Po rokoch výstredností, užívania si a triumfov s The Cure. Život Roberta Smitha rozoberá biografia „Cured“ a pohybuje sa medzi jeho výstrednosťami a problémami s Tolhurstom, ktoré ho priviedli k odchodu z kapely.
pozn. článok vyšiel v súvislosti s vydaním španielskej edície knihy „Cured“ Lola Tolhursta.
Robert Smith (narodený v Blackpool, Lacashire, UK, 1959) je osobou a charakterom, ktorý sa mohol objaviť iba v predthatcherovskom Anglicku 1970-tych rokov. Jeho imidž, absolútne ikonický, je jedinečným symbolom gothického hnutia a stal sa imidžom jedinečnej značky. Je niečo ako chodiace logo. Jeho strapatý a natupírovaný účes vyvoláva pocit šialeného aristokrata, či imitáciu Joaquin Reyesa. Šmynky, samozrejme rozmazaný rúž na perách, a smútočný výraz dotvárajú jedinečný profil tohto umelca.
Kdekoho zaujíma, či si chodí Robert bežne kupovať chlieb alebo či je možné ho stretnúť v mäsiarstve, v teplákoch a teniskách, no na tom predsa nezáleží. Ide skôr o to, že práve v tejto chvíli sú po celom svete roztrúsené decká, gothici, ktoré sa seba hľadia do zrkadla a imitujú svoj idol, zatiaľ čo cez mobil počúvajú skladby The Cure, kapely, ktorá zaujala svet hlavne koncom 1980tych rokov. Samozrejme, nik z nich nechce byť Robertom Smithom, je to len obdobie života. Jeho biografia je ohromná a fascinujúca. Časť jeho života je možno spoznať cez spomienky jeho spriaznenej duše, Laurenca Lola Tolhursta, ktorý ich zhrnul do knihy s názvom „Cured“. Obaja rozbehli The Cure, dobili svet epickými melódiami a existencialistickými textami a skončili v súbojoch, ktorým sa dá ťažko vyhnúť, kvôli egu, závisti, zlým pocitom a závislostiam.
Hormóny a alkohol nikdy nešli ruka v ruke k štatnému koncu, no bez nich by bolo nemožné vyrastať v anonymnom predmestí Londýna, akým bolo práve mestečko Crawley, hoci leží iba 30 km od britského hlavného mesta. Pocitovo sa však človek cítil v Crawley ako Austrálčan. V samotných začiatkoch boli Tolhurst so Smithom punkeri. Ich kapela však nebola spájaná s týmto hnutím, no oni punkeri boli. Byť punkerom znamenalo byť rebelom, byť presýtený všetkým, rodinou, školou, prácou. Lol tieto roky opísal ako mix „násilia, hormónov a alkoholu“. Nebolo pre to pre nich nezvyčajné, že veľmi často museli utekať pred prívržencami skinheadského hnutia, ktorí po nich pokrikovali „yonkis“, či „queers“.
Útekom od toho všetkého bola hudba, s názvom The Cure. Robert bol posadnutý myšlienkou nemať bežnú prácu a vďaka tejto viere sa tak aj stalo. Spočiatku to nebolo jednoduché a prvé albumy ich rozhodne neposunuli na vrchol, no vďaka nim sa do povedomia poslucháčov tej doby zapísali ako lídri gothického rocku. „Spievali sme, ‚je jedno, či všetci zomrieme‘ a presne niečo také sme cítili,“ hovorí sa v jednej z najznámejších fráz týchto Britov. V ich nihiliskom svete nebolo veľa priestoru pre humor, no tu a tam sa medzi tými temnými náladami objavili melodické záblesky, ktoré verejnosť registrovala. Robertova charizma a schopnosť spojenia s fanúšikmi (raz fanúšik The Cure, fanúšik až do smrti) sú dve z kvalít, ktoré Tolhurst považuje za kľúčové v rozvoji kapely.
Masívny úspech sa definitívne dostavil s vydaním albumov „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“ (1987) a „Disintegration“ (1989). Ako sa však v takýchto prípadoch stáva, problémy na seba nenechali dlho čakať. V podstate ich spustil Tolhurstov alkoholizmus. Jeho najbližší priateľ a spevák kapely dostal od ostatných jasné ultimátum: „Buď Tolhurst alebo my“. Musel to urobiť. Krátko po tom musel čeliť ďalšiemu problému: súdnemu sporu, ktorý musel vyriešiť, komu patrí názov The Cure. Súd samozrejme Smith vyhral.
Mary je jediná
Podľa speváka samotného je jeho osobnosť rozdelená na dve protichodné stránky: „kontrolujúcu tvár, vážnu a takmer obsedantnú a druhú, plnú výstredností, v ktorých nemám problém s tým, že sa ocitám v nebezpečných situáciách.“ Za zmienku stojí príhoda, kedy vyliezol z okna parížskeho hotela a bol rozhodnutý vyliezť na strechu po fasáde budovy. To bolo ale na začiatku 1980tych rokov, v období, ktoré spevák opisuje ako „obdobie plné ohromného množstva drog“. Povráva sa, že keď po prvýkrát okúsil LSD, zdemoloval hotelovú izbu na Novom Zélande. Pri výbere toxickej medicíny sa držal jediného hesla: „všetko okrem heroínu“. Táto zabudnutá minulosť je v ostrom kontraste s jeho súčasným životom na pobreží juhozápadného Anglicka a samotný Smith považuje svoj život za „nudný“.
Čo však jeho turbolentný život nezasiahlo, bola láska. Svoju manželku, Mary, stretol v 15-tich, a ako v modernej rozprávke, pokračovali ďalej spoločne. Viac sa, priam až notoricky, rozoberali jeho zlé vzťahy s Morrisseym (spevákom The Smith), ktorého kedysi opísal stroho: „úbohý kretén“. Ani v čase, kedy sa blíži jeho 60-tka, však neuvažuje o odchode do dôchodku a hoci už celých 10 rokov nevydal s The Cure žiaden nový album, sľubuje, že bude robiť to, čo doposiaľ. Medzitým však pokračuje v putovaní svetom, s mejkapom a strapatými vlasmi, a hlavne so starými, temnými popovými skladbami.
zdroj: elmundo.es, 27/10/2018