Po triumfálnom návrate na Glastonbury, prerušil Robert Smith mediálne ticho a poskytol exkluzívny rozhovor reportérovi magazínu NME, Andrew Trendellovi. Témou boli koncert na Worthy Farm, nový koncertný film a chystaný nový štúdiový album.
Sunday, we´re in love – The Cure si ukradli Glastonbury
Sú to v podstate dva dni po ukončení jedneho z najlepších víkendov v Glastobury, ktorý The Cure ozdobili historickým a podmanivým headline setom. Medzi trieštivými kryštálovými zvukmi úvodnej „Plainsong“ a pogovým šialenstvom záverečnej „Boys Don´t Cry“ šlo o jedno z tých jedinečných a nadčasových vystúpení na Pyramid stage. Kým som celý roztrasený čakal na toto jedinečné interview s Robertom Smithom, spomienka na rachot počas „Shake Dog Shake“ mi prišla ako ideálny soundtrack k poopičnému stavu z tohtoročného Glastonbury festu. Trpí aj Robert Smith takýmito post-glasto stavmi, ako my, bežní smrteľníci?
„No,“ uškrnie sa. „Rozhodne sa dnes cítim lepšie, než včera!“
To vyznelo, akoby si kapela užila zaslúženú áfterpárty. Keďže na Worthy Farm nevystupovali od roku 1995, tak sa vrátili s dvojhodinovým setom plným sviežej, pop-noirovej a alt-rockovej brilantnosti. A keďže už na festivale, a na Pyramid stage, vystupovali tretíkrát (po prvýkrát to bolo v roku 1986), tak vyrovnali rekord Coldplay, ktorí doteraz držali. Rozhodne sa na pódiu cítili ako doma, keďže v ich ponuke jedna klasika striedala druhú.
„V podstate som do nedele ani nevstúpil do priestorov iného festivalu,“ povie Smith. „Ale videl som reportáže z iných televízii, kde ukázali divákom niekoľko výnimočných pubov vo festivalovej zóne, takže mám teraz pocit, že som naozaj zažil Glastonbury a jeho vibrácie.“
A aké to boli vibrácie?
„Bolo to všetko o veľkej rozmanitosti. Aj keď veľa európskych festivalov ponúka v podstate niečo podobné, každý z nich je niečim typický. Ako kapela sme boli na Glastonbury už veľmi dávno a práve tým sa tento fest stale pre nás „veľkou vecou“. Pokiaľ ide o tie ostatné festivaly, kde hráme, či sme už hrali, tak tam sme, v podstate, za posledných 25 rokov hrali raz, či dokonca už viackrát. Vlastne som sa na toto všetko pripravoval vo svojej mysli, kedy som si hovoril, ‚Hm, o deň, či dva vkročím na TO pódium‘.“
Smith je vlastne jedinou konštantou v The Cure od roku 1976, kedy kapelu založil v Crawley. No sám seba zradil svojim suchým humorom a pokorou. Jeho cit pre melódiu, prirodzený talent pre melodrámu, schopnosť komunikácie aj v prípade extrémnej romantiky – od nevľúdnosti po závraty – to všetko z neho robí architekta väčšej časti kultúry, ktorú si užívame dnes. Vníma teda Robert Smith, muž, ktorý pretvoril rock, indie, pop a má za sebou viac ako 40-ročnú kariéru, stále váhu tejto noci?
„Ani nie,“ povie a zároveň veci objasní. „Rozhodne to nemienim bagatelizovať. Ostatné festivaly, kde sme hrali, či budeme hrať, ako Roskilde, či Werchter, sú jednoducho obrovské. Možno tí ľudia, ktorí tam vstúpia na pódium, si povedia, ‚A je to tu, naša posledná veľká vec.‘ Ja mám jednoducho v kapele vštepenú takúto mentalitu a jednoducho mi to príde prirodzené. Ale priznávam, že odchod z pódia na Glastonbury bol pre nás jedným z najväčších momentov po veľmi dlhej dobe. Bol to koncert, na ktorom záležalo, no na druhej strane, tento týždeň ideme do Belehradu, kde budeme hrať na Exit Festivale a pôjdem tam s tým istým pocitom: bude to ten najlepší koncert, aký kedy odohráme.“
A bolo to naozaj cítiť. Celé to síce začalo s viac podceňovanými vecami z obsiahleho katalógu kapely (ľadovo-pochmúrna „A Night Like This“, či paradoidná „Burn“ zo soundtracku k filmu „The Crow“), no postupne set úplne prirodzene preplával všetkými náladami The Cure, či už v podobe neforemnej „Never Enough“, horkosladkej „Just Like Heaven“ a pri záverečých prídavkoch si mnohí uvedomili, že kapela disponuje omnoho väčším počtom hitov, než si doposiaľ mysleli … „Lullaby“, „The Caterpillar“, „The Walk“, „Friday I´m In Love“, „Close To Me“, či „Why Can´t I Be You?“ …
Pri hodnotení ich vystúpenia pre NME som si vlastne uvedomil, že v porovnaní s inými tohtoročnými vystúpeniami na Pyramid Stage tu neboli „žiadne ozdoby, žiadne žarty – len radosť“. The Cure jednoducho prezentovali sami seba a my všetci sme sa v nich tak trochu stratili. Smith nás potešil svojim otcovským tancom a počas posledných momentov koncertu sa dokonca zdalo, že má slzu v oku. Je možné, aby sa „temný pán rocku“ cítil pokorený všetkými tými crowdsurfermi, vlajkami a svetlicami pred ním?
„Áno!“ povie Smith. „Ale nebolo to po prvýkrát, ani naposledy, kedy toto leto skončím koncert v slzách. Bol to veľmi dlhý víkend a pravdepodobne ma dostal. Prvých 20 minút koncertu som bol veľmi, veľmi neistý. V niektorých ohľadoch sme dokonca v prvej polhodine neponúkli „príležitostným“ poslúcháčom veľa ústupkov. A pritom každý mal o to menšie obavy. Chodili za mnou s nápadmi ako ‚možno by v prvej časti setu mali zahrať skladby, ktoré ľudia poznajú viac‘, pričom ja som oponoval, ‚Nie, postupne sa k nim prepracujeme a tie najväčšie hity ponúkneme v prídavkoch‘. Nikdy nie som nervózny, no počas prvých 20 minút na neraz napadlo, ‚neviem, či som to podal správne‘. Na konci sa však dostavilo to správne uvoľnenie, pretože prídavok nám vyšiel absolútne fantasticky. To už spievalo skutočne celé publikum, a pritom my nie sme ten typ kapely.“
Mal pocit, akoby musel žiť podľa všetkého, čo videl na Glasto?
„Veci, ktoré som mal možnosť vidieť, výnimkou je iba Stormzy, pretože on je výnimočný v mnohých ohľadoch, mi ukázali tendenciu mať na javisku špeciálnych hostí, postarať sa, aby s Vami spievali všetci a kričať „ako si to užívate?“, samozrejme ešte mať ohňostroj. Je to fantastické, presne toto ľudia očakávajú, tieto veci robia tento festival výnimočným, no ja som mal pocit, že by sme mali byť minimalistickejší. Najlepší spôsob, ako zvládnuť Glastonbury je jednoducho len robiť to, čo robíme. Samozrejme, že to bol tak trochu hazard. Ak by to nevyšlo, tak by sa ostatní z kapely ku mne obrátili a povedali, ‚Vidíš, vraveli sme Ti to! Kde zostali tie tanečníčky?'“
The Killers síce tanečníčky takisto v sobotu večer nemali, ale Brandon Flowers komunikoval s publikom ako Butlins alebo Freddie Mercury, keď nabádal ľudí k chorálom typu „waaaay-ohhhh-waaaaayy-ohhhh“. Ak by takéto niečo vypustil z úst Robert Smith, tak by musel predtým asi zjesť kus hovna. „Uvedomil som si, že si asi prevezmem cenu za najmenej komunikatívnu osobu na poslednom ročníku festivalu Glastonbury,“ poznamenal. Získal vôbec niekedy nejaké ocenenie?
„Ha! V tomto smere som získal po koncerte v zákulisí certifikát od niekoho, koho menovať nebudem. Síce to bolo napísané rukou, ale cením si to. Myslím, že to je ďalší rozdiel medzi mnou a ostatnými. Mimo pódia však dokážem komunikovať celé dni a nestíchnuť. Sú dokonca dni, kedy je ťažké ma zastaviť.“
Dnešok asi bude patriť práve k takýmto dňom. Pokračuje: „Za tie roky som si uvedomil, že mi na pódiu aj tak máločo rozumieť a je to spôsobené hlavne tým, že som totálne ponorený do toho, čo robím. Jednoducho si tam zrazu začnem uvedomovať až príliš sám seba. A nejde o nejaké predstieranie, pretože vôbec nie som hanblivý typ, ide skôr o ten rozdiel medzi tým, že som súčasťou kapely, spievam a mám ešte niečo povedať a osobou „ktorá práve hovorí“. Stáť na javisku a rozprávať niečo 100 000-ovému davu, to je niečo naozaj divné! Nedokážem urobiť nič, aby som sa cez to dokázal preniesť. Než sa tým trápiť, radšej toho poviem čo najmenej.“
zdroj: NME