East Sussex, Anglicko: Robert Smith už nie je tým, kým býval. To isté platí aj o The Cure. „Myslím si však, že je to zmena k lepšiemu,“ prehlásil šéf kapely len pár dní pred vydaním najnovšieho albumu „Wild Mood Swings“.
Vo veľkej miere je album práve výsledkom zmeny Roberta Smitha. 4 roky dozadu bol Smith presvedčený, že The Cure patria minulosti, no tento 37-ročný muž v sebe opäť objavil iskru, začal sa inak pozerať na život, hudbu a samozrejme aj na The Cure. Dokonca začal hrať tenis.
„Od posledného albumu som sa dosť zmenil,“ povie. Spolu s novým poznaním Smith spomenie, že jeho predošlá viera bola postavená na skutočnosti, že akákoľvek zmena život len zhoršila a veci sa stali zložitejšie.
„Postupne som prišiel na to, že zmena môže priniesť aj niečo dobré. Život sa predsa mení neustále,“ dodá.
Počas práce na poslednom albume neodmietal doslova nič. Sláčikový orchester, dychové sekcie, indických hudobníkov … tí všetci sa zapojili do prác na poslednom hudobnom produkte The Cure. Samozrejme, dá sa očakávať, že najoddanejší fanúšikovia The Cure sú už teraz zvedaví, čo sa udialo.
„Mnoho ľudí si sami sebe isto položí otázku, čo je toto za kapelu? A presne toto chceme dosiahnúť. Aby si ľudia urobili vlastný názor,“ povie Smith.
The Cure sa zmenili aj viditeľne. Opäť totiž došlo k zmene zostavy. Do kapely nastúpil nový bubeník, Jason Cooper, a vrátil sa klávesák Roger O´Donnell. Zostavu dopĺňajú gitarista Perry Bamonte, bassgitarista Simon Gallup a samozrejme spevák Robert Smith.
„Dnes sú The Cure viac skutočnou kapelou, než kedykoľvek predtým,“ povie Smith. No po turné k albumu „Wish“ (1992) si Smith myslel, že už je po všetkom. Ročná prestávka od všetkého, čo s kapelou súvisí, so sebou tak priniesla nové inšpirácie a zápal pre The Cure. „Práve preto tento album pôsobí tak, akoby bol našim debutom. Pre dvoch členov našej zostavy tomu tak v skutočnosti aj je.“
Na druhej strane, všetko o Robertovi Smithovi má stále menší a menší význam. Toto je v podstate pravda, pokiaľ ide o hudbu, pretože na poslednom albume popustil uzdu a dal zvyšku kapely väčší priestor pre realizáciu, než kedykoľvek predtým.
„Namiesto toho, aby som sa na veci pozeral z môjho pohľadu, ako tomu bolo vždy, bol som schopný vyťažiť z nálady, ktorá vládla medzi ostatnými. V minulosti som ostatných v podstate prehliadal a preferoval svoje názory,“ povedal. Napriek tomu však priznáva: „Bez Roberta Smitha by neboli The Cure.“
Sama kapela cíti, že po polročnom spolunažívaní sú vnútorne omnoho silnejší. Smith spomína, že takýto pocit v minulosti získavali až po niekoľkých dňoch na dlhom turné. To aktuálne bude len v Spojených štátoch zahŕňať celkovo 40 koncertov.
„Keď sa pozriete na mňa a na ostatných, tak sami zistíte, že je to tá najlepšia vec, ktorú sme mohli urobiť. Ja len dúfam, že aj na Vianoce budeme stále priateľmi,“ dodá Smith.
12 letných festivalov v Európe, počas leta, na ktorých The Cure zahrali, boli len akousi ochutnávkou, no Smith mal pocit, že následné voľno sa dalo prirovnať k tomu, čo robili predtým. No napriek tomu sa neobáva, že by sa veci vyvinuli zlým smerom. Dnes je presvedčený, že je omnoho spoločenskejší. Veci, ktoré ho predtým vytáčali, ho už dnes nechávajú chladným.
„To, že sme spolu prakticky, počas nahrávania albumu, žili, nám veľmi pomohlo. Musel som si jednak na ostatných zvyknúť, a rovnako aj na ďalších ľudí, s ktorými som bol v dennom kontakte. V minulosti som predtým, ako som sa mohol stretnúť s ostatnými, potreboval aj tri mesiace separácie. A aj tak to potom nebolo najľahšie.“
Robert Smith posedáva, so šálkou kávy, na gauči, v dome, v ktorom si kapela založila svoj základný tábor: staré vidiecke sídlo v Južnom Sussexe. Pred nami stojí veľký krb, miestnosť zdobí starožitný nábytok a stôl, no celé je to až brutálne preplnené gitarami, bicími a ďalšími nástrojmi. „Je veľkým nedorozumením, keď sa uvádza, že The Cure majú najradšej vínne pivnice. Každý album, od čias „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“, bol nahrávaný na miestach podobných tomuto,“ povie Smith. Aby sme boli presní, album „Wild Mood Swings“ bol nahrávaný na zámku Tudorovcov, v Bath, ktorý je vo vlastníctve herečky Jane Seymourovej.
„V Londýne som žil celých desať rokov, od roku 1986. Stačilo. Musel som odtial odísť. Je mnoho ďaleko krajších miest, než Londýn. Tu, a na miestach, ako je toto, sme vytvorili vlastný sociálny život. Dôverne poznáme ľudí, ktorí nás obklopujú, rovnako poznáme aj najbližších susedov. Oni zasa vedia, kto sme a preto radi navštevujeme mieste puby, kde relaxujeme a hráme muziku.“
To znie idylicky, ale naozaj to tak je?
„Stále treba mať na mysli, že toto môže byť náš posledný album. Jeden z albumov to nakoniec aj tak bude. Aj tak si myslím, že o tomto sa budú viesť reči, že by mohol byť posledný, ale … ja som tento album chcel aj tak nahrať. A nemám v pláne veci stopnúť, zatiaľ rozhodne nie.“
zdroj: Med ny livsgnist, Norway, 02/05/1996