Rok 1978 bol pre The Cure skutočne rušným a plným udalostí. Po koncerte s The Young Bucks v Harrow Road (25.10.1978) nastúpili opäť do štúdia, kde nahrávali celú noc.
Robert: „To bol ten koncert, na ktorom sa Bill rozhodol, že by sme mali zmeniť aj náš imidž. Predtým nám vravel, že by sme sa mali viac ukazovať a my sme si pomysleli, ‚To už zachádza priďaleko, keď sa dožaduje, aby sme vyzerali inak‘. Vrátili sme sa však do štúdia, Demsey bol dosť sklamaný, parádne sa opil, pritom on nikdy predtým nepil. Nebol schopný hrať, ale inak bol v pohode. Ja som zúril, neustále mi niečo vravel a my s Lolom sme hrali úplne mimo rytmus!
Tam sa zasiali semená pochybností – Bill s tým všetkým mohol trochu počkať. Jediná výhoda bola, že sme dostali nejaké peniaze, aby sme si na seba niečo kúpili.“
Chris: „Dempey vyzeral ako trkvas a aj som mu to povedal. Ja som mal v sebe ohromnú dôveru a vieru v kapelu a oni stále vyzerali príšerne, úplne hnusne. Samozrejme, že sa mi páčil ich názor, že štýl nie je ich cesta, ale len do momentu, kedy sa Dempsey obliekol do menčestrákov, dal si babkin sveter a pôsobil ako šteňa. Robert zasa často nosil ten svoj kabát a pôsobil dosť nevýrazne. Lol zasa nosil nohavice, biele tričko, topánky, briadku … napadlo ma, ‚Vyzerajú ako raňajky pre psa! Hudba je super ale vyzerajú naprd‘.“
Michael: „Robert na to kašlal. Možno si kúpil nejaké topánky alebo niečo podobné, ja som si kúpil nejaké príšerné handry. Jediný imidž pre nás bola koženná bunda, ktorú nosili chuligáni. Lol sa toho nejako chytil a začal tiež takú nosiť. Po ňom to urobil aj Robert.“
V novembri predskakovali The UK Subs v Moonlight klube, vo West Hampstead.
Robert: „To bola až k posratiu skvostná noc. Oni zosobňovali všetko, čo som nenávidel na punkovej kultúre. K tomu to aj tak boli starí rockeri. Príšerné! Pamätám si, ako prišli a zahlásili, ‚héj, kámo, musíme použiť vaše vybavenie‘. Ja na to, „nemôžeš mi hovoriť kámo, píše sa rok 1978!“ Ale inak to bola parádna noc, vcelku agresívna.“
Na konci novembra odohrala kapela niekoľko koncertov s Generation X a po koncerte vo Watford sa rozhodli prespať u Parryho doma.
Robert: „Čo si spomínam, tak sme dorazili do High Wycombe a nejaký chlapík sa nás spýtal, či používame osvetlenie. Tak som mu len odvetil, že by sme radi, pretože nás inak nik neuvidí. A následne padla otázka, či chceme použiť aj PA a keď som mu povedal, že rozhodne áno, zaznelo, „dobre, tak £25″. Spýtal som sa, že či je to všetko a mal som pocit, že keď použijeme osvetlenie a PA, že nám za vystúpenie zaplatí iba 25 libier. Pozrel na mňa trochu čudne a mne zrazu docvaklo, že on nás kasíruje! Okamžite som mu povedal, že nemáme žiadne peniaze, iba 15 libier na benzín a veci, aby sme mali na cestu domov. Ale on nie, že ak nemáme 25 libier, tak nebude ani osvetlenie, ani PA. Tak som mu povedal, že v poho, tak to nepoužijeme.
Mali sme so sebou dve Yamaha A40 krabice, ktoré sme v puboch využívali namiesto PA systému, tak sme ich použili ako monitory, ja som mal HH mixing konzolu, ktorú som ovládal z pódia a z publika mi vždy niekto signalizoval, či treba ubrať bassy alebo vokály. A na obe strany pódia sme umiestnili dve obyčajné lampy a tak sme hrali.
Mac a Nigel, chalani, ktorí mali na starosti osvetlenie a zvuk pre Generation X, boli nadšení z našej reakcie na toho chlapíka a na ďalšom koncerte v Northampton Cricket Club nám navrhli, aby sme použili ich techniku úplne zadarmo.“
Mac: „Prišli mi ako milí chalani. Tu a tam som sa mrkol na ich produkciu, ale spočiatku mi neprišla veľmi brilantná.“
Robert: „Mac bol rovnako starý, ako môj starší brat a prišiel nám celkom zábavný. Nigel bol zasa rád, že sa s niekým mohol porozprávať o Hendrixovi a Nickovi Drakeovi.“
V decembri 1978 oslavovali The Cure vydanie ich prvého singla „Killing An Arab / 10.15 Saturday Night“, pod hlavičkou vydavateľstva Small Wonder, keďže Polydor to nebol schopný vydať do Vianoc. Vylisovalo sa 15 000 kópii.
Chris: „Bolo to niečo úplne iné, než to, o čom by som bol presvedčený, že by sa punkerom páčilo. Dalo sa však na to pogovať, čo bola pre punkerov výhra, no chcel som k tomu pritiahnúť aj iných ľudí, takých, ktorí čítajú hudobnú tlač, sú hudobne aktívni. Bolo mi preto jasné, že sme museli prísť so správnou plagátovou kampaňou. Využil som služby dizajnéra Billa Smitha, bol síce svojrázny, ale pre to obdobie úplne správny. Samozrejme, že to Robertovi nebolo po chuti, vedel som to, no netrápilo ma to. Chcel som, aby sa jednoducho sústredil na hudbu. Mal množstvo dobrých skladieb, no obával som sa, že sa na ne nedostane alebo sa na scéne objaví niekto, kto to bude robiť ešte lepšie. Hovoril som si, ‚Táto kapela si sama seba užíva až príliš; nedávajú tomu tú správnu váhu, chýba im obsah a neuvedomujú si, čo majú v rukách‘. Takže som zobral tvár toho starca, prerobili sme ju tak, aby vyzerala naštvanejšie a rozvešali plagáty po Londýne.“
Robert: „Reakcia bola úžasná, V jednu minútu sme boli nikým, ďalšiu z nás bolo noví Existencionalisti. V prípade „Killing An Arab“ je to však o tom, že je to len jeden z referenčných bodov našej kariéry, no kľudne by to mohol byť míľnik. Nechápem to, ale keď majú ľudia predstavu o typickom zvuku The Cure, tak toto by tomu mohlo zodpovedať. Lenže, to sa týka tej konkrétnej éry. Je dobré, že sme sa tomu zvuku vzdialili, pretože by nás to mohlo nakoniec zničiť.“
22.decembra 1978 odohrala kapela hneď dva koncerty. Jeden na párty Upjohn Pharmaceuticals v Crawley a za ním v londýnskom klube Music Machine.
Robert: „Môj otec tam pracoval a urobil všetko možné, aby nás tam presadil ako kabaretnú kapelu. Bola to celkom dobrá sranda, nedostalo sa nám žiadnych reakcii! Hrali sme asi 25 minút, boli sme totálne spití a odtiaľ sme šli autom ako blázni do Londýna, kde sme trčali dve hodiny pred klubom, pretože vyhadzovať nám neveril, že sme predskokani hlavnej hviezdy večera – The Pirates.“
Rok 1978 ukončili The Cure koncertom v londýnskom Marguee Club-e.
zdroj: Ten Imaginary Years, 1988