Tolhurst – zakladajúči člen The Cure, ktorý kapelu opustil v roku 1989 – si v to sureálne ráno našiel pár minút, aby nám porozprával o uvedení do Siene slávy, o možnom spojení s jeho niekdajšou kapelou na pódiu, o jeho krátkom návrate do The Cure v roku 2011 a jeho súčasným vzťahom s Robertom Smithom.
Vo štvrtok ráno, o 7:30, poklepala Lola Tolhursta manželka po pleci. „Povedala mi, že má pre mňa obrovské prekvapenie,“ povedal. „Napadlo ma, že je možno tehotná, že budeť opäť otcom. No následne z nej vyšlo, že The Cure budú uvedení do Rock´n´Rollovej Siene slávy. Od toho momentu telefón neutíchal. Bolo to trochu sureálne ráno.“
Tvoja prvá reakcia na túto novinku?
Teraz to bude znieť divne, ale minulý rok som strávil na cestách s mojou knihou, stretol som množstvo fanúšikov The Cure, ako aj mnohých, ktorých táto hudba ovplyvnila. Teraz akoby sa uzavrel dokonalý kruh. Ono to vtedy dosiahlo bod, kedy som nepredpokladal, čo sa udeje, ale nejako som to tušil. Akoby som mal videnie, že sa to stane. A potom som zareagoval, „No jasné, to je super!“ Ale myslím, že v prvom momente som cítil vďačnosť.
Čo to pre Teba znamená, myslím osobne?
Vždy som počúval od ľudí o tom, ako The Cure ovplyvnili ich životy. Samozrejme, je veľmi milé, keď ľudia povedia, že niečo, na čom máte svoj podiel, má pre nich nejaký význam, no na osobnej úrovni to chce dávku pokory, je potrebné sa k tomu postaviť správnym spôsobom, inak to ovplyvní vaše ego a stane sa z toho niečo absurdné. A také niečo rozhodne skúsiť nechcem.
Ale na ceremóniu definitívne pôjdeš, nie?
Smoking už mám pripravený, teda, samozrejme môj gotický smoking 🙂
Pozvali Teba, Roberta Smitha, Porla Thompsona, Perryho Bamontea, Michaela Dempseyho, Simona Gallupa, Borisa Williamsa, Jasona Coopera a Rogera O´Donnela. Pochybilo sa podľa Teba v niečom? Pristúpila k tomu komisia správne?
Ale áno. Samozrejme, že kritériam hodnotenia veľmi nerozumiem. Aj keď mi to, pri všetkej úcte, príde trochu svojvoľné rozhodnutie. No bolo by skvelé opäť všetkých stretnúť. Niektorých som nevidel celé roky. Bolo by to fájn.
Ste vôbec spolu v kontakte?
Jasné. Ja to povedať môžem. Zasa, musíte brať do úvahy, že Robert, Simon a Porl sú mojimi kamarátmi z mladosti. Vyrastal som s nimi. Dnes ráno som sa zasa rozprával s Michaelom. S ním komunikujem v podstate pravidelne. Poznáme sa spolu takmer 50 rokov. Jasné, že tam všetci budeme a pozhovárame sa. Ale nebude to nutne o hudbe. Hodíme reč o ľuďoch, ktorých poznáme, rozoberieme rodinné veci.
Koho si nevidel najdlhšie a dúfaš, že sa v ten večer stretnete?
Veľmi dlho som nevidel Perryho, možno aj 20 rokov. To bude zaujímavé. Ostatných som videl v podstate nedávno.
Myslíš, že si spolu aj zahráte?
To neviem. Som si istý, že skôr, či neskôr sa Robert ozve práve ohľadne tohto. Ak sa to má stať, stane sa to. Ak nie, budem šťastný, že si tam budem môcť sadnúť a sledovať dianie.
Strašne rád by som videl super vystúpenie všetkých z The Cure, minulých, aj súčasných členov, so skladbou „Boys Don´t Cry“.
Dnes ráno som sledovať sociálne médiá a veľmi veľa ľudí navrhovalo práve toto, prípadne nejakú veľmi dlhú improvizáciu, niečo na štýl záverov našich koncertov, ktorý sme nazvali „Forever“. Padli tam návrhy, aby sme sa tam v tom momente objavili všetci, čo by mohlo skončiť katastrofálne, ale mohla by to byť zábava.
To je práve na Sieni slávy skvelé. Pred pár rokmi uviedli Yes. Nachádzali sa síce v období nepríjemných sporov, ale vystúpili spoločne.
Viete, na čo som najviac hrdý? V prípade našom, a možno aj Radiohead. Mám pocit, akoby sme rozbili sklenený strop, pretože bolo obdobie, kedy som si nemyslel, že kapely ako Depeche Mode, The Cure, či Radiohead majú nejakú šancu skončiť v Sieni slávy. V mnohých ohľadoch sme totiž príliš odlišní. Som rád, že sme schopní byť z tých, ktorí tam prídu a zboria tie bariéry.
Myslím, že problém je aj v tom, že Sieň slávy je americká záležitosť a niekedy nevedia plne oceniť britské kapely.
Pod toto sa nepodpíšem, pretože som až príliš The Cure ovplyvnený … Ja sám žijem v Los Angeles už 25 rokov. Som teda občanom USA. Veľa po krajine cestujem a podľa mňa sú The Cure rovnako súčasťou americkej kultúry, ako tej britskej. My sme hrali v USA po prvýkrát v roku 1980. A hrali sme v ďalších rokoch vo všetkých tých malých mestách, kluboch, kolégiách. Keď sa to tak vezme, boli sme niečo ako miestna kapela. Prišli sme z krajiny vzdialenej 5000 míľ. Podľa mňa sú The Cure v povedomí Američanov zakorenení už pekne hlboko. Nakoniec, veci, o ktorých sme spievali a písali, sú vždy použiteľné pre ľudí odvšadiaľ. Predmestie Južného Londýma je podobné predmestiam Los Angeles, iba tu je krajšie počasie.
Kapely na ceremónii hrajú zvyčajne tri skladby. Vieš si predstaviť, čo by The Cure mohli zahrať?
Myslím, že niečo, čo zahŕňa všetkých a všetky obdobia. Možno skladbu z „Wish“ albumu, možno „Boys Don´t Cry“ a potom už neviem. Ide o tak veľký katalóg skladieb, že je ťažké dať dohromady tri skladby, ale jednoznačne „Boys Don´t Cry“ by tam byť mala.
Ovplyvnili Ťa nejakým spôsobom aj Roxy Music?
Michael s nimi nejakú chvíľu hral, ale čítal som, že v nominácii nemali žiadneho z niekdajších bassgitaristov, inak by sa Michael ocitol vo zvláštnej situácii, kedy by bol do Siene uvedení súčasne s dvoma kapelami. Ale samotní Roxy Music, jednoznačne, ale viete na koho sa naozaj teším? Na The Zombies. Colinovi Blunstoneovi chcem povedať, že ako mladému chalanovi, žijúcemu na predmestí Južného Londýna, zmenil singel „Say You Don´t Mind“ život navždy.
Včera som sa s ním rozprával. Je jednoducho nadšený.
To je super! Oni fungujú dlhšie, než my. Minulý rok som bol na ich koncerte v Los Angeles. Hrali v Santa Monice. Bolo to super. Nemal som šancu sa s nimi stretnúť, ale dúfam, že vďaka ceremónii sa ocitneme na rovnakom mieste a budem sa s ním môcť pozdraviť.
Si fanúšikom Radiohead?
Som fanúšikom ich elektronických vecí. Viem, že množstvo super Radiohead fanúšikov vždy spomína ich ranné albumy, ale ja mám rád „In Rainbows“ a „Kid A“. Som naozaj fanúšikom experimentálnych vecí.
A čo Def Leppard?
Viete čo? Myslím, že Simon je veľkým fanúšikom Iron Maiden, takže on by Vám o nich vedel povedať viac. Mne povedal, že to nebolo len také prechodné obdobie. Pokiaľ ide o Def Leppard, oni urobili vo svojom štýle niečo, čo bolo fakt iné. Takže, ten večer bude zaujímavý. A tiež si prešli zaujímavými fázami, takže sú tam oprávnene.
Vieš si predstaviť, že by ste na konci ceremónie zahrali spoločný set s Radiohead, Def Leppard a The Zombie?
Na rovinu, to asi nie, ale nikdy nehovorím nikdy. Pravda je taká, že napriek všetkým tým kultúrnym rozdielom, ako aj to, odkiaľ pochádzame, to, čo nás spája, je hudba. A hudba je univerzálny jazyk. Zopár krát som cestoval po svete a zistil som, že ľudia sú síce rôzni, aj kultúry sú rôzne, ale všade som počul hudbu a tá ľudí spájala. Takže, nie je dôvod, prečo by to nemohli dať dokopy tak kontrastne odlišné kapely. Ono sa to hovorí ľahko, ale nakoniec, máme veľa vecí spoločných. Všetci máme korene v 1950-tych rokoch. To nie je o tom, že by sme boli z nejakých vonkajších svetov.
Ako často si dnes v kontakte s Robertom Smithom?
Naposledy som sa s ním bavil tak pred mesiacom. Tu a tam si dáme o sebe vedieť, to isté so Simonom, Porlom a Borisom. S Michaelom som v kontatke častejšie. Som takým lepidlom v celej Cure rodine.
Som si istý, že v časoch toho nešťastného súdu v 1990tych rokoch, Ťa ani nenapadlo, že to raz takto dopadne. Je tak?
Presne tak. Za pár týždňov budem mať 60, čo je omnoho sureálnejšie, než nejaká Sieň slávy. Jedna vec, ktorú som sa naučil, je, že život nemá lineárny priebeh. Keď je človek mladý, uvažuje, že život je ako zdolávanie kopcov. „Tak som zdolal jeden, idem na ten druhý.“ Ale život je o inom. Život je sústava sústredných kruhov. Skáčete z jedného do druhého, ale nakoniec skončíte v kruhu okolo tých istých vecí, emócii a ľudí. A The Cure sú dnes iní, čo je zrejme dôvod, prečo sú tu tak dlho.
Aké boli vlastne tie koncerty, v roku 2011, kedy si sa pripojil k The Cure, na emočnej úrovni? Som si istý, že vrátiť sa na pódium po všetkých tých rokoch, muselo byť veľmi intenzívne.
Vlastne to bolo popudom pre vznik mojej knihy. Bol to úžasný, emotívny zážitok. Taká transcendentná cesta. Vôbec prvý koncert, v Sydney Opera Hall, bol taký mimotelový zážitok. Nádherné niečo. Už viac hipisácke to pre moje punk-rockové ja byť nemohlo. Ale zasa, vždy tvrdím, že punkeri sú len prezlečení hippisáci. Suma sumárum, bolo to skvelé a taký príjemný moment v živote, kedy som mohol s každým veci urovnať. Možno niečo podobné urobíme v budúcnosti opäť.
Nakoniec, dúfam, aj v Sieni slávy.
Presne. Keď som o tom dnes ráno počul, bolo to presne taký istý pocit, ako keď sme začali s The Cure. Vtedy sa tiež mohlo udiať čokoľvek. Nikdy by som si nemyslel, že sa to stane. Ľudia sa ma ešte vždy pýtaju, „Myslel si si niekedy, že budú The Cure takí veľkí?“ Nikdy som si to nemyslel, ale nikdy som si ani nemyslel, že by byť nemohli. Bolo to jednoducho prirodzené. My sme do toho jednoducho šli a ja som si povedal, „Dobre, urobíme toto a tamto a udeje sa toto.“ Akoby som mal niečo v sebe, jednoducho v to, čo som najviac veril, sa nakoniec stalo. No a teraz je to o tom, čo sa môže udiať na ceremónii, ale teším sa na prekvapenia.
zdroj: rollingstone.com