Carnage Visors – 06/1981

Tento rozhovor sa uskutočnil po koncerte v The De Montford Hall, v Leicesteri, v rámci Picture Tour, 11.mája 1981. Po tom, čo šatňu opustili fanúšikovia, som si nastavil svoj nespoľahlivý rekordér …

A opäť sa zasekol! Zápasím s tlačíkom „play“ … nie, ani sa nehne. Po tomto krátkom trápaní a strápnení som sa radšej rozhodol zachytiť podstatu môjho rozhovoru so Simonom perom na papier. Takže, Simon, prosím, hovor pomalšie …

Ten film, „Carnage Visors“, koho to bol nápad?
Simon: „Samotný film bol Robertov nápad a hudba k nemu vznikala súčasne s filmom. Podstatou nápadu bolo nastavenie atmosféry celého prostedia, do ktorého sme potom vstúpili my sami a následne v nej pokračovali.“

Následne sme sa bavili o osobnostiach na pódiu …
„Na pódiu vystupujeme presne tak, ako fungujeme v bežnom živote. O mne by ste mohli povedať, že som extrovert, zatiaľ čo Robert je introvert a Lawrence je veľmi kamarátsky.“

Nepremýšľali ste o prizvaní štvrtého člena, keďže používate viac syntezátorov, než v minulosti?
„Nemyslím si, že by sa našiel niekto, kto by sa pokúsil medzi nás infiltrovať, keďže fungujeme ako jedna rodina. Robert s Lolom dokonca hrali spolu ešte predtým, než som sa k nim pripojil. Dovtedy som hral v inej kapele. Po hudobnej stránke sú Robert s Lolom ďaleko kompetentnejší, ale nikdy som nemal pocit, že stojím stranou. Lawrence je dobrý v čomkoľvek, ak by chcel hrať na trumpete, tak by to zvládol za pár týždňov … sme úplne rozdielni. Ja prídem, žartujem a Robert ma nejako prinúti vnímať logiku vecí.“

Neskôr sme sa bavili o médiách, albume „Faith“, ako aj o hudobných vplyvoch a rešpekte.
„No, mám rád disco, ale nie až tak, že by som mohol povedať, že som ním ovplyvnený. Hlavne som ovplyvnený Robertom a Lawrencom. Mám rád The Banshees, sú tuším stále lepší a lepší … Myslím, že Roberta požiadali, aby sa k nim pripojil, ale on je rád v The Cure, pretože, ako zvykne vravieť, The Cure sú jeho dieťaťom.“

Po niekoľkých slovách o turné a podobne, sme rozhovor ukončili. Teda, usudzujem to aspoň z mojich poznámok.
Lawrence chcel kúpiť moje topánky, dokonca mi za ne ponúkal viac, než som za ne zaplatil v obchode, no rozhodne som netúžil kráčať domov, tri míle, v ponožkách.
Nasleduje fotografovanie, foťák a blesk fungujú, nakoniec, starostlivo boli uskladnené. Skontroloval som ten nefunkčný rekordér, konečne sa rozbehol. Nestrácal som čas a položil ho medzi mňa a Roberta. Lawrence sa ma opäť spýtal na topánky.
Tak sa porozprávajme s Robertom …

Simon mi vravel, že sa snažíš dostať publikum do správnej nálady práve tým filmom v úvode. Ten film vlastne nastaví celkovú náladu koncertu.
Simon
ma preruší: „Tú vetu som mu ukradol!“
Robert: „Áno, ale nie celkom to funguje. Zaberie to iba pri vnímavom publiku. Napr. dnes to nefungovalo, vôbec to nemalo ten správny efekt, takže to nemalo taký úspech, ako sme čakali. Ono to bude viacmenej neochotou ľudí sa na to pozerať. Dnes tu bolo veľa ľudí iba preto, že …“

Simon: „Skôr si myslím, že to vždy zafunguje iba na určité percento ľudí.“

Robert: „Jasné, ale ono to funguje len u tých, ktorým sa páčime, neprídu sa primárne pozrieť na film. Preto sa snažíme nastaviť náladu, ktorú by im vlastne dokázali poskytnúť nejakí predskokani. Ľudia Vám povedia, že je to aj tak o užití si, vypití si, tak ako tomu bolo v podstate dnes večer. To je v poriadku. Na tom samozrejme nie je nič zlé, len si nemyslím, že by mali očakávať, že ich kapely, ako tá naša, dokážu zabaviť. Skôr by malo byť publikum zodpovednejšie k tomu, o čo sa snažíme. My na pódiu prezentujeme niečo, čomu veríme. Všetok ten krik a tie pľuvance dnes večer, to vyznelo naozaj hlúpo. Jasné, je to koncert, ako niekoho oslava, ale pre nás to más svoj význam, aj keď sme na turné. Je to viac o atmosfére, ktorú budujeme a niekedy sa s ňou ťažšie pracuje. Včera večer bolo publikum tichšie, z toho dnešného letelo do vzduchu tak desať párov nôh.
Podstatou je získať akúsi rovnováhu, kedy môžeme pracovať a sami viac experimentovať. Momentálne však mám pocit, že ten film nemá na ľudí dostatočný dopad, aby sa mohli do toho všetkého ponoriť. Zafunguje to možno až keď ho vidíte tak 5 – 6 krát. Aj tak ešte stále nie je dokončený, no keď sa to podarí, dúfam, že bude mať 3-dimenzinálny dopad na ľudí, ktorí si aktuálne myslia, ‚Čo to má byť?‘; momentálne je veľmi jednodimenzionálny. Dokáže pohnúť a je to fájn, no nemá v sebe drámu, ktorou by sme to percento záujmu zväčšili. Ak by ten film bol vydaný samostatne, tak by to asi nefungovalo. Je totiž viazaný na celkovú náladu večera a samotného koncertu. Myslím, že niekde inde by to nefungovalo!“

To si premýšľal o filme, ktorý by si neskôr aj vydal na nosičoch?
„No, ak by mi niekto dal 5 milión libier, tak mám skutočne skvelý nápad na film podľa tohto románu. Takže, ak niekto toto čítal a má 5 miliónov, pošlite mi ich!“

Premýšľal si niekedy nad tým, že by si vydal video album?
„No jasné, teraz, keď máme prístup ku kamere, tak chceme urobiť niečo dobrodružnejšie, možno ešte tento rok!“

Robert však v tomto smere pôsobil nerozhodne …
„Nejaké videá už za sebou máme … ja neviem, predstava nejakého ‚video-disc‘ nezmyslu ma veľmi neláka. Nahrávanie videoklipov sa mi pozdáva, ale nemyslím si, že disky prekonajú videokazetu. To ako keď sa povie, že rekordéry odstavia kazeťáky. A pritom ja kazeťáky preferujem. Mne sa páči predstava kazetových boxov, už len to, ako to znie. Video-disky … myslím, že je to populárne iba preto, že sa to spája s ľuďmi ako Blondie. Možno by to fungovalo, ale náš svet, vieš, fotografie by na obale neboli.“

Budete mať film aj na ďalšom turné?
„Nie, skôr nejakých predskokanov, kapelu. To vážne neviem. Nepremýšľal som ešte o tom. Jasné, je tu kopec ďalších vecí. Problém je v tom, že ľudia akoby vnímali tento mix médii, hudba a film, ako niečo náročné, ale pre mňa sú pódiové vizuály, osvetlenie a podobne, rovnako dôležité ako samotný zvuk. My však nie sme veľmi vizuálna kapela.
Hudba ako objekt vytvoril predstavu pracovať v tvaroch a farbách, pretože to tak robí každý, aspoň sa zdá. Kritika dnes veľmi rada kategorizuje kapely, ktoré sa, v ich merítku, pohybujú mimo ich obmedzený rozsah.
Mám predstavu vizuálnej drámy z pohľadu niekoho, kto napr. maľuje. Nemám rád, keď sa ľudia obmedzujú, to mi príde totálne hlúpe. Tu predsa nejde o žiadne pôžitkárstvo, keďže ste vždy pred publikom, takže buď uspejete alebo prepadnete.
Ľudia, ako napr. Wire, budú vždy pracovať s rôznymi typmi médii, budú na seba vrhať farby a podobne, a nájdu sa ľudia, ktorým sa to bude páčiť. Povedia, že je to dobré, pretože sa v konečnom dôsledku budú pokúšať o niečo odlišné alebo v to budú aspoň dúfať. A z rovnakých dôvodov Vás budú zasa iní kritizovať, povedia, že by ste sa mali sústrediť hlavne na hudbu, pretože to Vám idem omnoho lepšie. Ja osobne si myslím, že som konfrontovaný na všetkých úrovniach, nie len na jednej …

zdroj: Bop Eye Fanzin, UK, 06/1981