Chlapci by plakať nemali, no v časoch, keď vyrastajú, určite počúvajú široký okruh hudby, či autorov. Tak, ako to bolo u Roberta Smitha, ktorý s The Cure vystúpi v Dubline, už 8.júna 2019.
Hoci sa narodil 21.apríla 1959, prvé spomienky na detstvo sa u Roberta datujú k 1960tym rokom. Jeho, o 13 rokov, starší brat a sestra, staršia o 10 rokov, mu prehrávali hudbu, ktorá sa mohla infiltrovať do Robertovej mladej duše. A aj to ho mohlo povzbudiť ku skomponovaniu takých majstrovských diel, akým je album „Disintegration“ (1989), ktorý mnohí, s plnou vážnosťou, prirovnávajú k „Nietzscheanovej myšlienke zbavenia sa zúfalstva prostredníctvom umenia“.
Hudobná zbierka staršieho brata Roberta Smitha obsahovala nahrávky umelcov ako Captain Beefheart, Pink Floyd, či zástupcov bluesovej scény. Jeho staršia sestra bola viac popovo orientovaná. Budúci autor hymnusov ako „Boys Don´t Cry“, „The Lovecats“, „InBetween Days“, či „Friday I´m In Love“ si spomína, že hudobne to bolo veľmi podivné prostredie. „Texty tých skladieb som vnímal veľmi povrchne. Vôbec som netušil ich význam, no skôr si spomínam na pospevovanie si tých naozaj hlúpych, no slávnych popových skladieb, napr. „Dream“ od Everly Brothers.“
„Ak by to dnes šlo v rádiu, asi by som si to stále pospevoval. Takto som vlastne prišiel na to, ako vsadiť melódiu poslucháčovi do hlavy,“ povedal Smith v roku 2012 a zároveň dodal, že jeho rodičia boli zblázení do Gilberta a Sullivana. „Boli to brilantné piesne so skvelými melódiami. No v tej dobe môj brat už fajčieval s kamošmi v garáži a počúval Erica Claptona.“
Ako 13-ročný sa Robert Smith dostal na svoj vôbec prvý koncert – Rory Gallagher v Brighton Dome. „Rory Gallagher bol génius. Ale lístok som si kúpil len tak, z rozmaru, nejak som prinútil môjho otca, aby tam zavolal.“ Robert sa na koncert vybral vlakom z Blackpoolu. Pred samotným koncertom sa „zastavil v pube a dal si pivo.“ Na otázku magazínu The Word, ako sa mu ako 13 ročnému podarilo presvedčiť personál predať mu alkoholický nápoj, odpovedal dostatočne rozumne: „Ak som chcel byť v pube obslúžený, tak som si obúval obrie glam topánky. Úprimne, v tých časoch Vám v pohode načapovali aj ako 10-ročnému“. Ale zo samotného koncertu odchádzal s pocitom, že to bolo „absolútne excelentné a v nasledujúcich rokoch som videl v Dome niekoľko vystúpení, a bolo mi jedno, kto tam hral.“ Robert však doplnil, že tak zažil aj vystúpenia Tom Petty & The Heartbreakers, Alexa Harveya a mnohých iných.
Dokážem si predstaviť, že tých 30 000 silne oddaných fanúšikov, ktorí sa zájdu 8.júna pozrieť na The Cure na Malahide Castle, budú z koncertu odchádzať s rovnakým dojmom, ako 13-ročný Robert Smith z koncertu Roryho Gallaghera. Zato na koncert Davida Bowieho, ktorý Robert zhliadol na začiatku 1970 v londýnskej Earls Court, si spomína s protichodnými reakciami, keďže si na to dodnes pamätá ako na „niečo hrozné a bezduché a ešte k tomu hral menej, než hodinu. A pritom ma ten lístok stál neskutočne veľa peňazí. S kamošmi sme si na to sporili z vreckového. A to bolo asi najzábavnejšie dedictvo, aké sa mi od Bowieho dostalo.“
Vďaka tomu sa Robert naučil nikdy nepodceňovať skutočnosť ako veľmi „pre ľudí znamená, že sa na Vás prídu pozrieť … to, čo nám poskytol Bowie, bolo geniálne, no nebolo toho dosť. Mohol tam zahrať kopec piesní, ale neurobil to. Jednoducho sa zobral, šiel domov a v nás zanechal pocit, že sme akýsi odpad.“
The Cure odohrajú svoj koncert na Malahide Castle v sobotu, 8.júna 2019. Program sa začína o 16:00.
zdroj: Indepentent.ie