Keď si Robert sadol pred obrazovku, aby si pozrel záznam zo strhujúceho vystúpenia The Cure, v londýnskom Hyde Parku, roku 2018, tak rozhodne nebol pripravený na plné 4K rozlíšenie. „Prvý blízky záber na ľudskú tvár bol práve záber na tú moju,“ povie. „Bolo to celkom desivé.“
Nedávne uvedenie The Cure do Rock´n´rollovej Siene slávy bolo vlastne pre Smitha menšou prekážkou, aby pokračoval v prácach na filme s názvom „Anniversary 1978-2018 Live in Hyde Park London“, ktorého špeciálne premietanie, po celom svete, bolo naplánované na utorok 11.júla. Keď sú ľudia filmovaní, tak majú tendenciu sa viac sledovať, no napriek tomu sa Smith rozhodol, že stojí za to túto významnú udalosť zvečniť na filmový pás.
Samotný koncert sa uskutočnil 40 rokov po týždni, v ktorom The Cure odohrali svoj prvý koncert v Crawley (1979), a do setlistu Smith zaradil také obľúbené skladby ako „Just Like Heaven“, „Lovesong“, či „Boys Don´t Cry“. Preto Smith oslovil dlhoročného režiséra klipov The Cure, Tima Popea, aby pre film „nenápadne“ umiestnil 16 kamier a nepovedal nič jeho spoluhráčom. Tí mal aj tak dosť starostí, aby zvládli hru pred 65 000-ovým publikom. Napriek počiatočnému zdeseniu z detailného obrazu je so samotným výsledkom absolútne spokojný.
„Je to vskutku ohromujúci zážitok,“ povie Smith na adresu filmu. „Myslel som si, že sa pri tom bude trochu nudiť, ale nakoniec som bol celou tou vecou unesený. Som veľmi rád, že sme to natočili, pretože sa to celé pretavilo do jedného z tých najlepších dní, aké sme kedy zažili, čo isto súviselo aj so skvelým počasím, ako aj faktom, že anglickému tímu na na Majstrovstvám sveta vo futbale až pozoruhodne darilo. K tomu som celodenný program v Hyde Parku vyberal ja … jednoducho, bola to jedna veľká oslava hudby.“
Koncert sa uskutočnil krátko po inom londýnskom koncerte The Cure, ktorý odohrali v rámci festivalu Meltdown, takže vlastne kapela usilovne pracovala na dvoch odlišných projektoch. Pre Meltdown festival, ktorý dostal prezývku „Curætion“, vystaval Smith špeciálny setlist, ktorý otvoril najstaršími skladbami kapely, postupne sa prepracoval k tým najaktuálnejším, aby sa po nich postupne vrátil opäť k tým najstarším. Pre výročný koncert v Hyde Parku zasa vybral 30 skladieb, ktoré „by publikum chcelo počuť“.
„Keď už raz zistíte, že ste predali 65 000 vstupenie, tak si poviete, ‚toto nebude normálny koncert,'“ povie Smith. „Bolo nám jasné, že kopec ľudí príde do Hyde Parku na celý deň, tak sme k tomu pristúpili ako k menšiemu festivalu. A bolo mi zároveň jasné, že niektoré skupiny skladieb budú spolu skvele fungovať. Uvedomil som si, že nemá zmysel pokúšať sa o nejaké b-strany, či takmer neznáme skladby, pretože by sme tak behom piatich minút stratili pozornosť značnej časti publika. Takže sme už pred nástupom na pódium vedeli, že ten set jednoducho bude fungovať.“
Mimo samotného vystúpenia existuje ďalší dôvod, prečo sa Smithovi film tak veľmi páči. Tým je totiž skutočnosť, že mal od samotnej „výroby“ patričný odstup. Mimo zvukovej stopy, vo formáte 5.1 surround sound, ktorú zmixoval s ko-producentom albumu „Bloodflowers“, s Paulom Corkettom, ponechal všetko ostatné na Tima Popea. Jediné, čo musel vyriešiť, bolo prediskutovať priamo na mieste otázky ako, „Myslíš, že by sme mali otvoriť koncert s touto skladbou?“ „Myslíš, že tento záber bude fungovať?“ a „Nemáš pocit, že v tomto zábere vyzerám príliš odporne? Ponecháme tento záber?“ Vďaka takto získanému odstupu a priestoru dokázal celé dielo patrične oceniť a dnes si vraví, že mal toho natočiť viac, vrátane vystúpení Interpol, Goldfrapp, Ride a ostatných, ktorí predskakovali vystúpeniu The Cure.
Jediný problém, s ktorým sa v ten deň Smith musel vysporiadať, bolo slnko. Teplota atakovala 40-tku a on bol zvyknutý vystupovať v noci. „Úprimne, kým slnko nezapadne, tak nebudem môcť hovoriť,“ povedal davu. „Robím všetko, čo môžem, aby som sa nerozpustil v hromadu prachu.“ Spätne dnes tvrdí, že nebol pripravený na tak intenzívne svetlo, ktoré prevládalo, v podstate, až do polovice koncertu.
„Bol to menší šok, keď som vkročil na pódiu, pretože sme boli po celý čas v zákulisí, poflakovali sa a debatili s ostanými,“ povie. „Všetko tam bolo prikryté, všade tienidlá, chutné nápoje a podobne. Takže až po tom, čo som vkročil po prvýkrát na pódium, som si uvedomil, aká v ten deň vládla horúčava. Samozrejme, že po pódium a v jeho okolí boli rozmiestnené prenosné ventilátory a podobné veci, rovnako ako aj v zákulisí, takže keď som vkročil na pódium, bolo to tako „Fúúúha!“ Vkročili sme priamo do lúčov zapadajúceho slnka a bolo to mierne dramatické. Akoby ste mali k dispozícii to najlepšie osvetlenie na celom svete, teda, ak si také dokážete zaobstarať. Mať o 20 rokov menej, znášali by sme to samozrejme lepšie.“
„Ale inak sme vďaka tomu získali akýsi pocit teatrálnosti,“ pokračuje. „Samotnému filmu to dodalo niečo, čo Tim nazýva príbeh alebo paralela. Má to v sebe akúsi prirodzenú progresiu a vlastne sme koncert skončili tam, kde sme kedysi začínali. Zahrali sme set našich ranných skladieb a bolo to absolútne šialené, obohatené o doslova magické osvetlenie. Ak by sme na pódium nastúpili až za tmy, tak by to bolo asi menej zábavné a vlastne by to bol len ďalší koncertný film.“
Takisto sa mu páči, že to slnečné svetlo urobilo z celej záležitosti akýsi „bordel“ a ľudia tak mohli vidieť „všetok ten bordel po stranách pódia a v zákulisí. Dáva Vám to pocit, akoby ste boli priamo na pódiu,“ povie. „Pre mňa je práve tento pocit asi tá najdôležitejšia časť filmu.“
Samo o sebe je to zábavná vec, pretože Smith vraví, že keď je na pódiu, rád sa naňom stráca. Po celú dobu filmu pôsobí, akoby mapoval dav. Napr. počas skladby „Friday I´m In Love“, ku ktorej dodal, že sa počas nej snažil zabudnúť na všetko od momentu, ako vstúpil na pódium.
„Počas prvých dvoch, či troch skladieb sa jednoducho snažím zžiť so situáciou,“ povie. „Nie som z tých umelcov, ktorí si neustále pripomínajú, kde sú, výkrikmi ako „Héj, Hyde Park, ako ste na tom?“ Rozhodne si nepotrebujem pripomínať to, kde práve som. Som jednoducho na pódiu a hrám tie skladby. Preto toho na pódiu veľa nepoviem. Jednoducho, akoby som v tej chvíli stratil schopnosť verbálne komunikovať. Je to skutočne divné. Keď hrám a spievam, tak som v akomsi tranze a cítim sa uchvátený. Jasné, znie to trochu hippisácky, ale tak to so mnou bolo vždy. Jednoducho mám pocit, že sa v tých skladbách strácam a je tu veľká šanca, že to tak cíti každý.“
zdroj: rollingstone.com