20.septembra 1978 zašli The Cure do Morgan Studio 4 a počas jedinej noci nahrali 5 skladieb: „Killing An Arab“, „10:15 Saturday Night“, „Fire In Cairo“, „Plastic Passion“ a „Three Imaginary Boys“
Lol Tolhurst: „V tom čase som stále pracoval, takže som musel simulovať, že som ochorel. Povedal som im, že mám vred na zadku! A čo čert nechcel, fakt sa mi potom urobil!“
V októbri The Cure predskakovali na dvoch koncertoch kapele Wire, v londýnskom klube Polytechnic
Robert: „Samozrejme, že boli ďaleko lepší, než my. Normálne som bol z toho zdesený. Používali biele osvetlenie, boli oblečení v čiernom a bielom, ale hlavne ich hudba bola tvrdá, dramatická a veľmi energická, takže som okamžite zatúžil zmeniť náš smer, hlavne, aby sme boli tvdrší, pretože v porovnaní s nimi sme boli taký slabý odvar. Čo si spomínam, tak sme boli veľmi nervózni, pretože toto bol vlastne náš prvý poriadny koncert a k tomu sme cestou domov nabúrali dodávkou do múru tak, že sme si takmer poodsekávali hlavy. Jasné, že sme sa na druhý deň nemali ako dostať do Londýna. Nakoniec nás tam hodil kamoš Phil, z Horley, ktorý mal dodávku. Tá sa nám však pokazila, tak sme museli čakať na niekoho, kto to opravil, takže sme prišlo totálne neskoro a Wire už naplno hrali. Spýtali sme sa ich, či môžeme vystúpiť po nich, čo im však prišlo ako nejaký trik a povedali rázne nie. Bill vtedy doslova zúril. Povedal nám, ‚Toto robiť nemôžete, ľudia Vás jednoducho odmietnu bookovať‘.“
Chris: „Nebol som z toho nadšený. Zašli sme teda do pubu na druhej strane ulice, kde začali rozprávať o tom, ako to chcú robiť na profesionálnej úrovni a chcú mať za to aj zaplatené. Súhlasil som a dohodli sme sa asi na 25 librách za týždeň. Povedal som si, ‚Kašlať na to, a prečo nie?‘ Zasa som raz urobil veľké rozhodnutie pod vplyvom alkoholu!“
Michael: „Ja a Lol sme stále pracovali. Ja som bol vrátnik v ústave pre duševne chorých a Lol odišiel zo školy a sliedil po možnostiach, kde by sa zamestnal ako lekárnik – veľa peňazí sme z toho samozrejme nemali, výhodou však bolo, že kopec pracovného času sme mohli venovať tvorbe pre kapelu.“
12.októbra 1978 sa opäť vrátili do Morgan štúdii a nahrali ďalšie skladby pre svoj debutový album.
Robert: „Nahrávali sme nepretržite dva dni a dve noci, domov sme odišli až 14-teho, o ôsmej ráno. Niektoré z tých skladieb skončili úplne inak, ako sme pôvodne chceli, no vtedy sme produkčnú stránku nemali pod kontrolou. Bill to chcel produkovať po svojom, čo ma až desilo, a mal pri sebe ešte Mike Hedgesa, štúdiového inžiniera. Chcel mať pri sebe niekoho mladého, bez predsudkov. Veľakrát sme sa povadili. Chceli sme produkciu, akú sme predstavili na našich demách, veď vďaka nim s nami Parry podpísal zmluvu. Bol však neustúpčivý, keďže to celé platil a tým pádom nás mal na lopatkách. Páčili sa mi „Killing An Arab“ a „Boys Don´t Cry“, no napr. „Object“ som neznášal. Veď sme si to všetko urobili po svojom a Parry bol stále pre nás outsiderom, ktorý jednoducho prišiel a všetko si zobral. Myslím, že Hedges bol na našej strane. Robil akéhosi uzmierovača a moderátora absolútne jedinečným spôsobom!“
Chris: „Mal som, ako producent, jasnú predstavu – boli traja, ale radšej, než ich nechať znieť ako kvinteto, napr. The Jam, chcel som to zvukovo úplne inak, neuchopiteľné, priesvitné, odhalené až na kosť. Páčili sa mi texty, takisto Robertov hlas a bol som presvedčený, že po všetkom tom punkovom odpade by ľudia mohli chcieť niečo viac tajomnejšie. Chcel som im dať The Cure, moje vydavateľstvo, možnosť anonymity, než že by boli ďalším marketingovým, trojakordovým produktom. Mal som proti Robertovi výhodu. Mal som úplne jasnú predstavu, on nie. Prešli sme mnohými hádkami – bol nevrlý a moja vznetlivosť bola na tom vtedy ďaleko horšie, než dnes, takže som sa často cítil dotknutý. Vtedy som si často vravel, ‚Seriem na to, aj bez nich mám dosť problémov. Prečo nevidia, že chcem pre nich to najlepšie?‘.“
Mike Hedges: „Kapela vlastne nevedela, o čo ide. Pre každého bolo to všetko úplne nové, mimo Chrisa. Robert vedel, čo chce, nevedel to však vyjadriť. Použili sme minimum technológii. Chcel jednoducho použiť svoju Top 20 gitaru, ktorá stála 20 libier a lacný HH zosilňovač, vo svetle skreslenia asi ten najhorší.“
Chris: „Kvôli tomu zosilňovaču sme sa raz dlho do noci vadili. Jemu sa páčil ten zvuk, čo bolo v pohode, lenže v niektorých skladbách to jednoducho nefungovalo, napr. pri sóle v „Three Imaginary Boys“ som už škrípal zubami. Rovnako sa nechcel vzdať svojej 20librovej gitary, to som si už pomyslel, ‚Ježiši a ja tu investujem prachy do albumu a tu tento darebák si odmieta vypočuť moje argumenty‘.
Kľudne sme mohli mať Kinksy-Stones zvuk, ale na medzinárodnej scéne by to veľmi nefungovalo. Bolo mi jasné, že všetok ten punkový odpad sa nedostane ďalej, ako po hranice Británie, takže som povedal, ‚Fájn, ak chcete byť punkovou kapelou, so všetkou tou pompéznosťou, čo nakoniec aj budete, ak sa nezbavíte toho lacného haraburdia, kľudne pokračujte. Ale potom Vás vyšmarím aj z vydavateľstva‘. Ak mal Robert pocit, že som ho mal na lopatkách, tak mal vlastne pravdu. Ale mal som aj iné problémy. Dostať z nich skutočný pódiový výkon bolo veľmi ťažké, pretože Lol bol veľmi náladový bubeník a mohol hrať dobre iba ak sa dobre cítil. Dempsey nehral vôbec dobre a keď ten album počúvam dnes, mám pocit, že je doslova hrozný.“