tak som začal komponovať to, čo som v sebe cítil. Žiadne nútenie, ani smerovanie. Mal som šťastie, že som sa našiel v tom správnom nástroji, v Moog Voyageri, ktorý vo mne prebudil všetku tú oddanosť a dal mi v podstate hlas. Bol som zrazu veľmi šťastný. Alebo to bolo len o výsledku toho, že som sa opäť vrhol na komponovanie a vystúpil z toho kolosu, ktorý mal s hudbou už pramálo spoločné. Ten nástroj sa jednoducho objavil v pravý čas.
Takže netušíš, prečo The Cure stratili iskru?
To skutočne nie. Ľudia, ktorí z kapely odišli, bojovali za to, aby sa veci robili inak. Snažili sme sa viesť diskusie, pýtať sa, čo bolo zle, ale na toto všetko sa musíte opýtať Roberta.
Sleduješ dnes množstvo kapiel, ako si povedal, vidíš medzi nimi niečo spoločné, pre čo strácajú zručnosť?
Mám takú teóriu, že jednoducho niekto má čo povedať len určitý čas. A keď svoj priestor vyčerpáte, čo potom? Pokračujete vo vyjadrovaní toho istého znovu a znovu. Podľa mňa by mali mať kapely konečnú životnosť, kedy by mali všetko stopnúť a vrhnúť sa na niečo iné. Ak fungujete 30 rokov, čo ešte chcete povedať? Ste akoby v kúte, nie? Viete, ako veci fungujú a je to pohodlné. Chce to inú odvahu, vzdať sa vecí a nahrať absolútne odlišnú nahrávku. Myslím, že fanúšikom by sa to páčilo, lenže aj nahrávacia spoločnosť má svoje požiadavky a tie dokážu celý ten proces stopnúť.
To nám, počas nahrávania albumu, volali vždy aj o druhej ráno, kedy si vypočuli veci, ktoré sme nahrávali celý deň, a spýtali sa, „A prečo neskúsite toto a tamto?“ Keď som počul niečo takéto, doslova mi šla explodovať hlava. Fungujeme celé roky a teraz sa máme vracať k spôsobu poučovania od poondiatej nahrávacej spoločnosti? Pekná kravina! A to ste ešte v štúdiu s chlapíkom, ktorý si myslí, že pozná The Cure viac než samotná kapela. Spomínam si na jeden deň, kedy Simon prišiel do štúdia a Ross Robinson búšil do jeho bassgitary. Simon sa spýtal, „A to čo robíš?“. Ross odpovedal, „snažím sa z nej dostať ten Cure zvuk.“ 🙂 On na to, „A prečo sa ma nespýtaš? Ja som predsa ten zvuk!“ Takže, je to smutné.
V podstate som bol už na odchode pred vydaním albumu, ale rešpektoval som Roberta. Je to talentovaný hudobník, s darom od Boha a na hudobný biznis má veľký vplyv. Na obdobie, kedy som s ním hral, som veľmi hrdý, ale mne to jednoducho nestačilo. Ak chcú aj ďalších 20 rokov nahrávať rovnakú produkciu, tak im želám všetko dobré.
Tak tu máme ranné nahrávky, o ktoré zdá sa, veľmi nejavíš záujem alebo sa za nejakým spôsobom hanbíš. Potom sú tu albumy s The Cure, alebo aj tento tvoj nový, na ktoré si náležite hrdý. By ma zaujímalo …
No, produkujeme sračky, však? Pozrite, keď idem do štúdia a začnem s nahrávaním, tak 95% z toho všetkého je odpad. Dnes sa obzriete o 10 – 15 rokov späť a divíte sa, ako ste premýšľali, prípadne čo robili. Ak si môžete dovoliť ten luxus, že máte k dispozícii nevydanú hudbu starú 15 rokov, tak na to hľadíte s pocitom šťastia, že ste to doteraz nevypustili. Práve pre takéto prípady sú tu služby ako iTunes, ktorá Vám to umožnia zverejniť.
Naposledy som šiel na poštu so zásielkou s mojim prvým albumom, ktorý som niekomu posielal a myslel si, „Kiežby som mu posielal ten najnovší.“ Nikdy by som si nemyslel, že takáto myšlienka raz príde, pretože v čase vydania môjho debutu som ho považoval za tú najlepšiu vec, akú som kedy vyprodukoval. Takže, je to progres. Viete, raz keď niečo vydáte, už to nemôžete vziať späť. Ale ak máte možnosť niečo nakoniec nevydať, tak potom, ak to naozaj nemá význam, tak to nevydávajte.
Chcel som sa Ťa ešte spýtať na tvoje vydavateľstvo , 99 Times Out of 10.
Založili sme ho pred pár rokmi. Mali sme veľké očakávania v tom, ako budeme nápomocní novým kapelám. Vydali sme sampler s nahrávkami 10 nových kapiel a podľa mňa je skvelý. Sú to skvelé kapely, ale ten sampler nás vyšiel draho. Tak sme ďalšiu edíciu vydali iba digitálne, ale už sme s ním až takú dieru do sveta neurobili. Momentálne diskutujeme o ďalšom sampleri, o ďalších nových kapelách, na ktoré by sme chceli upriamiť pozornosť ľudí. Chceme sa v tomto smere rozširovať, cítime s väčšinou kapiel, s ktorými sme podpísali zmluvu, veľkú spokojnosť. Bolo by skutočne fájn pripraviť ďalší sampler, otvoriť sa ďalším štýlom, nielen elektronike. To všetko bol len nápad. Aktuálne sa to nadšenie a spokojnosť trochu vytratili, ale možno nastal čas to znovu oživiť.
zdroj: stereosubversion.com