Hrá vo svetoznámej kapele a posledných 40 rokov koncertuje po celom svete. A dnes, všetko, čo naozaj chce, je jazdiť na bicykli. A ak nemôže, tak potom nerobí nič radšej, než sa o bicyklovaní rozpráva.
Bassgitarista sa preháňa po pódiu pred vypredaným festivalovým hľadiskom. Ako hrá kapela jeden z mnohých Top10 hitových singlov, hľadí bassák hrozivo na publikum a bassgitaru smeruje k davu akoby mal v rukách plameňomet. Lesklé čierne telo bassgitary pôsobí jednoducho, teda okrem záhadných antických rytín v bielom. Tie rytiny majú pre tie tisícky fanúšikov konkrétny význam a … momentík … to predsa nie je žiadne antické ryté písmo, to je logo Orange Bikes. Čo do …?
Nehovorí sa to ľahko, ale Simon Gallup, dlhoročný gitarista The Cure, áno, tých The Cure, je doslova blázon do bicyklovania. Postavte ho pred výber, VIP vstup na žúrku nejakého hudobného vydavateľstva alebo chladná, mokrá a blatistá jazda niekde v okolí Ridgeway a okamžite si vyberie tú druhú možnosť. A napriek tomu, že je 40 rokov legitímnym bassákom The Cure, z debaty nakoniec vysvitne, že vlastní viac bicyklov, než bassgitár. Oveľa viac …
Na začiatok
„Odjakživa jazdím na bicykloch, prakticky už od detstva. A v takom veku je úplne normálne, že vlastníte cestný bicykel, z ktorého dáte dolu blatníky a namiesto klasických riadidiel nasadíte „barana“. Mal som kamoša, s ktorým sme fungovali v našej prvej školskej kapele a on bol fakt dobrý v takých tých mechanických záležitostiach, takže opravy a vylepšenia na bicykloch som vždy nechával na neho. Keď sa na to pozerám z dnešného hľadiska, tak niektoré tie vylepšenia boli skutočne nebezpečné …
Keď som skončil školu a začal pracovať v továrni, tak to bolo vcelku úboho platené miesto. Na vodičák som nemal, tak som chodil všade na bicykli. V tom čase som sa už pripojil k The Cure, mal som čerstvých 19, deväť mesiacov z roka sme boli na cestách, keď sme sa vrátili, tak sme zasa komponovali, takže ani nebol čas naučiť sa šoférovať auto. Takže som nešoféroval až do 30tky, čiže bicykel bol pre mňa jediným dopravným prostriedkom, či už na ceste do pubu, alebo za priateľmi.“
Takže to nakoniec bude len taký obyčajný príbeh „cyklistu, ktorý sa pripojil ku kapele a precestoval s ňou svet“. Simon dosiahol s The Cure, v 1980tych rokoch, slávu a zarobil peniaze, lenže to si vyžiadalo aj svoju daň v podobe rock´n´rollového životného štýlu, ktorý len veľmi zriedka v sebe zahŕňa dlhé noci plné spánku, jedenie zeleniny, pravidelné cvičenie. Simon priznáva, že v tých časoch nepatril k najzdravším ľuďom. Bolo tam však niekoľko zdanlivo bezvýznamných momentov, ktoré mohli neprimeraným spôsobom ovplyvniť Simonov vzťah k bicyklom. Tým prvým bol vlastne dar v podobe úplne nového horského bicykla …
„V lete 1991 som dostal do daru Specialized Rockhopper. Bola to taká bešia, ktorá veľmi dlho postávala nepovšimnutá v rohu. To som vtedy býval v Ashdown Forest, doslova priamo uprostred lesov. Tam nie je dovolené jazdiť, no napadlo ma, že by som to skúsil. Vtedy som ešte fajčil a pil whiskey, takže prvých niekoľko jázd bolo len o potení a fučaní, no aj tak ma napadlo, „toto je fakt super!“ A keďže to leto si doslova pýtalo jazdenie, zistil som, že som na jazde, na horskom bicykli, závislý.
Prestal som piť whiskey, vzdal som sa fajčenia a každým ďalším dňom som trávil vonku viac a viac času. Na tom starom Rockhopperi som jazdieval aj štyri hodiny denne. Potom na napadlo, že by som mal presedlať na Stumpjumper, čo som aj urobil a bol na seba neuveriteľne hrdý. Samozrejme, nebol absolútne odpružený, ale lepšie vtedy nebolo. Úplne ovládol môj život. Dokonca som na nejaký čas prestal s hraním a všetko, čo som v živote chcel, bolo jazdiť na bicykli.“
Dokonca veľmi rýchlo zlákal na bicykle aj zvyšok kapely …
„V tom istom roku sme sa presunuli do Oxfordu, kde sme nahrávali album „Wish“ a všetko, čo som tam skomponoval, som skomponoval s tým, aby som sa čo najskôr dostal do pedálov. Začal som čoraz viac jazdiť po okolí, čo kapele prišlo samozrejme čudné, no čo som im to vysvetlil, tak si na druhý deň všetci kúpili bicykle. Môj časový harmonogram bol však vždy iný, než tomu bolo u zvyšku kapely. Rád vstávam o siedmej ráno. Takže v Oxforde som ráno vstal, šiel si zajazdiť, vrátil sa o jednej popoludní, kedy sa budili ostatní z kapely a spolu sme hrali niekoľko hodín. Bol september a do pubu zvykli všetci chodiť na bicykloch po hrádzi. Môžem povedať, že si to na bikoch všetci užívali, ale zasa bolo srandovné, že všetci bicyklovali len dve míle do krčmy a potom späť. Bolo to príjemné, ale trvalo to len krátko. Septembrom to skončilo.“
Prax zdokonaľuje jazdu
A to každým dňom. Simon si stále drží iný časový rozvrh, ako ostatní z kapely. Pred nedávnym koncertom The Cure, v londýnskom Hyde Parku, kapela nacvičovala 60 skladieb 10 hodín denne, počas dvoch týždňov. To všetko pre bežný, dvojhodinový koncert kapely.
„Ak nacvičujeme, či nahrávame, tak mám vždy po ruke bicykel a kedykoľvek vypadnem a zajazdím si. Viete ako je to s Robertom, on sa na nič nehrá, je presne taký, ako ho vnímate. Je to Pán Gothik, chodí spávať o siedmej ráno a vstáva o druhej popoludní. Veľa nacvičujeme v Brightone, čiže si bike nechávam v tamojšom štúdiu, túlam sa po okolí, vyrazím si niekde na pár hodín a potom sa vrátim späť, akoby som viedol nejaký tajný život.
Ja na skúšky chodím okolo dvanástej, Robert sa dovalí o štvrtej. Niekedy hráme do polnoci, či do druhej ráno, ale vždy sa medzitým nájde čas na jazdenie.“
To však neplatí, keď je kapela na turné. Tak na úvod treba povedať, že Simon si na turné horský bike neberie, pretože akékoľvej zranenie by znamenalo zrušený koncert, či dokonca celé turné. A aj keď sa snaží tu a tam trochu poľaviť, zdravý rozum obyčajne zvíťazí a na turné sa často objavuje v posilnovni. „Tam sa mi veľká nehoda stať nemôže.“
Ale vábenie bicykla je často až prisilné a v prípade koncertu v Hyde Parku bolo až také, že chcel na miesto konania prísť bicyklom až z druhého konca Londýna. „Robert sa však zdráhal, a viete, on keď niečo chce, tak začne vetu s ‚Úpenlivo Ťa prosím …‘ a v tomto prípade povedal, ‚Úpenlivo Ťa prosím, nerob to. Čo keď spadneš?‘ Na to som mu povedal, ‚Máš pravdu …'“
No napriek tomu, v deň koncertu, ráno, bol Simon vzdialený rockovej hviezde tak, ako to len bolo možné (dúfame, že jeho fanúšikovia to nikdy nezistia). Deň totiž začal jazdou po okolí, počas ktorej si uvedomil večernú zodpovednosť vo chvíli, keď stretol fanynku v tričku The Cure, ako kráča na stanicu. „Mal som chuť zastaviť a povedať jej, že nech na to kašle, že The Cure sú brak, ale nakoniec som to nechal tak,“ povie so zlomyseľným úškrnom. A ešte menšou hviezdou bol o čosi neskôr, keď sa vrátil domov a šiel do Sobotného ranného tanečného klubu vyzdvihnúť dcéru, aby následne, spoločne s rodinou, vyrazili autom na diaľnicu M4, do Londýna.
zdroj: Singletrack magazine, 10/2018