Legendárny projekt Roberta Smitha, ktorý vlastne predznamenal príchod Simona Gallupa do The Cure. Čo všetko tomu predchádzalo, ako samotný projekt vznikol, a neskôr aj „prežil“, sa dozviete v nasledujúcom článku, ktorým si vlastne pripomenieme 40. výročie tejto jedinečnej záležitosti.
Robert: „Chcel som nahrávať so Simonom. Michaela Dempsyeho som vlastne nikdy naozaj nepoznal, nemali sme toho veľa spoločného. Pokecali sme spolu, ale nikdy to nebol taký ozajstný rozhovor. Medzi nami bolo vždy množstvo drobných rozdielov a ak by nebol v kapele, tak by som sa s ním asi nikdy nezblížil, a to aj preto, že sme si vlastne nikdy neužívali vzájomnú spoločnosť. Ďaleko viac spoločného som mal s inými ľuďmi, takže všetky tie cesty na všetky tie miesta, kde sme museli zdieľať spoločný priestor, boli dosť zložité. S Lolom sme vlastne vyrastali, vedeli sme sa smiať na rovnakých veciach, rovnaké veci nás vedeli aj nahnevať, s Michaelom sa toto nedalo.
Niekedy medzi nami zavládlo dlhé ticho, aj dve-tri hodiny, kedy nik nepovedal jediné slovo a Lol bol ten, kto sa vždy snažil lámať ľady, dávať veci do poriadku, lenže ja som nebol schopný ani krátkeho rozhovoru, keďže som vedel, už veľmi skoro, že to s Michaelom nakoniec skončí a nebudeme spolu hrať. To som si už ani neužíval koncertovanie a podobne. Bolo fájn, keď sme skúšali raz týždenne a potom si zahrali v The Rocket, lenže na turné, kedy sme za týždeň odohrali tri, či štyri koncerty, to už bolo zložité.“
Lol: „Michael nás vždy kŕmil všetkými možnými vitaminovými pilulkami a pritom on bol takmer vždy chorý.“
Robert: „Začali sme sa jednoducho rozchádzať v názoroch a veľmi skoro sa to prenieslo aj do hudby. To som už začal pravidelne v sobotu popíjať so Simonom a jeho partiou v Horley. Už vtedy som pochopil, že by bolo fájn mať Simona v kapele, bola by ďaleko väčšia zábava a posunuli by sme sa ďalej.“
Michael: „Simon s Robertom mali radi indickú kuchyňu a to bol môj koniec. Neznášal som ju!“
Robert: „V jednu noc sme so Simonovou partiou popíjali v pube a niekto tam hodil do pľacu, že Frank Bell, miestny poštár z Horley, mal vždy pocit, že musí dosiahnúť slávu. Poznal som ho. Bol to jeden z tých „stroskotancov“ a zvykol nosiť tričko s nápisom „I´m A Cult Hero.“ Napadlo ma, že ho zoberiem do štúdia a tam mu skomponujem disco skladbu. Chcel som tam Simona, samozrejme, dotiahol som Porla, moju sestru Janet, ale nemal som pocit, že som len jednoducho nahradil Michaela iným bassákom.“
Lol: „Zrazu bola atmosféra v štúdiu, v porovnaní s predošlými mesiacmi, úplne iná. Všetci tomu úplne prepadli, bola to neskutočná zábava. Neskôr sme pozvali na nahrávanie asi 10-15 ľudí z Horley, ktorí dorazili asi o siedmej večer, s taškami plnými dobrôt a zostali sme v štúdiu celú noc.“
Michael: „Bol som na dovolenke a keď som sa vrátil, Simon už ovládal všetky bassové party. Nejak ma to ani netrápilo, zašiel som do štúdia, chvíľu sa hral so syntezátorom a popíjal pri tom víno. Myslím, že práve v tom momente si Robert uvedomil, že Simon pasuje k The Cure omnoho viac. Cítil sa s ním viac v pohode a mali toho omnoho viac spoločného.“
Robert: „Nakoniec sme to nahrali s Hedgesom v Morgan Studios. Chris Parry na to príliš nereagoval. Nepadli žiadne otázky typu, či je to posun v kariére správnym smerom a podobne. Samozrejme mu prišlo divné, že nespievam ja, ale Frank, no samotnej podstate celej veci nerozumel.“
Chris: „Tá spontánnosť sa mi páčila, ale musel som povedať, „nahrajme najskôr záložnú skladbu a potom môžeme oslavovať.“ Veľmi mi na tom záležalo – a dodnes si myslím, že sme vybrali nesprávnu stranu. Robert trval na „Cult Hero“, ako Á-čko, ale Američanov zaujala práve „I Dig You“.“
Robert: „Nemalo to až taký veľký ohlas, teda okrem Kanady, kde sa predalo asi 35 000 kusov. Takže to nakoniec zafungovalo, v Kanade je Frank dodnes kultový hrdina!“
zdroj: Ten Imaginary Years, 1988
A o čosi neskôr …
18.03.1980, Crawley, The Lakeside Inn: The Cure hrajú v zostave Smith, Gallup, Tolhurst a klávesák Matthiee Hartley. V úvode prídavkov sa ku kapele pripojil Porl Thompson a spoločne zahrali skladbu „I´m A Cult Hero“.
23.03.1980, Londýn, Marquee Club: „Hlavnou hviezdou“ večera je hudobné zoskupenie The Cult Heroes v zložení: Frank Bell (vokály), Robert Smith (gitara), Porl Thomspon (gitara), Simon Gallup (bassgitara), Mathieu Hartley (klávesy), Lol Tolhurst (bicie), Carol (spievodné vokály), Janet (sprievodné vokály), The Obtainers (sprievodné vokály). V biografii „Ten Imaginary Years“ sa však uvádza, že vlastne len predskakovali kapele The Passions.
Vystúpeniu venovali len jednu skúšku, u Roberta doma, a okrem The Cure sa jej zúčastnili aj Frank Bell a dve školáčky, ktoré sa starali o sprievodné vokály. Pri dostatočnej zásobe alkoholu odohrali set Top10 hitov z roku 1973, ktoré si svojho času nahral Robert z nedeľnej rozhlasovej šou Jimmyho Savillena.
Robert: „Zahrali sme „Do You Wanna Touch?“ Garyho Glittera, „Whiskey In The Jar“ od Thin Lizzy, „Blockbuster“ od Sweet, k tomu niečo od T Rex, Davida Cassidyho, myslím, že aj od Detroit Spinners … bola to skvelá noc, prišlo tam tvrdé jadro fanúšikov The Cure. Bolo ich asi 400, hlavne z Crawley a Horley, a všetci spoločne spievali“.
O štrnásť rokov neskôr …
05.03.2004, Londýn, Barfly: Koncert v rámci série „Passport: Back To The Bars“. Počas prídavkov sa k The Cure (Robert, Simon, Jason, Roger, Perry) pripojili Porl Thompson s Frankom Bellom a odohrali spolu skladby „I Dig You“ a „I´m A Cult Hero“. Ako neskôr uviedol jeden z účastníkov koncertu: „Frank bol zábavný, objemný chlapík, parádne spotený, poskakoval po pódiu, v jednej ruke pivo, v druhej mikrofón a ľudia ho brali.“