18.septembra 1979 reštartovali The Banshees svoje turné po Británii a v roli gitaristu sa po prvýkrát predstavil Robert Smith. Keďže si vydupal, aby im predskakovali samotní The Cure, odohral tak Robert každý večer turné dva sety.
Robert: „Ani si nepamätám, že by v tom bol nejaký rozdiel. Po tom, čo sme robili posledné 2-3 roky, to bolo len o kúsok zložitejšie. Cestovali sme, zrazu sme mali v šatni jedlo a jediný rozdiel bol v tom, že prvé vystúpenia boli trochu stresujúce, pretože mi bolo jasné, že sa ľudia na mňa pozerajú s pomyslením, „zvládne to?“ Podľa mňa som to zvládol, hoci to bolo po prvýkrát, čo som vlastne kopíroval hru konkrétneho gitaristu. Prišlo mi to nezvyčajné, ale bol to viac vďačnejší pocit, než únavný.“
3. októbra 1979 odohrali The Cure koncert v Newcastle.
Robert: „Podivná noc. Vo výťahu som sa dostal do potýčky s troma obchodníkmi, čo prechádzali chodbou. Hlavou jedného z nich som tresol do sklenených dverí, ale tí zvyšní dvaja si ma podali. Veľa som urobiť nemohol. Snažil som sa čo najskôr dostať na poschodie, kde som bol ubytovaný, ale stále šli po mne. Búchal som na Lolove a Michaelove dvere a kričal „Pomôžte mi! Pomôžte mi!“, ale oni si, samozrejme, mysleli, že si robím srandu. Nakoniec ma však zachránili, to som už bol vážne vystrašený. Od tých prerazených sklenených dverí som mal škrabance na hlave a ruke, no hlavne som sa cítil úplne príšerne. Počas tej noci som napísal asi tri štvrtiny albumu „17 Senconds“. Bol som hore asi 7, či 8 hodín a len som písal, pretože som bol nešťastný. Bola to jedna z tých nocí, kedy som v sebe cítil strach celého sveta.
Ďalšiu skvelú noc sme zažil o päť dní neskôr, v Hull. S Lolom a Severinom sme popíjali v bare, keď sa Lol zrazu rozhodol, že sa pôjde prejsť. Keď sa o dve hodiny neskôr stále nevracal, tak nás napalo, že by sme mali skončiť a ísť ho hľadať.“
Lol: „Všetko, čo si pamätám, že tá cesta vedie do Humber a nikdy sa ňou už nebudem môcť vrátiť.“
Robert: „Bola hustá hmla a so Severinom sme si svietili zapaľovačmi, takže sme sa nemohli stratiť. Tu a tam sme zakopli na chodníku o prázdnu fľašu, takže sme si boli istí, že ideme správnym smerom. Nakoniec sme ho našli spať na brehu rieky, no nedalo sa ním pohnúť, tak sme tam nechali ležať, prikryli ho bahnom, aby sa mu lepšie spalo!
Lol: „Spomínam si na plno trstiny, ako aj miesta, kde som sa prepadával a zrazu ma prepadol pocit, že sa musím niečoho chytiť, inak pôjdem ku dnu. Dobré, nie?“
Robert: „Severin si po tomto zážitku Lola celkom obľúbil a naša trojka bola samostatnou kapelou medzi dvoma kapelami, pretože sme mali rovnaký zmysel pre humor, ktorý Severin v The Banshees postrádal.“
Lenže Robert postupne trávil s The Banshees čoraz viac času …
Robert: „Nemyslím si, že by sa tým Lol nejako trápil, pretože on sa veľmi tešil zo spoločného koncertovania s The Banshees, lenže Michaelovi sa The Banshees nepáčili a dokonca sa hneval na to, že som začal s nimi koncertne fungovať. Oni mali luxusný autobus, v ktorom som sa s nimi vozil, zatiaľ čo Lol a Michael jazdili na mojom zelenom Maxi. The Banshees nechceli, aby som jazdil s nimi, pretože si mysleli, že sa môže pokaziť, a že sa aj pravidelne kazil, a hlavne zastávali názor „prečo zbytočne ohrozovať turné?“. A takisto tam došlo k jednému významnému incidentu. Myslím, že to bolo v Birminghame, kde sme si šli zaplávať, no Michael tam s nami nebol. Posedávali sme so Siouxsie, Severinom a ostatnými ľudmi okolo stola s občerstvením, keď sa zrazu objavil Michael a pre neho tam už nebolo miesto. Musel si teda sadnúť k inému stolu a mňa napadlo, „Uff, tak toto je posledný klinec do rakvy!“
Po skončení turné s The Banshees som si uvedomil, že sa k The Cure už nemôžem len tak vrátiť, hlavne k tým starým The Cure, ale tešil som sa na to, čo bude ďalej. To turné mi dalo príležitosť sa na čas odpútať od Lola a Michaela a mal som tak čas premyslieť si, čo ďalej.“
Michael: „Myslím, že Robert sa dosť posunul. Ja s Lolom, nie že by sme stáli na mieste, ale boli sme len na turné, zatiaľ čo Robert už myslel na ďalšie plány. Spomínam si, ako vravel, že chce nahrať ďalší album, ale dosť nudným spôsobom a ja som sa s tým obsahom nedokázal stotožniť. V tej dobe mu to dosť pálilo na to, aby si uvedomil, že ja s Lolom budeme mať obavy ohľadne jeho spojenia s The Banshees, a som si istý, že ho prehovárali, aby s nimi zostal natrvalo, takže sa snažil deliť čas pre obe kapely.“
Chris Parry: „Mňa len napadlo, „Srať na to, ak chce hrať s The Banshees, ak Boh dá, tak z toho niečo vznikne!“ Robert sa zamiloval do života, bude robiť len to, čo chce. Ja som mal v tom období aj tak veľa práce – The Passions, The Purple Hearts, The Associates. Šéfoval som vydavateľstvu, takže som ani riadne nevnímal, že Robert trávi väčšinu času v spoločnosti The Banshees.“
V októbri, po skončení turné s The Banshees, sa Robert vrátil k The Cure, ale s plánom zmeniť zostavu kapely.
Chris Parry: „Po turné som sa viac sústredil na The Cure a rozhodol sa, že musia byť medzinárodnou kapelou. Už som bol znudený tými cestami do Birminghamu a Manchesteru a popravde, kapely vlastne dobrý manažér využíva ako svoj pas, nie? Jednoducho ich niekam pretlačíte a celé si to potom užívate. Zavolal som im a povedal, „Tam vonku na Vás čaká celý svet a ja Vás tam chcem vziať.“ Typicky sa ozval Demspey s otázkou, „A prečo, Bill? Čo sa nám v Británii nedarí?“ Robert toho veľa nenahovoril a ja som celý čas na neho hľadel a v duchu sa pýtal, čo sa deje. Po niekoľkých zdvorilostných frázach sa natlačili do Robertovho zeleného Maxi a šli domov. Neskôr mi Robert zavolal a povedal mi, že sa chystá urobiť v zostave kapely nejaké zmeny. Spomínam si, ako mi povedal, „Nemaj obavy Bill, bude to v pohode“.“
Robert: „Po turné som trávil čas doma nahrávaním pások. Použil som sestrin orgán Hammond, ktorý mal bassové pedále, malý bicí automat a dokončil celý album „17 Seconds“ s bossa nova a swingovými rytmami. Texty som mal už od Newcastlu, na gitare Top 20 som vybrnkal nejaké akordy a za týždeň som mal hotových 6 – 7 skladieb. Spomínam si, ako sme ich počúvali s Lolom a Michaelom. Lol neskrýval nadšenie, ale Michael … absolútne bez záujmu, čítal si ďalej svoje noviny. Vtedy mi napadlo, „A dosť!“. Nasmeroval som si to rovno k Simonovi a prehral mu tie demá. Bol z nich skutočne nadšený, obzvlášť, keď kapela, v ktorej vtedy hral, produkovala nechutné popové skladby. Vedel som, že bol z toho frustrovaný a tak som sa ho spýtal, či by nechcel hrať v The Cure. Spomínam si, ako sa ma spýtal, „A to prečo, čo si sa zbavil Michaela?“ Ja na to, „Nie, ešte nie. A ak budeš hrať na basse ty, tak on už nie“.“
Simon: „Vždy som mal pocit, že by som mal byť ich bassák, ale nikdy som ani len nesníval o tom, že by ma o to Robert požiadal. Zmieril som sa s tým, že budem pracovať vo fabrike, každý deň od 7:30 do 17:30, potom prídem domov, zabrnkám si pár hodín na basse, strávim večer s Carol, mojim dievčaťom, no a potom, na konci týždňa, zájdem niekam do pubu a dám si pivo.“
Chris Parry: „Robert chcel veci podriadiť disciplíne, chcel sa zbaviť zbytočností a vrátiť sa ku skutočným základom. A keď by chcel nekonečnú E slučku, aj 5 minút trvajúcu, tak by si ju doprial. Lenže toto Demspeyho vôbec nelákalo. On vždy bol, a stále je, „výrečný“ bassgitarista. Ja osobne som tým rozhodnutím nadšený nebol, pretože som ich vnímal ako dokonalé popové trio, lepšie než The Police, lepšie než The Jam. Lenže Robert o také niečo záujem nemal a zavrel za sebou dvere. Povedal som si, „Nepôjdem hlavou proti múru. Chalan chce zmenu a buď bude úspešný alebo nie. Ak nie, nájdem inú kapelu“. Bolo ťažké sa s Dempseym rozlúčiť, pretože som ho mal rád, a stále mám. Je to vtipný chlapík, s takým suchým humorom, a hlavne je veľmi podceňovaný, pokiaľ ide o jeho schopnosti. Dokážem si s ním posedieť a debatiť v hotelovej hale viac, než s kýmkoľvek iným, koho poznám. Ale povedal som si, „Život je pes … meníme kurz“.“
Robert: „Ja vlastne ani neviem, ako som to Michaelovi povedal. A možno som to nechal na Lolovi.“
Lol: „Zavolal som mu a počas nášho rozhovoru som mal pocit, akoby ho to ani veľmi nezaujímalo.“
Michael: „Cítil som, že sa niečo deje. Mal som s Robertom dlhý rozhovor, za daných okolností vcelku priateľský, a vtedy mi povedal, že sa o kapelu veľmi nezaujíma, že už nebol schopný ísť ďalej po tej ceste, bol dokonca pripravený zmeniť názov kapely, ak by to bolo nutné. Tak som mu povedal, že to nutné nebude. Simon k nim aj tak dokonale pasoval. Bol lepším „new wave“ bassákom, než ja a hlavne, ja som mal bassu vždy vysoko, ako nejaký funker. Možno to bola moja skaza!“
zdroj: Ten Imaginary Years, 1988