Rozhovor s Robertom Smithom, ktorý poskytol po filmovaní vystúpenia s Kráľovským baletom pre reláciu BBC TV, „Riverside“, britskému fanzinu Alternatives To Valium.
Ale budeš sa aj naďalej venovať hudbe, nie?
To áno, ale môžno jej budem venovať menej času. A ak to už niečo bude, tak sa to bude týkať iba nahrávania. Som presýtený z fungovania v kapelách. To nie je o tom, že by som svoj čas venoval iným veciach, napr. písaniu kníh, či filmu. Chcem sa venovať len obyčajným veciam, na ktoré som nemal čas celé roky, keďže som zabíjal čas hraním v Austrálii a inde. Chcem byť jednoducho doma.
Toto ale musí byť trochu zložité, keďže už existujú fanúšikovia, ktorí sledujú to, čo robíš, chodia na Vaše koncerty a kupujú si nahrávky …
Myslím, že sme mali šťastie v tom, že väčšina ľudí, ktorým sa The Cure páčili, k nám pristupovali veľmi kriticky. Hlavne v listoch, ktorých ešte aj dnes dostávam tak 50 za týždeň a nejde o „fan dopisy“ – teda, niektoré z nich sú stále dosť depresívne – ale obyčajne nám hneď dajú vedieť, keď niečo vydáme, prípadne niekde vystúpime, čo si o tom všetkom myslia. Nie, že by som si k tomu robil nejaké poznámky, ale je fájn vedieť, čo si o tom všetkom, čo robíme, vlastne ľudia myslia. A je to lepšie, než staviať na nejaké istoty. Vždy som bol k takémuto prístupu naklonený, aj keď to beriem ako zábavu. Samozrejme, nerobil som z toho vec verejnú, nikdy som dokonca ani nechcel, aby sa ľudia nejak obávali, čo s nami raz bude. Vždy som to všetko bral len okrajovo a vždy aj budem, bez ohľadu na to, ako veľmi som bol do toho zainteresovaný.
Ja v podstate opovrhujem vecami, ktoré sú v hudobnom svete možné. Ak by The Cure mali niekedy hitový singel, tak by som asi zošalel. „A Forest“ k tomu nemal ďaleko. Ak by sme ho vydali o dva roky neskôr, boli by sme na tom ako Tears For Fears.
Našťastie to tak nedopadlo. Tvoje slová pôsobia často depresívne. To si naozaj tak depresívny?
Tu a tam, ale to zažíva každý. Ide o to, že väčšina hudby reflektuje len na jednu náladu, na jeden aspekt, obyčajne to v mojom prípade súvisí s momentom, keď pieseň vzniká. Tak to radšej zo seba dostanem takýmto spôsobom, než by som sa mal utápať v slzách.
Tak si myslím, že v normálnom stave k Tebe inšpirácia na piesne ani nepríde.
To ani nie, skôr si myslím, že ľudia to robia inak – mnoho ľudí sa možno do seba jednoducho uzavrie alebo sa naopak práve dožadujú komunikácie s inými. A je to podobné tomu, ako keď píšete piesne. Jednoducho by som nikdy nebol schopný za niekym prísť a povedať, „Och, som nešťastný“. Nikdy som nesmútil normálnym spôsobom a dodnes sa tak nedeje. Nikdy som nemal pocit, že by som mal písať o veciach, ktoré mám totálne pod kontrolou, myslím veci zo „skutočného sveta“. Opätovne som si uvedomil, že s tými veľkými vecami, o ktorých všetci hovoria, dokážem urobiť veľmi málo. Nikdy som nesmútil s pocitom, „Bože môj, nuž, taký je život.“ Veď je úplne zrejmé, že o takom niečom je vôbec zbytočné spievať. Bizarné na tom všetkom je, že viac zábavy som zažil práve v období, kedy som bol v kapele, keď sme nahrávali, než v období predtým, no vážne by som nikdy nedokázal napísať šťastnú skladbu. Možno v poslednom roku som bol tak 75% z celkového času v dobrej nálade, ale to je práve to obdobie, kedy vôbec nepíšete. Pretože ste v podstate šťastný a nepremýšľate v štýle „tak o tomto musím napísať“. Jednoducho si ten pocit užívate. Ale keďže ste smutný, práve vtedy sa objaví pocit, že to zo seba musíte dostať von.
Záleží Ti na tom, aby Tvoje skladby mali nejaký význam?
Mne na tom záleží, ale čo už si o tom všetkom myslia ostatní, to už mi je jedno. To je ako v debatách o hudbe, či o umení, kde sa všetko zovšeobecňuje, aj naša hudba sa generalizuje, v podstate sa postupne stáva bezvýznamná, pretože my sme ju vždy tvorili z pocitu osobnej potreby. Jediné kritérium, na ktoré sa vždy bral ohľad, bolo, aby sa to páčilo mne. Až potom sme to mohli vydať. Nikdy sme sa nezaoberali tým, či sa to bude páčiť aj niekomu inému. Mali sme šťastie hlavne v tom, že sme si predajom albumov vždy zarobili na vydanie toho ďalšieho. Práve preto mi príde hlúpa myšlienka, že si ľudia myslia, že nám ide iba o vydávanie nahrávok. Jasné, že sme toho schopní, ale keby už išlo o to, kľudne by sme naše nahrávky mohli predávať napr. na koncertoch a nikde inde. Podstatné je ale to, že ak by si ľudia naše nahrávky nekupovali, tak by sme vlastne ani nemali dôvod pracovať na ďalších. Ja vlastne ani neviem … rozhovor som neposkytoval už pekne dlho, už som sa vzdal pokusov rozoberať jednotlivé veci a vysvetľovať, prečo sme ich vlastne robili. Ľudia majú pocit, že sa do vecí pustíte buď cez nejaký postranný motív alebo s priamym veľkým plánom. No, aby som bol úprimný, The Cure začali fungovať iba preto, že sa mi jednoducho nechcelo pracovať. Len ma k tomu napadlo, že by som dokázal urobiť veci lepšie, než tí ostatní, čo sa venujú hudbe. Mohol som sa na to vyfláknuť, mohol som hudbu len počúvať, tu a tam si pri nej zakričať, ale rozhodol som sa nejakú sám nahrať. Dopadlo to nakoniec tak, že sa toho predalo toľko, že som mohol nahrať ďalšie veci. Mám však pocit, že tá naliehavosť sa zo mňa postupne vytratila, lenže, keď sa ma ľudia pýtajú, prečo pokračujem ďalej, tak im poviem, že ak by všetci tí, ktorých rád počúvam, takisto prestali, tak by som nemal čo počúvať. Bol by som asi prinútený počúvať všetko, čo sa dostane niekam na prvé priečky. Bol by som ako každý pracujúci človek.
A čo teda počúvaš?
Aktuálne počúvam množstvo klasickej hudby – nie, že by som prepadol ezoterike alebo podobne, jednoducho sa zmenili moje hudobné chute. Stále mám rád záležitosti ako New Order a podobné kapely. Aj Human League sú takisto fájn. Ale asi sa budem musieť obzrieť aj po niečom súčasnom, prípadne po kapelách, čo už zopár rokov nič nevydali. Všetky tie kapely, o ktorých sa teraz všade píše, mám na mysli tie akože tanečné skupiny, mi prídu strašne nudné. Možno aj preto, že tanec až tak veľmi nemusím. Ale ešte stále sú tu ľudia, ktorí sa snažia robiť veci trochu inak. Dnes sa to všetko však už delí na rôzne žánre omnoho viac, ako keď sme začínali my. Takže sa musíte vybrať konkrétnym smerom. Mám na mysli kapely ako napr. Southern Death Cult, ktoré sa zameriavajú na konkrétnu psychickú oblasť. Príde mi to celé ako nezmysel. Ale nakoniec, ja si nové nahrávky vlastne ani nekupujem, takže sa ani neradím medzi „verejnosť“.
Zdá sa, že to chce celé kľud. Aj ja som kedysi kupoval jednu nahrávku za druhou, dnes už nie. Možno je to vekom.
Možno áno, aspoň sa domnievam. Keď počúvate dnešné veci, tak máte pocit, že sa to robilo ďaleko lepšie pred 4-5 rokmi. A to mám na mysli hlavne tie „real“ punkové veci a podobne. Jasné, že to dokážem počúvať, ale vždy si pritom pomyslím, „Sex Pistols, to bol pravý punk!“. Lenže, možno takto pred štyrmi rokmi niekto hodnotil aj nás a to by som mu vtedy asi povedal „čo ty, starý prďús!“ Dnes sa však vždy pýtam, kde som už toto počul?
zdroj: Alternatives To Valium, 04/1983