Francúzsky magazín Maxi Poster sa na konci roku 1986 poohliadol za enormným úspechom The Cure, ktorí v tom čase už započali prvé práce na ikonickom dvojalbume „Kiss Me Kiss Me Kiss Me“. The Cure na ceste k absolútnemu vrcholu.
Už takmer 10 rokov stelesňuje charizmatický Robert Smith obraz The Cure. Jeho prekvapivá osobnosť je inšpirovaná knihami autorov ako Dylan Thomas, Cocteau alebo Camus, po hudobných stránkach zasa satanistickými nahrávkami Rolling Stones, či temným záležitosťami Jima Morrisona. Dekáda vzostupov a pádov, napätí, snov a nočných mor, prerušovaná albumami, niekedy pochmúrnymi a skľučujúcimi, prípadne flirtujúcimi so psychadelickým popom … to všetko v súlade s Robertovým spôsobom uvažovania. Dnes sú idolmi pubetálnych davov, ktoré húfne navštevujú ich koncerty, vďaka čomu valcujú The Cure, svojimi popovými skladbami, rebríčky hranosti a predajnosti. Aká bude budúcnosť? To môže povedať iba Robert Smith, veľmajstej obradov s mačacími pohybmi.
Je nemožné pristupovať k The Cure bez toho, aby ste nejaký čas nestrávili analýzou Robertovho detstva. Narodil sa 21.apríla 1959 v anglickom Blackpoole. Otec bol zamestnaný vo veľkej chemickej spoločnosti, rodina patrila do strednej triedy, ale sotva sa dá zaprieť ich robotnícky pôvod. Rodina vychovala štyri deti v duchu katolíckej viery. Robert teda rozhodne nepatril k nevyrovnaným deckám, akých bol v Crawley (Essex), kde sa pohyboval medzi siedmym a päťnástym rokom života, neúrekom. Skôr bol znudený šeďou miesta, ktoré bolo pre chalana v puberte až príliš pokojné. Nie, že by bol Robert násilným typom dieťaťa, no veľmi skoro sa naučil zvládať svoje nálady prostredníctvom písania a to bez toho, že by sníval o budúcej hviezdnej kariére! Veď sa dokonca viac zaujímal o futbal, než o rockovú hudbu. Dokonca jeho starší brat sa ho pokúšal zlákať ku hre na klasickú gitaru, no bezúspešne. Dokonca sa zdalo, že hudba nebude hrať v jeho živote významnú úlohu!
V tom období sa však udiali dva dôležité momenty v jeho živote. V škole spoznal Mary, priateľku, ktorá mu je vždy nablízku a ktorá stojí po jeho boku stále, aj po 14tich rokoch. „je akýmsi zmierňujúcim prvkom, presne vie, kedy to už preženiem a je potrebné ma zastaviť. Miluje The Cure, no nie vždy. Nemôžem teda povedať, že je najväčším fanúšikom našej skupiny. Nemá kapelu rada hlavne vtedy, keď venujem viac času The Cure, než jej. Ale nakoniec, s kapelou nespávam!“
Hoci navštevovali rovnakú školu, bolo to práve v školskom autobuse, kde sa Robert stretol s Laurencom Tolhurstom, ktorý sa za tých 10 rokov stal Robertovým hudobným alter egom. Žili od seba v podstate na skok a veľmi skoro sa z nich stali nerozluční priatelia, ktorý zdielali rovnaké hudobné chute: The Rolling Stones, Jim Morrisom, Jimi Hendrix (prvý hudobník, ktorého zažil Robert, ako 10-ročný, naživo, The Cure neskôr nahrali vlastnú verziu jeho „Foxy Lady“).
V tej dobe sa Robert nemusí obávať toho, že by si niekto všímal jeho extravagantné oblečenie, bláznivý účes a niekedy až hysterické postoje. Mal to šťastie, že navštevoval, v podstate experimentálnu školu, veľmi tolerantnú voči jeho výstrednostiam! Následne Anglicko zachvátila veľká punková vlna a v období, kedy fenomén Sex Pistols dosiahol svoj vrchol, Robert zakladá svoju prvú, rodinnú kapelu (so svojim bratom a sestrou) s názvom „Crawley Goat Band“, z ktorej sa neskôr stala „The Group“ a s príchodom Lola Tolhursta „Malice“.
„Nacvičovali sme u nás doma, a to z jednoduchého dôvodu: moji rodičia boli o čosi lepší, než rodičia ostatných a hlavne, náš dom mal prístavbu, kde sme mohli robiť hluk. V začiatkoch mi rodičia skutočne veľmi pomáhali, oni jednoducho veľmi rýchlo pochopili, že hudba je niečo, čo je pre mňa veľmi dôležité, nielen nejaký rozmar. Táto ich podpora bola pre nás veľmi dôležitá, na druhej strane, ak by sme hrali príšerné piesne, tak som si istý, že by nás vyhodili von. Dnes aj trochu ľutujú, že sme u nich neskúšali viac, pretože zrazu sa všetci ich susedia dožadujú, aby sme sa tam vrátili späť.“
Prvá zmluva
Prvé seriózne skúsenosti Roberta a Lola prišli až s kapelou Easy Cure, ktorú sformovali v roku 1976. Usmialo sa na nich šťastie, pretože o nich prejavil záujem producent vydavateľstva Hansa a podpísal s nimi 5-ročný kontrakt.
No veľmi skoro začalo vo vzťahu Hansa / Easy Cure škrípať a to až tak, že po pol roku došlo k vypovedaniu zmluvy. Po ôsmych mesiacoch na podpore sa Robert rozhodol zafinancovať nahratie demosnímkov, spolu so spoluhráčmi, Lol Tolhurst (bixie) a Michael Demspey (bassa). Následne začali pásky rozposielať po rôznych vydavateľstvách, kým si ich nevšimol umelecký riaditeľ Polydoru, ktorého zaujala originalita kapely. A tak im okrem zmluvy ponúkol vlastné manažérske služby a zastrešil ich pod vydavateľstvo Fiction.
Killing An Arab
„Vždy som písal, čo si pamätám. Mám inak dosť násilnícku povahu, ale tá sa neprejavuje fyzicky. Rozhodne okolo seba neničím veci, preferujem skôr všetko, čo sa mi hodí hlavou, dostať na papier. Je to takisto spôsob, ako bojovať proti pocitom prázdnoty, ktoré sú v každom z nás.“
Skomponovaniu skladby „Killing An Arab“, vydanej vo februári 1979, predchádzalo u Roberta prečítanie knihy „Cudzinec“ Alberta Camusa. Napriek absolútne čistému vplyvu punku, neočesaná melódia, šmrncnutá orientom vyvolala živú polemiku a záujem o menšinové záležitosti. Vlastne, počnúc týmto singlom začali všetky tie problémy, intrigy, fascinácia a šoky, tak typické pre The Cure … Jedna vec je však jasná. Zrodila sa nová kapela s novým zvukom. Nová stopa The Cure sa ratifikovala vydaním debutového albumu, „Three Imaginary Boys“, ktorého obal, v pop artovom štýle, patrí k tým jasnejším a menej abstraktným v diskografii kapely. Obal, ktorý naznačoval túžbu po jasnom a čistom imidži … teda vlastne nie, pretože odvtedy Robert Smith pravidelne deklaruje, že The Cure nemajú žiaden imidž; a pokiaľ ide o atmosféru nahrávky, tá ma viac spoločné s nejasnosťou, temnými tieňmi, než s priehľadnosťou!
V máji 1979 skomponoval Robert prvú verziu skladby „Boys Don´t Cry“, jednu z tých s podivným osudom, ktorá sa stala mega hitom až po takmer dekáde, čo zostávala dlhé roky nepovšimnutá. A boli to práve Siouxsie And The Banshees, kňazi punku, s ktorými The Cure absolvovali prvé turné po Anglicku. Osudy oboch kapiel sa k sebe priblížili v momente, ako Robert Smith, uprostred turné, obsadil post gitaristu Banshees a začal fungovať v oboch kapelách.
Seventeen Seconds
Uprostred príprav druhého albumu došlo k názorovým rozdielom , ohľadne ďalšieho smerovania kapely, medzi Smithom a Dempseym, ktorý sa následne rozhodol opustiť kapelu. Otvoril tak zoznam hudobníkov, ktorí sa striedali okolo ústredného dua The Cure. Simon Gallup, ktorý Dempseyho nahradil, bol blízkym priateľom Simona a Tolhursta a tak okamžite medzi nich zapadol. Zostava sa skompletizovala príchodom hráča na klávesy a ex člena Mag Spies, Matthieu Hartleya.
„Seventeen Seconds“ bol vydaný v januári a produkovaný Mikem Hedgesom. Kreatívne obdobie korešponduje s napätím medzi Michaelom a Robertom a odráža sa v témach nespoločenskosti a depresie. Oživená psychedélia, The Cure sú na rázcestí stretnutí, vplyvov a nových osobností. Aj keď nahrávka medzi rockovými kritikmi nezískala veľa chvály, aj tak si získala rešpekt vďaka úspechu predajnosti, vrátane singla „A Forest“. Počas zimy, v roku 1980, koncertovala kapela v Európe a ku koncu turné sa Matthieu Hartley rozhodol The Cure opustiť. O rok neskôr produkovala kapela, opäť s Mikem Hedgesom, album „Faith“, ktorý je plný všeobecnej ľahostajnosti. Smithov existencionalistický splín sa prejavil prostredníctvom hlasu, ktorý znel ešte viac mučivejšie, depresívnejšie a trýznivejšie. Táto stránka kapely je všadeprítomná na väčšine mučivých nahrávok tria Smith – Tolhurst – Gallup. „Myslím, že v tom období sme boli schopní v sebe uchovávať konkrétny zmysel pre humor, no zostával stále ukrytý. Na vonok sme síce pôsobili morbídne a depresívne, ale v súkromí sme takí rozhodne neboli!“
Pornography
Podľa Smitha morbídna a relogiózna nahrávka, ktorá bola spočiaku zamýšľaná ako pozitívna! nakoniec, „Charlotte Sometimes“, z októbra 1981, bola oddychová, melodická a romatická záležitosť, predznamenajúca koniec spolupráce s Hedgesom. Keď však v apríli 1982 vyšiel album „Pornography“, bol to šok pre všetkých fanúšikov. Diabolsky násilná nahrávka s krvavo-červenou explóziou na prednej strane obalu, ktorá mala prezentovať rozpadajúcu sa Marilyn na saténových listoch. Vražda, násilie, drogy, temné myšlienky predstavujú osobnosť, ktorá postupne potrebuje exorcizmus, ale aj konkrétne množstvo dávky LSD. Pre Smitha album reprezentuje aj začiatok typického teatrálneho imidžu, rúžu na perách a nepríčetné videá na pódiu. Letné, vypredané turné The Cure vyvrcholilo v Bruseli bitkou medzi Simonom Gallupom a Robertom Smithom, ktorej výsledkom bolo 18 mesiacov odlúčenia a Gallup si založil zoskupenie „The Cry“ (neskôr Fools Dance). The Cure pokračovali ako duo, Smith a Tolhurst, ktorý sa rozhodol presedlať z bicích na klávesy. Singel z novembra 1982, „Let´s Go To Bed“ mal v sebe všetky stopy komerčného hitu: návykové triky, tanečné rytmy … „bola to len fantázia na zbavenie sa trilógie,“ skonštatoval Smith. Nakoniec mal singel od komerčného úspechu na hony ďaleko, Smith sa rozhodol o krok späť a popri tom sa na ďalšie dva roky upísal The Banshees. Dal sa dal dohromady so Stevenom Severinom, s ktorým mali spoločnú záľubu v psychedélii konca 1960tych rokov. Spoločne vydali album „Blue Sunshine“, pod názvom The Glove. Len pre zábavu, bez plánov do budúcna.
Lovecats
Smith sa neskôr, v plne sile, vrátil s The Cure na turné po USA (v septembri 1983) a s The Banshees zavítal do Izraela. Duo Tolhurst/Smith využilo príležitosť, vydali singel „The Walk“ a následne akýsi mix jazzu a funku, „The Lovecats“, ktorú nahrali v Paríži spolu s dvoma novými hudobníkmi: Philom Thornalleym (bassa) a Andym Andersonom (bicie). Hľadajú znovuoživenie sa Smithovi podarilo dosiahnúť niečo, čo nikdy sám nehľadal: širokú popularitu a stala sa z neho rocková hviezda. A tak popri práci na albume The Banshees, „Hyaena“, Smith pracoval na albume „The Top“, na obale ktorého sa objavila vizualizácia jednej z jeho farebných halucinácii. „Návrat ku koreňom,“ uvádzalo sa na niektorých obaloch albumu. „Album však nebol koncipovaný v duchu kapely. Vlastne vtedy kapela prakticky neexistovala. Všetky nástroje som nahral ja, vlastne som nahral takmer celý album.“
The Head On The Door
O mesiac neskôr Robert skolaboval a rozhodol sa opustiť The Banshees. Mnohí si mysleli, že ukončí aj kariéru s The Cure. Prišlo však k úľave, nakoľko odchod súvisel iba s túžbou dať dohromady skutočne solídnu kapelu. Opätovne sa stretol so Simonom Gallupom a poskytol mu demá skladieb z pripravovaného albumu „The Head On The Door“. Zároveň mu navrhol, aby sa vrátil k The Cure. Novým bubeníkom sa stal Boris Williams (ex-Thomspon Twins). Album samozrejme bodoval nielen u skalných fanúšikov kapely, ale aj u širokej verejnosti. Každá skladba má svoju vlastnú logiku.
Boys Don´t Cry
The Cure dostali doslova záchvat v podobe hudby bohatej na farby a pokračovali v multifarebných efektoch albumu „The Top“. Všetci mali pocit, že mučivý vesmír The Cure je zabudnutý a objavili také skladby, ako „InBetween Days“.
„Trochu to zveličím, ale všetko, čo sa kedy povedalo o The Cure je karikatúra. Myslím, že máme celkom dobre vyvážený imidž. Dnes chceme ukázať ďalší aspekt našich životov, tú svetlejšiu stránku, možno viac radostnejšiu. To však neznamená, že sa celé dni iba smejeme. Sme jednoducho úplne normálni.“
A potom sú tu ďalšie nové vplyvy, ktoré sú citeľné v skladbách ako „Kyoto Song“, prípadne „The Blood“. „Snažili sme sa znieť ako španielska kapela, ktorá chce znieť anglicky a takisto sme si chceli predstaviť, ako by mohla japonská kapela skomponovať anglickú popovú skladbu. Je to skúsenosť.“
Úplne po prvýkrát sa The Cure ocitli na prvom mieste v anglických rebríčkoch a následne vtrhli do Top50-tky, po singloch „Close To Me“ a „InBetween Days“, aj so skladbou „Boys Don´t Cry“. „Pre nás to bola rovnaká motivácia, ako v časoch nášho debutu. Stále som sklamaný z hudby, ktorú počúvam, jednoducho kapely mojej generácie nemám rád. Preto sa stále snažíme produkovať dobré skladby. Ale napriek tomu mám rád New Order a Echo And The Bunnymen. Ak byť úspešný znamená mať iné postoje, tak tu dlho nebudem. Pre moje mentálne zdravie to totiž dobré nie je.“
Vydanie albumu „The Head On The Door“ nasledovalo turné, pre ktoré si kapela zarezervovala tie najväčšie koncertné priestory v Spojených štátoch a v Európe.
„Radšej by som hral pred 3000 ľuďmi, to je pre mňa ideálne publikum, ale dnes by to znamenalo, že by sme boli na turné celý rok a hrali pre to isté množstvo divákov. V Spojených štátoch sme hrali v malých divadlách, ale aj pred 15 000-ovým davom v Los Angeles. Ale budeme pokračovať v hraní v malých priestoroch. V Londýne sme sa rozhodovali medzi siedmymi večermi v Hammersmith Odeon a jednou nocou vo Wembley. Pre nami nehral vo Wembley nik. Rozhodli sme sa preto riskovať a bol z toho najlepší koncert našej kariéry, aj keď mnoho ľudí tvrdilo, že to bola katastrofa.
Chceli sme si dokázať, čoho sú The Cure schopní. Kapely veľmi populárne vo Francúzsku odohrali veľmi zlé koncerty v Bercy, napr. Spandau Ballet alebo Howard Jones. A nebolo to tým miestom, ale preto, že sú neschopné.“
Leto 1986 opäť patrilo The Cure. Hoci väčšina turné francúzskych umelcov skončila katastrofou, The Cure na juhu Francúzska plnili tie najväčšie arény. Doslova sa tu hovorí o akejsi Curemánii, hoci, na druhej strane, The Cure stratili svojich pôvodných fanúšikov. „Nakoniec, so mnou to nič nemá, ak sa ľuďom páči album „Pornography“ a tie ostatné už nie. Rozhodne nepôjdeme proti tomu, čo sme vyprodukovali v minulosti. Každá nahrávka je plodom práce iných The Cure. Každý album žije vo vlastnom priestore a nie je napojený na globálny koncept The Cure. Ľudia by zrejme boli radi, keby sme každý rok vydali album v štýle „Pornography“, lenže to už je za nami. Jeden krok a stačilo!“
The Cure však na vlastnú minulosť nezanevreli a vydávajú kompiláciu singlov „Standing On The Beach“.
„Ani sa mi nechce veriť, že fungujeme už 10 rokov. Keď sa pozriem na našu diskografiu, tak sa mi nechce veriť, že stále produkujeme nové veci. A k tomu, stále mám pocit, akoby sme boli na začiatku. Asi to všetko súvisí s tými niekoľkými zmenami v kapele, takže s každou novou zostavou akoby sme začínali odznova. Až keď si pozerám staré fotografie a počúvam predošlé nahrávky si uvedomím, ako dlho kapela existuje. Nakoniec môžem povedať, že sme vyprodukovali skvelé nahrávky.“
Dnes je z The Cure mýtická kapela a aktuálne sa pripravujú, kúsok od Marseille, na nahrávanie nového štúdiového albumu. Viaceré nepotvrdené správy hovoria o tom, že sa Robert Smith dokonca rozhodol, na krátky čas, žiť vo Francúzsku, v krajine, ku ktorej bol vždy naklonený.
zdroj: Maxi Poster, FR, 12/1986