Celé dve dekády svojej histórie pôsobili The Cure pod krídlami vydavateľstva Fiction, ktoré založil Chris Parry. Hoci ich vzťah nakoniec skončil neslávne, predsalen vďačíme Chrisovi za to, že banda Roberta Smitha dobila svet. A ako to celé začalo?
V máji 1978 rozposlal všetkým známym nahrávacím spoločnostiam Robert Smith demopásku s nahrávkami The Cure a odvtedy čakal každý deň na odpoved.
Robert: „Odmietli nás všetci, teda okrem Polydoru.“
V tej dobe získal Chris Parry pre Polydor kapely ako The Jam, Otway And Barrett a Siouxsie And The Banshees. Začal však premýšľať o založení vlastného vydavateľstva.
Chris: „Demopásky doručovali do Polydoru doslova vo vreciach a ja som sa v nich, vždy v piatok večer, prehrabával. Raz v nedeľu dopoludnia som si jednu z tých pások pustil a popri čítaní športových správ som začul „drip drip drip“. Napadlo ma, „to je celkom slušné“. Tak som si pásku prehral ešte raz a „10:15“ a „Boys Don´t Cry“ sa mi naozaj páčili. Dokonca aj predstava rockového tria sa mi pozdával, ako aj fakt, že boli trochu mimo realitu, že tá páska prišla z nejakého zapadákova a ešte nik ju nepočul.
Takže, moja reakcia … malo to náladu, bolo to atmosferické, páčilo sa mi to, takže som im napísal list a požiadal o stretnutie.“
A 10.augusta 1978 sa The Cure s Chrisom Parrym stretli.
Robert: „List z Polydoru bol jediný s pozitívnou reakciou, takže som im logicky zavolal. Parry sa spýtal, či by sme mohli hrať v Londýne, ale odmietol som a dožadoval sa najskôr stretnutia a rozhovoru. Ak by sme boli hlúpi a odohrali náš prvý koncert v Londýne a dopadlo by to príšerne, nebolo by tam naše publikum … radšej sme dohodli stretnutie v Polydore.“
Michael: „Prišli sme presne na čas, ale vrátnik s vojenským prístupom nám oznámil, že Parry tam ešte nie je, takže sme museli frustrovaní čakať vo vstupnej hale. Už sme sa chceli ísť spýtať, či sa už nevrátil, keď sa zrazu objavil vo dverách. Vrátnik povedal, „tak tu ho máte“ a Parry vyzeral, akoby spáchal nejaký kriminálny zločin, a čo som ho poznal, možno by toho aj bol schopný. Vyzeral ako príbuzný Colonela Gaddafiho, takmer vojenský strih a drsne pôsobiaca sánka.“
Lol: „Pôsobil skôr ako Talian, taký uhladený, ako manažér banky. Zašli sme do pubu a pri debate s nami bol tak roztržitý, že si pivom oblial topánky. V tom momente sme sa rozhodli, že je pre nás stvorený – niekto, kto je schopný strápniť sám seba!“
Chris: „Vlastne sme sa stretli u mňa v kancelárii. Páčili sa mi od prvého momentu, už ako vošli. Hneď mi padol zrak na Smitha, na tie jeho nohavice s vysokým pásom, a celkom ma potešilo, keď som zistil, že je spevák. Bližšie sme sa spoznali pri pive. Doprial som si ich zopár, trochu to prehnal a oni práve toto dokázali oceniť.“
Michael: „Neboli sme zvyknutí popíjať už na pravé poludnie, takže nám to veľmi skoro udrelo do hláv.“
Robert: „Bolo to nakoniec veľmi príjemné popoludnie. Parádne sme sa opili. Jemu sa na plece vykadil vták a spoznal som v ňom prvého človeka z hudobného biznisu, ktorý sa nebral vážne. Pôsobil tak, že sa tomu venuje preto, že ho to baví.
Pamätám si ešte na cigánsku ženu, ktorá tlačila nejaký vozík s veľkou rastlinou. Bolo to na Stratford Place. On sa za ňou otočil a vraví, „prepáčte pani, koľko chcete za tú vašu kvetinu?“ Vypýtala si 15 libier a on jej ponúkol 12. Potom tam stál s tou ozrutou, uprostred ktorej boli ružové kvety, a smial sa ako idiot. Keď prišiel domov, tak zistil, že tie kvety tam boli len nastrčené, jednoducho podvod.“
Chris: „Toto mi potom pripomínali celé roky. Vytiahli to aj na nedávnej párty. Už sa to bude vliecť so mnou navždy!“
Robert: „Povedal nám vtedy, že nám môže ponúknuť svet, a aj sme si to cenili. Lenže keď nám povedal, že chce s nami podpísať zmluvu pre svoje nové vydavateľstvo, tak sme zostali trochu sklamaní – predpokladali sme totiž, že nás verbuje pre Polydor. Keď nám to však ozrejmil, tak sa nám ten zámer nakoniec zapáčil.“
Chris: „Bola to taká banda šťastných chalanov. Hlavne sa mi páčil Dempseyho zmysel pre anglický humor. Lol ten neustále pobehoval okolo, no úplne jasným vodcom bol Robert, on mal vo veciach prehľad a kontroloval ma viac než ostatní.“
27.augusta 1978 sa Chris Parry zašiel, s kamarátom Dave Alcockom, pozrieť na koncert The Cure do Redhill, do Lakers.
Michael: „Lakers bol vlastne hotel, kde v nedeľu večer poriadali koncery a hrala tam hlavne kapela The Hotpoints. Taká fúzia jazzu, funku a reggae. Oni boli hlavné hviezdy a my sme hrali pred nimi.“
Chris: „Ani nevystupovali na pódiu, ale vlastne na tanečnom parkete. S Daveom sme sa pripojili k zopár ľuďom v publiku a pamätám si, ako som sa k nemu otočil a povedal, „Táto kapela mi raz zarobí spústu peňazí.“ Nie, že by som bol veľmi na peniaze, jednoducho to zo mňa vyšlo. Ja som totiž pochopil, že ich čaká veľký úspech. Boli univerzálne orientovaní a práve preto som svoje nadšenie musel preložiť do reči peňazí – takéto univerzálne kapely sa jednoducho veľkým peniazom nevyhnú. Pomyslel som si, „Je to ostré, prenikavé a mladé“.“
Robert: „Pozrel si naše vystúpenie a následne sme sa presunuli do pubu s názvom „The Home Cottage“, kam po našich koncertoch zvykli chodiť všetci, pretože tam čapovali neuveriteľne silné pivo. Viac rozprával o svojich plánoch s novým vydavateľstvom, ako by mohli byť veci distribuované cez Polydor, ako hľadá nové kapely a po nás chcel vedieť, či sme pripravení to s ním risknúť, pretože ak nie, tak nás odporučí priamo Polydoru. Dosť sme o tom potom premýšľali a nakoniec sa rozhodli, že bude lepšie mať akú takú nezávislosť a väčší komfort. Polydor by nás chcel vyžmýkať a po našej skúsenosti s Hansou sme sa radšej rozhodili upísať Fiction. Teda, Parry chcel vydavateľstvo nazvať najskôr NIght Nurse, ale to sme povedali, že s takým názvom podpisovať nič nebudeme, potom prišiel s nápadom 18 age, čo však bolo tiež nepoužiteľné. Spýtali sme sa ho, „A čo keď budeme mať 20?“ Takže nakoniec Fiction.“
Michael: „Nikdy nám vlastne nevysvetlil, čo v nás vlastne videl. Boli sme trio, rovnako ako The Jam a ja som mal pocit, že si povedal, „potrebujem ďalších“. Nemyslím si, že to bolo vedomé, skôr taký pocit, ako keď potrebujete nové topánky a je tam tendencia, že pôjdete a kúpite si podobné tým, ktoré ste mali.“
A tak 13. septembra 1978 podpísali The Cure polročný kontrakt s Fiction a ešte v ten deň odohrali ďalší koncert v Redhill, v hoteli Lakers. O štyri dni neskôr vzal Parry do Lakers hotela, opäť na koncert The Cure, Adriana Thrillsa, reportéra magazínu New Musical Express.
Chris: „Bol celkom nadšený, no nešiel tam kvôli nim, ako som si pôvodne predpokladal. Ja som si vážne myslel, že The Cure sú mimoriadnou kapelou. Spomínam si, ako som mu cestou späť prehrával pásku „Mental Torture“ Billyho Mackenziea a povedal, že to bolo naozaj mučenie. Ako sa ukázalo, Thrills nebol ten správny človek, pretože mne Billy prišiel brilantný a jeho som sa snažil získať takisto pre Fiction.“
zdroj: Ten Imaginary Years (1988)