Hoci sa rozhovor konal v čase promo kampane k dvd „Trilogy“, reportér francúzskeho magazínu Rock And Folk brilantne naviedol Roberta na pohľad na tvorbu The Cure cez jeho obľúbené knihy a spisovateľov. A tu a tam sa pridal aj Simon Gallup.
Vráťme sa k albumu „Pornography“. Nedávno ste vydali live DVD z koncertu, na ktorom ste zahrali album v celej dĺžke, rovnako „Disintegration“ a „Bloodflowers“. Čo stále na pozadí tejto trilógie?
RS: Vzniklo to z ľútosti: nenatočili sme žiadne live video z Dream Tour, ktoré bolo jedno z našich najlepších. Bolo to po dlhom čase asi po prvýkrát, kedy som neuvažoval o rozpade The Cure. Zahrali sme množstvo temných skladieb, bolo to veľmi pôvabné a chcel som tomu dať akúsi nesmrteľnosť. Inak to celé vzniklo v roku 2001, kedy sa na pódium postavil Bowie a odohral celý album „Low“. Fantastické!
Ale prečo práve tieto tri albumy? Veď koncert trilógie The Cure by mal zahŕňať albumy „Seventeen Seconds“, „Faith“ a „Pornography“, nie?
SG: Nahrávky tejto „chladnej“ trilógie majú k sebe, z časového hľadiska, príliš blízko, neodrážajú v sebe progres zostavy kapely. Mimo nás dvoch sa nahrávania spomenutých albumov nik z kapely nezúčastnil.
RS: A nakoniec, počas Dream Tour sme zahrali asi všetky skladby z tých dvoch albumov, „Seventeen Seconds“ a „Faith“. Ide o to, že keď som komponoval album „Bloodflowers“, mal som v mysli albumy „Pornography“ a „Disintegration“.
Dve skladby z „Kiss Me … “ albumu, „If Only Tonight We Could Sleep“ a „The Kiss“, ste zaradili v rámci prídavku. Práve po spomenutom albume, v roku 1988, si ohlasoval, že pracuješ na kolekcii románov. Čo k tomu môžeš dodať?
RS: Nič. Napísal som zopár románov pre moje netere a synovcov. Z niektorých sa nakoniec stali aj skladby, napr. „To Wish Impossible Things“, „The Last Day Of Summer“, „The Lovesong“. To som si vtedy len chcel dokázať, že by som mohol byť spisovateľom. Jednoducho mi spievanie v The Cure nestačilo; lenže potom som strávil čas porovnávaním mojich prác s dielami mojich obľúbených autorov a bolo to desivé. Upokojoval som sa tým, že oni zasa nepísali piesne, no je frustrujúce zistiť, že vlastne nikdy nedosiahnem ich úroveň, rozhodne sa ani len nepriblížim umeniu Jorge Luisa Borgesa, argentínskeho spisovateľa.
A snívaš stále o tom, že sa raz staneš spisovateľom?
RS: Môj otec by zo mňa chcel mať spisovateľa. Keď som bol dieťa, každý deň ma žiadal čítať nahlas noviny, bol v tom skutočne dôsledný a neprišlo mu riskantné poslať mňa a môjho brata študovať literatúru. A pritom som chcel byť viac futbalistom. Tá myšlienka, stať sa spisovateľom, prišla neskôr, s The Cure, no a zostalo vo mne to abstraktné: jedného dňa napíšem knihu. Zasa, na druhej strane, z písania textov sa stala akási posadnutosť, hlavne v období albumu „Wish“. Nad jedným textom som bol schopný stráviť celé týždne, dokončiť ho, premýšľať o ňom a prepísať ho znova. A potom, po skončení Wish Tour, po prvýkrát v živote, som sa obzrel späť a uvedomil som si, že byť spevákom The Cure zasa nebolo až tak zlé. Predtým to bolo o permanentnej frustrácii, nebol som schopný oceniť vlastnú prácu a len som ľutoval toho, čo nebudem schopný urobiť. Zrejme to mám vrodené: ak by som bol spisovateľ, tak by som zasa ľutoval, že nie som spevák.
Niekedy zasa Tvoje skladby pôsobia ako adaptácie známych diel. Napr. „How Beautiful You Are“ má veľmi blízko k Baudelaireovej poviedke „Oči chudobných“.
RS: V určitom smere áno. Niektoré diela, napr. práve táto spomenutá poviedka, ma dokážu tak ohromiť, že z nich chcem mať piesne. Pre mňa má štýl tých diel v sebe skrytý hudobný rytmus. Spievanie „How Beautiful You Are“ je ako obnoviť hovorové tradície. Mám väčšiu radosť z rozprávania o tom, čo sa mi na tomto diele páči, ako zo spievania „Friday I´m In Love“.
Ďalším dôležitým autorom je pre Teba J.D.Salinger, ktorého román Ťa inšpiroval k napísaniu skladby „Bananafishbones“.
RS: Jeho jednoducho obdivujem a rovnako ma fascinuje, keď sa môžem izolovať od tohto sveta. Predstava rehoľníka niekde v kláštore, vzdanie sa písania a prerušenie kontaktu s okolitým svetom ma doslova priťahuje. Niekedy vidím v spomienkach samého seba, ako si čítam Salingera, Rimbauda alebo Edgara Allena Poa, o ktorom sme sa zatiaľ nerozprávali, ale napísal dielo „Havran“, ktoré považujem za vrchol modernej poézie, a chce sa mi smiať. Ale bola by to patetická reakcia, typická pre posmešného otca, ktorý je po prvýkrát komfrontovaný a emóciami svojho dieťaťa. Úžas je jednoducho dokonalý objekt výsmechu. Pubertiaci majú spisovateľov za karikatúry. Zoberme si však takého Jean-Paula Sartreho: jeho opis ľudstva zostáva neprekonateľný a pochybujem, že by to niekto urobil lepšie, než práve on v diele „Nausea“.
Bol mladý Robert Smith fanúšikom hudobných kritikov, napr. Lestera Bangsa?
RS: Nie, Lestera Bangsa nie. Preferoval som … vlastne nikoho. Teda okrem Nicka Kenta, on je brilatný, píše skutočne fantasticky. Ale pokiaľ ide o superstar žurnalistov 1970tych rokov, to nie. Ich hudobné chute boli pre mňa príliš staré. Vlastne som ich nenávidel a oni nám to vracali: The Cure boli pre nich „stredná trieda“ a hlavne sme neboli dostatočne sfetovaní.
A čo „High Fidelity“ Nicka Hornbyho?
RS: Klasika pre všetkých hudobných maniakov. Brilantné, dokonalé, mám všetky nahrávky, ktoré sú v tej knihe zmienené! 🙂
Pripravujete nahrávanie nového albumu, začínate v septembri a produkovať ho bude Ross Robinson. Vysvetlíš nám túto voľbu?
RS: Dva roky dozadu som s ním čítal nejaký rozhovor, kde sa priznal, že je veľkým fanúšikom The Cure, ale vtedy som to ignoroval. Ale neskôr som objavil jeho práce pre Korn a At The Drive In a prišli mi brilantné. Takže tá spolupráca mi prišla vlastne logická. Skončila nám zmluva s Fiction, prišiel čas na podpis novej, no pre dôvody, ktoré Vám nebudem vysvetľovať, sme sa rozhodli podpísať zmluvu s Rossovým vydavateľstvom Im Am Recording, na tri albumy. A pokiaľ ide o tento nadchádzajúci album, želal by som si, aby mal Ross totálne všetko pod kontrolou. Bude to zrejme nebývalá skúsenosť.
SG: Robertovi v tomto neverím. On nikdy nedopustí, aby nemal vlastné nahrávky pod kontrolou!
RS: Urobím to!
SG: (smiech) Na to si až príliš veľký perfekcionista. Keď som Ťa prišiel pozrieť počas mixovania „Bloodflowers“, tak si ničil CD-čka s rôznymi mixami a mixovanie trvalo celých 6 mesiacov! Je to nemožné.
(rozhovor prerušila nečakaná návšteva amerického turistu, ktorý zložil chalanom niekoľko komplimentov)
RS: Sme pekne úbohí inak: to sme zaplatili chlapíka, ktorý sa tváril, že nás akože pozná (smiech)
Nemeňme tému: aký bude teda ďalší album?
RS: Veľmi odlišný od „Bloodflowers“, ale zasa nepôjde o pretrhnutie väzieb s minulosťou. Je fakt, že nie sme U2, my si slnečné okuliare nekupujeme. Ale bude to pekne tvrdá nahrávka, hoci bude mať blízko k štýlu „The Kiss“.
Záver: kniha, ktorá Ťa naposledy zaujala?
RS: „The View From Nowhere“ od amerického filozofa Thomasa Nagela zaoberajúca sa subjektivitou, téma, ktorá sa spája s mojou fascináciou dvojčatami: mať schopnosť sa odosobniť, vystúpiť z vlastného tela a pozorovať sa tak z vonku.
SG: A pritom sa ma na to stačí spýtať, však preto s tebou už 25 rokov fungujem 🙂
zdroj: Rock And Folk, France, 08/2003