Temný, dementný, mučivý, vášnivý a nevrlý? Ani si nemyslím. Robert Smith z The Cure možno, za tých 40 rokov v čele jednej z najtrvácnejších alternatívnych post-punkových kapiel, získal takúto reputáciu, no v týchto dňoch na neho natrafíte ako sa vyhrieva v žiari slnka, ktoré sprevádza kapelu na jej letnej ceste.
Áno, Smith bol kedysi vnímaný ako stelesnenie (v skutočnosti skôr hovorca) trápenia dospievajúcich, no dnes, ako 60tnik, disponuje tým, čo v 16tich postrádal: perspektíva, prehľad, história, intelektuálna hĺbka a zmysel pre humor.
„Dobrá hudba, hlavne tá emocionálne spájajúca, presahuje množstvo tradičných bariér popovej hudby a ak ste viac v obraze, a takisto prezentujete to, čo hovoríte, potom sa viac staráte o to, aby sme boli vlastne stále mladí, čo je z môjho pohľadu úplne správne. Každá generácia potrebuje svoje kapely, svojich hovorcov. Nerád by som podľahol predstave, že to, o čom píšem, či to, čo hrám, prezentuje najmladšiu generáciu, ale myslím, že moja tvorba ľudí spája na emocionálnej úrovni. Ja dúfam v to, že The Cure majú v sebe niečo nadčasové. A pritom to nemá nič spoločné s tým, akí starí sme v skutočnosti.“
„Keď už o tom hovoríme, samozrejme, že som si svojho veku vedomý, a je to veľmi čudné, pretože sa na svoj vek vôbec necítim. Tu a tam sa mi stane, že keď hráme, tak si na konci skladby pomyslím, aká dobrá skladba, no už je to pekne dávno, čo som ju napísal!“
The Cure založil Smith v roku 1976, v Západnom Sussexe, a s hudbou sa zoznamoval vďaka skladbám od ľudí ako Eric Clapton a Rory Gallagher („to bol vôbec prvý koncert, ktorý som zažil. Šiel som na jeho vystúpenie do Brighton Dome, v roku 1974, a bol som absolútne očarený. Fenomenálny gitarista …“), z ktorých sa prepracoval až k náladám punk rocku. Už v roku 1979 sa The Cure predstavili svojim prvým debutovým albumom, „Three Imaginary Boys“, ktorým sa skutočne etablovali, no počas nasledujúcich rokov sa kapela postupne transformovala od nevľúdnych tínejdžerov a následne vytvorila vlastný štýl popovej hudby.
Albumy z prvej polovice 1980tych rokov, Faith (1981), Pornography (1982), The Top (1985) a The Head on the Door (1985), priniesli kapele celosvetovú slávu, no zároveň definovali (či už zámerne alebo nie) akýsi nihilistický pohľad na svet („je jedno, či všetci zomrieme“, zaznie v úvode albumu „Pornography“), zároveň však ponúkli melódie, ktoré ste si mohli pohvizdovať cestou ráno do práce. Začiatok 1990tych rokov, kedy kapela zažila ešte väčší úspech s celosvetovo úspešným albumom „Wish“ a singlami ako „Friday I´m In Love“, sa ich sláva pretransformovala až k masívnemu obdivu. Pre Roberta Smith to však boli dva totálne mizerné roky, ktoré priviedli kapelu takmer k rozpadu.
„Áno, z toho dôvodu som si dal pár rokov pauzu,“ spomína nostalgicky Robert. „Album „Wish“ sa vyšplhal na najvyššiu pozíciu takmer v každej svetovej krajine a my sme vtedy hrali na obrovských futbalových štadiónoch. Náš úspech eskaloval do bodu, kedy som už nebol schopný sa s tým všetkým stotožniť a tak som prišiel s vlastnou verziou rozpadu kapely.“
Smith to všetko vysvetľuje spôsobom človeka (nechýbala výrečnosť, reflexia a humor), ktorý sa stal veľmi úspešnou a rozpoznateľnou celebritou, no ktorý zároveň netušil, ako sa mu to stalo. „Kapela sa stala doslova „obrovskou“. Vtedy sme kráčali po vzostupnej trajektórii a reprezentovali sme myšlienku, že by sme sa mohli stať najväčšou kapelou na svete a tento status si udržať. To si však vyžaduje silný vplyv ega, čo som postrádal. Faktom je, že spôsob, akým sa The Cure dopracovali k takej pozícii, bol takmer groteskný.“
Predstavte si kapelu, ktorá sa zúfalo snaží nebyť populárna a zrazu získa status „všetko-antipopové“ a vypredáva vo veľkom tie najväčšie priestory. Bolo to bizarné, spomínal Smith, ktorý zároveň priznal, že ani on sám, dokonca nik z kapely, či ľudí z ich blízkeho okolia, nemal na nič podobné plán. „Iné kapely možno mali nejakého tajomného manažéra, prípadne ani nie tajomného, ktorý poťahoval za nitky a staral sa o to, čo sa dialo,“ objasňuje. „My sme nikoho takého nemali. My sme jednoducho fungovali, robili si, čo sme chceli a ako sme chceli a nejak nám to všetko zrazu spadlo do lona.“
Akonáhle dosiahli tú úroveň, či status, povedal Smith, zrazu sa okolo nich začali motať stovky ľudí, ktorí z nich chceli vytiahnúť peniaze, prípadne na nich zarobiť. „Ich jediným cieľom je, aby ste pokračovali po vytýčenej ceste stále nahor, takže som z toho musel uniknúť. Odišiel som, zopár ľudí kapelu opustilo a na pár rokov prakticky kapela prestala existovať. Mal som toho dosť. Keď sme sa vrátili, prakticky sme začali od začiatku a to mi dokonale vyhovovalo. Dnes máme z hrania zážitok a ako skvele nám to ide! Dnes môžu The Cure skutočne stáť v panteóne rockovej hudby. História sama napíše naše meno. Či to bude veľkými písmenami alebo malými, to už je mimo mojej kontroly.“
Kontrola, zdá sa, je pre Smitha doslova kritická, rovnako ako lojalita. Problémy s tým súvisiace boli za dekády Smithovho života a fungovania The Cure niekoľkokrát prefiltrované a spojenia medzi nimi sú dnes nenútene prerušené. Spomína si na vyhadzovanie ľudí z kapely za rôzne vrtochy („som si istý, že na mňa nazerali ako na nočnú moru“), ale pripúšťa, že až najhlavnejšiu konštantou v jeho živote je jeho manželka Mary, s ktorou sú manželia už viac ako 30 rokov (spoznali sme, keď mali 14, dodnes sú si verní a keď je Smith na turné mimo rodnej Británie, sleduje čas v lokalite koncertu, takže si môžu bežne volať).
Ďalším aspektom, na ktorý sa Smith spolieha, je emotívne napojenie na jeho hudbu. „Keď som na pódiu a spievam skladbu z našich ranných čias, tak sa stále dokážem identifikovať s tým, o čom som vtedy premýšľal, čo som prežíval vtedy, keď som to písal. Veľa z toho, čo je odmietavo označované ako „tínedžerský pocit úzkosti“, je vlastne stále vo mne. Nikdy to moju myseľ neopustilo. Nedokázal som sa toho zbaviť a nikdy nenašiel niečo, čím by som to mohol nahradiť.“
A čo kríza stredného veku. Ovplyvní nejak veci? „Ha! Nuž, úzkosť je úzkosť, nie? Najťažšie na starnutí je snaha vyhnúť sa prílišnému cynizmu. Čím ste starší, tým toho viac viete, možno až príliš, takže vzdorovať naliehaniu vzdať sa všetkého a každého je mojím aktuálnym bojom.“
Dajme však úzkosť a angažovanosť bokom. Zdá sa totiž, že sa Smith teší z akéhosi drsného zdravia ako v bežnom živote, tak aj v tom hudobnom, čo mnoho z jeho súputníkov postráda už niekoľko rokov. S ťažkosťami priznáva, že The Cure – významovo, efektívne, či on sám, pri toľkých zmenách zostavy – stále lipnú na punkových princípoch starej školy, pokiaľ ide hlave o robenie vecí zo správnych dôvodov.
„Pozrite, ide hlavne o to, že,“ poznamená, „opovrhujem ľuďmi, ktorí robia to, čo ja a ktorí predstierajú, že nejako nie sú súčasťou tejto mašinérie. Ste, jednoducho ste a nedá sa tomu vyhnúť. Mali sme to šťastie v minulosti, že trajektória The Cure mala neustále stúpajúcu tendenciu. Vždy som vedel, že je to tromfová karta – jasné, že som mohol niekedy urobiť rozruch a niečoho sa domáhať, prípadne blufovať. Robiť veci po svojom bolo pre mňa vždy dôležitejšie, než ich len robiť inak. Chcel som vždy prehrávať alebo vyhrávať podľa vlastných pravidiel.“
„Modus operandi“ The Cure, ak také niečo existuje, je podľa Smitha celkom jednoduché: urob to jednoducho tak, ako to urobiť chceš. „Ak to zafunguje, všetci sú užasnutí, môžeš skúsiť viac. Neexistuje žiaden veľký dlhodobý plán. Existuje iba viera v samých seba, hoci niekedy je táto viera až neuveriteľne arogantná.“
A čo ak by to prestalo fungovať? Čo ak by to prestalo generovať temnotu, demenciu, trápenie, mizernú zlú náladu a zároveň ohromný komerčný úspech? Teoretické otázky Smitha nezaujímajú, no zdvorilo, slušne odpovie a dopraje si dúšok piva.
„No tak by som musel robiť niečo iné, to bez pochýb, no aspoň by som sa mohol obzrieť späť a s hrdosťou si povedať, že som prehral podľa vlastných pravidiel. Ak by som prehral podľa pravidiel niekoho iného, tak si neviem predstaviť, aký zatrpknutý starec by sa zo mňa stal.“
zdroj: tonyclaytonlea.com