Vôbec prvá skúška kapely, z ktorej sa neskôr stali The Cure, sa uskutočnila 23.januára 1976, v hale kostola St Edward´s Church, v Crawley. Tak si poďme tie začiatky bandy Roberta Smitha pripomenúť.
Robert Smith: „Odvtedy sme tam skúšali pravidelne, vždy vo štvrtok večer. Ono sa to vlastne začalo zrejme iba preto, že Marc Ceccango chcel byť skvelým gitaristom. Michael mal bassgitaru, ja som sa chopil gitary a Graham, náš prvý bubeník, mal doma jednoducho bicie. Jeho brat vlastnil zosilňovač a mikrofón, takže spieval.“
Michael Dempsey: „Nemyslím si, že sme skladali nejaké skladby, šlo viac o jamming, vtedy to „letelo“.“
Na konci apríla si uvedomili, že Grahamov brat jednoducho nevie spievať a nemal by v kapele zotrvávať. V tom istom čase sa ku kapele pripojil Lol Tolhurst.
Robert: „V jeden večer sme si uvedomili, že nevie spievať a nemal by s nami ani hrať. A presne v ten večer za nami prišiel Lol, ktorý nás presvedčil, že by mohol byť našim bubeníkom. Problém bol v tom, že nemal bicie. Zobrali sme ho k nám aj tak.“
Michael: „Museli sme naučil Lola hrať na bicie. Nemali sme žiaden cieľ, ani plán, len sme chceli niečo robiť, o niečom sa baviť.“
Robert: „Povedal som Vám niekedy, ako sme vlastne našli Lola? So Simonom sme raz boli na jednom z tých školských výletov, poznávacích, v Afrike, a v jeden deň sme v buši natrafili na Lola. Vlastne nám ho priniesli mravcožrúti a polovicu tváre mal obžratú mravcami. So Simonom mám ho bolo ľúto, tak sme ho vzali do sebou, zaplatili mu plastickú operáciu, nakŕmili ho a ako sa nám odvďačil? On tam, na tej plastickej chirurgii, tajne choval fretky.“
V októbri 1976 z kapely odišiel Marc Ceccagno a prišiel Porl Thompson. Chalani si dali meno Malice.
Robert: „V októbri sme už hrali trikrát do týždňa, ale už bez Marca, keďže sa chcel venovať jazzu. Lol vtedy chodil v dievčinou, ktorej brat, Porl Thompson, bol v Crawley vyhláseným gitaristom, tak začal navštevovať naše skúšky. Pracoval na letisku Gatwick, pokiaľ si pamätám, a tu a tam prišiel v čašníckej uniforme.“
Porl: „S Robertom som sa po prvýkrát stretol v hudobninách, kde som pracoval. Prišiel si kúpiť album „Songs Of The Humpback Whale“ a zistili sme, že máme rovnaký vkus. Pripojil som sa k ich kapele a hrali sme veci od Bowieho, Alex Harvey, Hendrixa … „
Porl: „Ku kapele som sa pripojil po tom, čo som spoznal Laurenca. Ich kapela nemala názov a hrali len prevzaté veci. Ale po tom, čo som sa k nim pripojil, začali pracovať na vlastných skladbách. Mnoho vecí sme napísali spolu s Robertom.“
Robert: „Keď sme začali s kapelou, tak som nemal žiadne predstavy, ani nejaké postranné úmysly, jednoducho som robil všetko pre to, aby som nemusel pracovať.“
Lol: „A tak sme si vymysleli názov Malice!“
Malice odohrali svoj prvý verejný koncert 18.decembra 1976 v Crawley, vo Worth Abbey.
Robert: „Veľmi skoro sme začali pracovať na vlastných skladbách a 18.decembra 1976 sme v Sussexe, na miestne zvanom Worth Abbey, odohrali náš vôbec prvý koncert. Bolo to v podstate akustické vystúpenie, sedeli sme na podlahe a hrali na bongá. Vlastne sme ani nevystupovali ako Malice, pretože, aby sme vôbec mohli vystúpiť, tak sme museli predstierať, že sme folková skupina!“
Michael: „Bolo to akustické vystúpenie – Laurence hral na bongá a celé to bolo v podstate inštrumentálne vystúpenie. Samozrejme, museli sme dostať zaplatené, ale hrali sme vlastne za jedlo a pitie. Vlastne na tom všetkom nebolo nič zaujímavé.“
Svoj ďalší koncert odohrali Malice už o dve dni neskôr, 20.decembra 1976, v hale školy Sv. Wilfrida, v Crawley, spolu s kapelami Amulet a Bootleg.
Robert: „Riaditeľovi školy som povedal, že Malice sú popovou kapelou, no zamlčal som mu, že sám som jej členom, pretože ma neznášal! Mali sme nového speváka, Martina, novinára z The Crawley Observer, s ktorým sme predtým nič nenaskúšali, a on dorazil v podivnom oblečení, k tomu mal na krku šál Manchester United a motorkársku helmu, ktorú odmietal odložiť zo strachu, že mu ju niekto ukradne. Nakoniec pôsobil ako nejaký kabaretný spevák … veľmi dobre však stvárnil Davida Cassidyho. Odpálili sme to skladbami „Jailbreak“, „Suffragette City“ a „Foxy Lady“ … ťažko ich však niekto mohol rozlíšiť! Bol to len hukot plný spätných ozvien!
Prišlo tam asi 300 ľudí, 200 odišlo a zvyšok sa dostal na javisko! Lol začal spievať „Wild Thing“, Porl sa cítil tak ponížene, že ho udrel a Martin odišiel so slovami, „Toto je na hovno!“. Odvtedy ho nik nevidel … vlastne, v tom momente sa kapela rozpadla!“
Robert: „Predstierali sme, že sme jazzová kapela a chorálový kvintet dohromady. Predali sme asi 150 lístkov po 25 pencí. A zvrhlo sa to na výtržnosť.“
Michael: „Takže druhý … koncert. Plagát z dielne Porla Thompsona bol vlastne akousi prvou rannou provokatívnou inkarnáciou The Cure. Dnes si dokonca ani nik nespomenie na kapelu Bootleg. Bol to vlastne len trik, ktorým sme sa pokúsili zvýšiť vstupné na 30 pencí. Amulet boli ohlasovaní ako Jazz Rock Combo.“
Michael: „Bol to poriadny chaos. Na publikum si dokonca ani nedokážem spomenúť, hoci som si istý, že tam nejaké bolo. Všetko to bol jeden zvukový chaos. Nik z nás si nebol istý našim spevákom a myslím, že ten pocit bol obojstranný. Mal sme k dispozícii naše vlastné skladby, ako aj „Rebel Rebel“ od Bowieho. Dokonca mám pocit, že sme mali aj vlastnú skladbu s názvom „Malice Is In Love“.
„Hranie v Malice sme brali ale trochu serióznejšie, hoci vtedy to nebola taká kariérna príležitosť, ako keď hráte v kapele dnes. Bola to skôr taká zmeska záujmu, kamarátstva a chuti niečo robiť. Náš zvuk však nebol definovaný počúvaním iných kapiel a snahy dosiahnúť niečo podobné. Bol tvarovaný skôr negatívne, ako pozitívne. Zbavili sme sa všetkého, čo sme v hudbe nenávideli a pracovali s tým zvyškom. Neboli sme dokonca ani dobrí hudobníci, takže sme naše nedostatky skrývali práve za náš zvuk.“
zdroj: Ten Imaginary Years, A Visual Documentary, Clinical Prescriptions