S Robertom Smithom v absolútne vydarenom rozhovore, s trefnými otázkami a odpoveďami, pre belgický magazín Humo. ktorý Robert poskytol počas promo kampane k nezabudnuteľnému live záznamu „Trilogy“.
Na vašej starej stránke si medzi medzi obľúbenými kapelami aj uviedol meno My Dentist Is Dead. To bol vtip?
Nie, tí chalani naozaj existujú. Ide takmer o neznámu kapelu z Francúzska, ktorí nám predskakovali na našich koncertoch dva roky dozadu. Fakt sa mi páčili, len som si nie istí, či ešte fungujú. Vtedy som im povedal, že majú smiešny názov, čomu sa síce divili a oprávnene sa pýtali, čo je ma vlastne po tom.
Na vašej stránke bola uverejnená aj veľmi dlhá, no zaujímavá esej o Prince Rupert Drops. Iní umelci píšu na svojich stránkach o úplne iných veciach.
Správne. Ja premýšľam inak: naši fanúšikovia vedia o našej hudbe väčšinu faktov, takže im skúšam aj odporúčať zaujímavé knihy, prípadne návštevu zaujímavých múzeí. Prince Rupert Drops sú sklenené kvapky, veľmi tvrdé. Sú malé a pôsobia krehko, ale nerozbijete ich, dokonca ani kladivom. Ale ak jemne zatlačíte na jedno miesto, tak explodujú. Raz mi niekto daroval takú starožitnú kvapku v milom striebornom obale. To bolo ešte v časoch, keď mi fanúšikovia zvykli darovať umelecké predmety.
Veľmi bizarným darčekom od fanúšikov by mohol byť netopier.
Mohol by som napísať vcelku bizarných člankov o darčekoch, ktoré som za tie roky dostal. V 1980tych rokov som dostával množstvo plyšových hračiek: nahrávali sme temné albumy, no plyšákov a vypchatch hračiek sme dostávali stále kopu. Od albumu „Disintegration“ sa niečo zmenilo. Hlavne v Spojených štátoch si zrazu fanúšikovia zmysleli, že bude strašne super, keď budú na pódium hádzať fľaštičky s odobratou krvou, čo považovali za formu akejsi obete. Na takéto niečo rozhodne nečakám. Mám vlastnú krv, takže ďakujem!
Kto vie, možno všetká tá krv bola od jediného fanúšika, kto Vás nasledoval počas celého turné …
To potom musel byť vcelku vychudnutý a bledý maniak! 🙂 Nie, rozhodne to nebolo zábavné. Aby bolo jasné: môžem tvoriť vášnivo intenzívnu a niekedy pochmúrnu hudbu, to však neznamená, že sám seba mrzačím. Hlavne Simon tie fľaštičky s krvou nenávidel, ‚držte tie sprostosti odo mňa čo najďalej!‘ To bolo dosť zábavné, pretože nezasvätení si ešte vždy myslia, že Simon je najväčší tvrďák z kapely. Najdesivejší darček, aký sme kedy dostali, bol veľký model izby, či pivnice, ktorý pre nás fanúšik vytvoril. Vyzeralo to skvele, akurát, že moje vlasy stáli: fanúšik totiž vytvoril miniatúrne modely všetkých členov kapely z dreva a kartónu. Prišlo mi to ako keby nás nejaký Hannibal Lecter chcel uväzniť v malej miestnosti. Keď som to rozbalil v zákulisí po koncerte, chcel som okamžite újsť, obával som sa totiž, že ten chlapík tam niekde na nás vonku čakal. Tá miestnosť mala veľmi bizarne klamlivé zobrazenie, ktoré sme neskôr využili pri videu k singlu „Never Enough“. Od albumu „Wild Mood Swings“ sme však opäť dostávali plyšové hračky. Nájde sa vôbec niekto, kto mi toto logicky vysvetlí? A zasa, na turné k albumu Bloodflowers sme nedostávali nič iné, len knihy. To som si cenil najviac. Aj keď nám fanúšikovia dávali knihy v ich rodnom jazyku: dokonca rumunskí fanúšikovia asi predpokladali, že zvládam aj rumunčinu. A samozrejme, prišlo mi trochu úchylné, že mladí ľudia dávajú darčeky omnoho staršiemu, a hlavne bohatšiemu popovému spevákovi. Ono je to síce veľmi milé, ale tie peniaze mohli radšej minúť na iné veci.
Na vašej stránke som sa dočítal aj o synestéze, stave, ktorý ovplyvňuje Tvoje zmysly: počuješ farby, vidíš zvuky. Myslím, že toto sa stáva práve hudobníkom.
Tento stav ma neovplyvňuje, ale mám s tým skúsenosti, ktoré som získal pod vplyvom psychedelických drog. Vždy som dával Timovi Popemu práve synestézne inštrukcie. Raz som mu povedal: úvodná scéna videa musí zabolieť ako uhryznutie hadom. A on začal filmovať Chrisa Parryho, nášho manažéra, o ktorom sme nakoniec zistili, že bol podvodník.
Napísal si, že syntestéza je spájaná s akýmsi darom. To vyznelo ako prianie …
Dostali ste ma! 🙂 Zaujímavá otázka: chcete, aby Vás ľudia vnímali ako génia, aj keď existujú náznaky, že Vás takisto majú za čudáka? Nie sú pritom všetci umelci tak trochu hrdí na svoje výstrednosti? Nesnažíme sa všetci naše čudáctvo využiť ako výhodu?
Dávaš aj nejaké smernice, či návody Tvojim kolegom, tak ako to robí napr. Thom Yorke?
Nie, ale vždy zvyknem zavesiť niečo symbolické na dvere štúdia, aby som vytýčil jasnú hranicu medzi vonkajším svetom a svetom The Cure. Niekedy ide o zopár veršov z básne z 19.storočia, niekedy vytlačím nejakú maľbu. A takisto mám vo zvyku pridať na obaly našich nahrávok zopár veršov od dávno zabudnutých autorov. Skladba „Out Of This World“ je práve o tom, ako The Cure fungujú vo svojej rozprávkovej záhrade, či paralelnom vesmíre. The Cure sú akýsi ostrov a vždy to tak bolo. Ale v také vágne inštrukcie typu, „chcem, aby to znelo mäkšie“ alebo „chcem, aby to znelo béžovo“, v také neverím. Aký to má vlastne význam? To mi pripomína hudobníkov, ktorí sa chcú naučiť čo najviac techník len zo strachu, že nebudú znieť čisto. Akoby ste stratili kredibilitu, ak viete, ako používať Protocols. Pre mňa je to obyčajná póza. Nie, že by som mal niečo proti Radiohead, ale som ďaleko pragmatickejší, než si ľudia myslia.
Ešte stále si pred každým koncertm nanášaš rúž na pery. Máš niekedy v pláne s tým prestať? Obzvlášť teraz, keď nie si jediný, kto také niečo robí. Od Roberta Smitha k Marilyn Mansonovi už nie je tak ďaleko …
Čože? Podľa mňa teda je! A ja by som nikdy neprestal robiť niečo len preto, že už to robí aj niekto iný, obzvášť nie, keď som s tým prišiel prvý ja. Ale ak chcete vedieť, ja nie som fanúšik M.Mansona. Ja som si ten rúž už aj prestal všímať, robím to automaticky, je to rituál. A takisto ide o akýsi typ masky, cítim sa tak na pódiu bezpečnejšie. Ale chvalabohu, preč sú časy, kedy MTV venovalo môjmu mejkapu pravidelné hodinové správy. Také hlúposti už fakt nie sú nutné.
Stretol si už niekedy popové hviezdu, ktorú nedokážeš vystáť, na absolútne nečakanom mieste?
Raz som stál na benzínke, keď vedľa mňa zastavilo iné auto. Šofér vystúpil, chcel natankovať, no nevedel strčiť hadicu do nádrže. Začal nadávať, ale neurobil nič, len čakal ako malé dieťa na pomoc matky. Bol to Ozzy Osbourne. Samozrejme, že som sa začal smiať a pomyslel si: nikdy sa odtiaľto nedostane a nikdy už nenaštartuje auto! A možno si ďalší šoféri pomysleli to isté.
Videl som inak prvú časť The Osbourns. S reality šou mám inak veľký problém: mám pocit, akoby som nimi márnil svoj drahocenný čas. Mám radšej Simpsonovcov. Ale najfascinujúcejší moment v The Osbourns bola chvíľa, kedy sa Sharon dozvedela, že má rakovinu. V MTV museli dostať šok, pretože zrazu nebola Sharon nejaká smiešna postavička, ale žena z mäsa a kostí so skutočným problémom, ktorý ohrozil celý program. Dosť dobrá lekcia: reality programy nemajú radi až prílišnú realitu.
A stretol som aj Rickyho Martina. Nedávno sme nahrávali v Londýne a od vedľajšieho štúdia sa ozývali zvuky nejakej oslavy. Zrazu sa otvorili dvere a videl som, ako Ricky tancoval s dvoma ďalšími týpkami na jeho vlastnú hudbu. Prešiel následne okolo mňa bez toho, aby si ma všimol, nie, že by som bol z toho nadšený. Všimol som si hlavne, že pracoval v bežnom pracovnom čase: keď sme prišli my, prestal pracovať. My totiž vždy zvykneme pracovať po nociach, z určitých dôvodov je to pre nás lepšie.
Existuje v hudbe niečo ako priemyselná špionáž? Stalo sa to myslím s Moloko, ktorí nahrávali vo vedľajšou štúdiu od Vás a o pol roka si počul svoje nápady na ich CD, nie?
Nie, tak to nebolo, ale bol som šokovaný, keď … nie, nepoviem Vám, o koho konkrétne vtedy išlo. Bol to umelec, ktorý nahrával pod pseudonymom nejaké skladby pre album zakladajúcej členky Spice Girls. Keď šli na obed, všimol som si na mixpulte list od nahrávacej spoločnosti s inštrukciami, čo by malo ako znieť: skladba X by mala znieť ako posledný hit Jennifer Lopez, nech je to podobné, no nie tak, aby nás mohli dať k súdu. Skladby Y – vezmite rytmiku prvého hitu Mariah Carey a melódiu poslednej skladby z CD Shakiry … Heh, stará sa dnes niekto vôbec o takéto veci? Nadobudol som tak dojem, že dnes sa už toleruje všetko. Zo všetkých sa stali prostitútky. A zrazu sa aj všeobecne akceptuje, keď umelec prepožičia svoju hudbu na komerčné účely. Dnes tak funguje Sting, Celine Dion, Moby, dokonca aj Bob Dylan … do riti! Stále mi to nie je po chuti. Netúžim po tom, aby si naši fanúšikovia spomenuli na zubnú pastu, keď začujú „The Walk“.
Všimol som si, že množstvo umelcov nakoniec zaparkuje v území The Cure, či sú si toho vedomí alebo nie. Napr. video Radiohead je veľmi podobné štýlu, akým Tim Pope pracuje s Vami a Bjork.
Vážne? Ešte som to nevidel. Len som si všimol, že množstvo mladých kapiel nás spomína medzi svojimi inšpiráciami. NME, magazín, ktorí nás už roky zosmiešňuje, ma dokonca včera požiadal o rozhovor, pretože kopec mladých umelcov, za posledných šesť mesiacov, v rozhovoroch spomína, že sú fanúšikmi The Cure. Odmietol som; nemám potrebu dávať súhlas magazínu, ktorý nás permanentne ignoroval v časoch, keď sme ich stále potrebovali.
Nedávno som spolupracoval s jedným Dánom z Junkie XL. A nedávno dokonca jedna začínajúca kapela nahrala dokonca tri verzie „Boys Don´t Cry“ na b-stranu svojho singla. Znelo to vážne dobre. Ale zatiaľ som počul skutočne iba hŕstku dobrých mladých spevákov. Kde sú tie dobré hlasy tejto generácie? Chcem tým povedať, že ak by Bowie nahral napr. telefonického sprievodcu, aj tak by som ho počúval. Ale kde je Bowie tejto generácie?
Máš na mysli toho istého Bowieho, ktorý na minuloročnom Meltdown festivale odohral na špeciálnom koncerte komplet celý album „Low“?
Myslíte, že som mu šlohol tento nápad a odohral „Trilogy“? Jasné, že áno 😉 Úprimne, o niečom takom som síce uvažoval už dávno predtým, ale až jeho vystúpenie ma presvedčilo, aby som to urobil. Mimochodom, bol to najlepší Bowieho koncert, aký som doteraz zažil.
Teraz sa zahrám na diablovho advokáta. Ide o to, že keď hráte bežný koncert, tak ponúknete akúsi „best off“ šou, ale keď zahráte tri kompletné albumy, tak nehráte len dobré skladby, ale aj tie horšie, čím sa kvalita koncertu znižuje.
Opäť ste ma dostali 😉 Pozrite, odohrali sme tri naše najlepšie albumy a ja nemám pocit, že by na nich bola, čo i len jediná, zlá skladba. Plus, bola to len jednorázová záležitosť, čím tie večery získali niečo, čo na iných koncertoch nezažijete. Ktokoľvek tam nebol, stratil naveky tú možnosť. A nikoho nenútim, aby si kúpil DVD.
„Trilogy“ je na dvd, ale The Cure naživo zasa nie je pohybová záležitosť: ty sa sotva hýbeš a to nehovorím o ostatných členoch kapely. Nepremýšľali ste urobiť tú statickú záležitosť trochu zaujímavejšou?
To máte na mysli tanečníkov a nejaké dekorácie? Absolútne nie! Časť albumu „Bloodflowers“ bola nahrávaná vo Fisherlane štúdiu, ktoré patrí Genesis, je to nádherná farma. V jednej veľkej stodole sme objavilu dekorácie z ich prvého turné. Totálne kompletné pódium, ešte aj s kostýmami, ktoré bol navlečené na figuríny. Pripomínalo to kríženca medzi Madame Tussauds a kabinetom doktora Caligariho. Strašidelné a smiešne zároveň. Následne som sa rozhodol, že nikdy nebudeme používať dekorácie! Myslím, že tá statická nálada vychádza práve z našej hudby. Bolo by úplne mimo zrazu začať tancovať, teda mimo toho, čo predvádzam počas „The Walk“ a „The Lovecats“.
Na obal albumu „Wild Mood Swings“ sme umiestnili obrázok malej bábky, ktorá pôsobí nevinne a zároveň desivo. Keď sme s tým albumom koncertovali, chcel som vo výzdobe pódia zachytiť niečo podobné: pokazená horská dráha, z ktorej visia bábiky alebo také niečo. Coney Island mimo sezóny. V podstate som to už mal vybudované a po dokončení sa na to prišla pozrieť kapela. To zdesenie v ich očiach sa nedalo prehliadnúť: boli tak zdesení, až sa mi to páčilo. Vďaka Bohu, nakoniec mi to takisto prišlo absurdné, takže, nechajte nás, nech sme statickí. Zachráňme gýč, nech žije muzikál The Cure. Už mi šlohli názov „Cats“, bastardi!
zdroj: Humo, Belgium, 22/07/2003