Jeho súčasným pôsobiskom sú The Cure, takže Gabrels trávi veľa času v Londýne. Funguje s nimi od roku 2012, kedy ho Robert Smith požiadal o hosťovanie počas letného festivalového turné kapely.
Gabrels si však s The Cure zahral už v roku 1997, na singly „Wrong Number“, a o rok neskôr prehovoril chalanov, aby prispeli skladbou na film Akty X. Ako sa neskôr ukázalo, koncerty spred šiestich rokov boli vlastne konkurzom a krátko po turné sa z Gabrelsa stal plnohodnotný člen kapely. No a keď The Cure nevystupujú na festivaloch ako Coachella alebo Reading, tak pracujú na novom albume.
Ty sám šéfuješ vlastnému hudobnému triu, k tomu hráš s The Cure a teraz si dokončil práce na Bowieho posmrtnom projekte. Ako sa dokážeš koncentrovať na každý z nich osobitne?
S mojim triom, pretože ja inak aj spievam, sa snažím prispôsobiť hlavne spevákovi a hrám akordy tak, aby spevák dokázal melódiu aj zaspievať. Potom je to všetko už o otvorenom priestore. Chcel by som byť inak ako Coltrane. Mne sa veľmi páči, keď sa na pódiu improvizuje, keď kapela ani netuší, aká dlhá bude nakoniec tá ktorá pieseň, či kde nás to nakoniec zavedie, prípadne, keď sa robia medzi skladbami akési ambientné preskoky, čo môžete nakoniec počuť na našom live albume vydanom v minulom roku.
No a potom sú tu The Cure. S Robertom sa poznáme od roku 1995, kedy hosťoval na jednej z mojich nahrávok a tak vie, ako asi hrám. Moje spojenie s The Cure, v roku 2012, prišlo niektorým ľuďom ako logická voľba, iným to prišlo doslova čudné. A v The Cure to je ďalší spôsob, ako podporovať speváka, nie je to len o položení nohy na pedál a parádne to našliapnuť. V The Cure som sa musel hlavne naučiť hrať veľmi veľa skladieb. Sú to neuveriteľne odolné, skutočne výborné a dobre štrukturované skladby, doslova sa k nim dá pristupovať ako k jazzovým štandardom.
No a pasujeme k sebe ako vekovo, tak aj vzrastovo. Predtým, než sa vôbec objavili The Cure a vypuklo celé to gothické šialenstvo, tak ak ste sa obliekli do čiernej, tak ste boli vlastne fanúšik Lou Reeda, no a ešte predtým ste boli tak beatnik, viete? Takže, The Cure sú vlastne kapela, ktorá si vytvorila vlastný štýl. Stal sa zo mňa pri nich zodpovednejší gitarista. Poznám tie skladby, viem ich zahrať, ale v každej z nich je nejaká nepatrná zmena, ktorá dokáže reaktivovať Robertovu činnosť, prípadne publikum, či zvyšok kapely. A keď sa tak udeje, tak sa po zvyšok večera odtrhnem z reťaze.
Vieš, čo raz povedal Hunter Thompson: „Keď sa niečo stane divné, tak to divné je zrazu skvelé.“
Keď sme s Davidom končili koncerty, tak mojou úlohou bolo prísť s niečím extra. Už sme to mali vyhraté, ale, dajme Reevesovi loptu a uvidíme, čo sa bude diať. A skutočne, tak ako David, aj ja som si uvedomil, že za tie dve hodiny si fanúšik zo mňa zobral len 2-3 dávky, než som na pódiu prekročil vlastný tieň.
Jediná vec, o ktorú ma David žiadal bolo, aby som sa jednoducho do toho pustil a hlavne nehral sóla identicky so štúdiovou nahrávkou. Po pár koncertoch, keď sme s Tin Machin vyrazili na turné, povedal: „Normálne počujem, ako sa doslova držíš tých sól z albumu.“ Ja som sa skôr snažil držať kapelu pohromade, pretože Tin Machine mohli v ktoromkoľvek momente „vybuchnúť“. A on na to vždy, „Nerob to!“ 🙂
The Cure, sú v porovnaní s čímkoľvek, čo som kedy robil, niečím úplne iným a hranie tých skladieb s jedna skvelá hudobnícka skúsenosť. Ak ste gitarista, tak premýšľate o gitarovom hraní, ale ak ste hudobník, tak premýšľate o hudbe. Ja premýšľanie neznášam, ale možno som už dozrel.
Aká je tvoja výbava v The Cure?
No, moja pedálová doska je naozaj veľká 🙂 Ale používam nejaké tie veci od Peavey, rovnako ako Line 6 helix. A takisto používam mnou navrhnutý Pro Tone Distortion Engine a ich duálny distortion pedál. Zosilňovače, na toto mám kamaráta Stevea Crowa, ktorý vlastní Audio Kitchen. Poznám sa s ním od čias, kedy v Londýne robil gitarového technika, kedy mal myslím 17. Jemu som pred dávnymi vekmi povedal, že sa mi naozaj páči front end od Baxandall, zo starého Ampex rekordéra, ale mám rád class A zvuk.
Takisto sa mi páči zvuk AC30, teda ešte predtým, že začali s prílišnou kompresiou, takže, je to hutný zvuk bez skreslenia. Ale mám to rád omnoho hlučnejšie, tak som mu zo žartu povedal, „mohol by si mi vyrobiť zosilňovač s front endom Baxandall, ktorý by mal class A výkonný zosilňovač, ktorý nezačne všetko čistiť, či skreslovať, a bude možno 4x hlučnejší, než AC30?“ Vysmial ma a povedal mi všetky tie dôvody, pre ktoré to nebude fungovať, vrátane veľkosti, množstva železa a veľkosti transformátora. Že to bude veľké ako SVT a budú to musieť dvíhať dvaja ľudia a blá blá blá. A tri mesiace na to mi prišla od neho schéma, v podstate zodpovedajúca mojim predstavám, ale preto, že je to class A, nemusíte mať dvojice alebo štvorice výkonných trubíc, takže to malo tri KT88-čky v zosilovacej sekcii a výkonovo to šlo na 50 wattov.
Porovnal som prototyp so 100 wattovým Hiwattom, ktorý používam s The Cure a bolo to omnoho hlasnejšie a o trochu čistejšie. Pre skladby The Cure potrebujem hlas a čistotu a moja hlasitosť na pódiu sa pohybuje okolo 100dB, ale ja potrebujem byť schopný to zvýšiť ešte o 5dB bez kompresie. Čo viem, tak takéto zosilňovače zostrojil iba dva. Vyzerá to inak ako veľká krabica s malou dierou uprostred. Fakt to pôsobí komicky. Oni ich aj nazvali, že Vec1 a Vec2. A toto sa používam s The Cure. No a pre moju Bass VI používam spomenutý 100 wattový Hiwatt.
Reeveseova pódiová výbava:
Guitary: Reverend Reeves Gabrels Signature RG1, Reverend Reeves Gabrels Spacehawk, Gibson Les Paul R7, Trussart SteelCaster, Breedlove Black Magic.
Zosilňovače: Yamaha THR100H, Audio Kitchen Thing One and Thing Two, Hiwatt 100-watt head, Fender Bassman, Yamaha THRC cabinets.
Efekty: Line 6 Helix, Ibanez Weeping Demon wah, Varidrive tube overdrive, Source Audio Multiwave Distortion, BOSS GE-7 Graphic Equalizer (modded by Truetone), MXR Phase 90, Line 6 M9, Alexander Syntax Error, Meris Ottobit Jr.
Strings + Picks: D’Addario NYXL (.009–.046), D’Addario EJ26 Phosphor Bronze acoustic (.011–.052), Dunlop Tortex 1.14 mm, Dunlop T3 .60 mm and 1.3 mm.
zdroj: premierguitar.com, 23/10/2018