Po triumfálnom návrate na Glastonbury prerušil Robert Smith mediálne ticho a poskytol exkluzívny rozhovor reportérovi magazínu NME, Andrew Trendellovi. Témou boli koncert na Worthy Farm, nový koncertný film a chystaný nový štúdiový album.
Ambícia na zadnom sedadle čierneho auta – „nemilosrdný“ nový album
Tim Pope začal zverejňovať prvé ochutnávky svojho nového filmu už počas minulého roka, kedy povedal, že pracuje na špeciálnom „výročnom“ filme, ktorý bude obsahovať aj archívne zábery, spolu s príbehom kapely, ktorý prerozpráva Robert Smith osobne. Keď zistili, že spolu to fungovať nebude, rozhodli sa zamerať na záznam londýnskeho koncertu. Pôvodný nápad ešte nie je definitívne zavrhnutý, ale momentálne sa ním nezaoberajú.
„Neznášam ľudí, ktorí napíšu vlastné autobiografie ešte počas vlastného života,“ povie Smith. „Preferoval by som, keby ich napísali až po smrti! Viete, ako to myslím. Oni napíšu jednu a potom prídu s tým „Tu máte druhú časť“. Nemienim sa obhliadať za históriou The Cure a hodnotiť ju z môjho pohľadu v čase, keď ešte stále chystáme niečo nové. Aký to má význam?“
Tým „niečím novým“ je samozrejme nový album, o ktorom Smith hovorí s nadšením. Už to bude viac než desať rokov, čo The Cure ponúkli novú hudbu, no aj tak si na to budeme musieť počkať do jesene 2019. Entuziazmus získal z talentovaných hudobníkov, ktorých sa snažil získať pre minuloročný Meltdown festival a to ho vlastne posunulo k tvorbe vlastnej novej hudby. Výsledkom je obrovská porcia nových skladieb, na ktorých kapela ešte stále pracuje. Zatiaľ čo posledné dva albumy, „The Cure“ a „4:13 Dream“, boli výsledkom „klasických The Cure“, chystaný 14. štúdiový počin bude akýmsi tlakom na modriny, inšpirovaný ich morbidnými veľdielami z 1980tych rokov, „Pornography“ a „Disintegration“.
Smith sa svojho času vyjadril, že s albumom „Pornography“ chcel zvukovo dosiahnúť klaustrofobický nihilizmus a pritom cítiť „virtuálnu nezničiteľnosť“, čím vydláždil chodník takým kapelám ako Nine Inch Nails, Marilyn Manson, Placebo, Deftones, Muse a pravdepodobne aj Billie Eilish. Zdá sa byť teda úplne v poriadku, že sa The Cure chcú vrátiť do krajiny tieňov, ktorú stvorili pre iných. Takže, kedy bude nový album pripravený?
„To sa neustále mení. Stále sa na ňom pracuje,“ povie Smith. „Začiatkom roka sme sa na tri týždne zavreli do Rockfield Studios vo Walese, kde sme sa snažili zachytiť niečo z nefalšovanej welsheskej pochmúrnosti. Napriek tomu tam po celý čas vládlo slnečné počasie, čo bolo menšie sklamanie. Za celé tri týždne pršalo iba jediný krát, čo je podľa mňa vo Walese doslova národný rekord.“
Ktorú verziu The Cure budeme pravdepodobne na albume počuť?
„Nahrali sme asi 17 skladieb a takmer všetky sú pomalé a tvrdé. Samozrejme, že ich bolo o čosi viac, no toto by som vravieť nemal, lebo v hlavách vám hneď zaznie „ale nie!!“, ale ja som pôvodne zamýšľal až dva albumy, a vyšli by jeden po druhom. Jeden mal byť rezkejší, druhý pomalší, ale o tom rezkejšom som teraz nie presvedčený.“
Takže nateraz si sa rozhodol pre niečo utrápenejšie?
„Aj keď koncept toho, o čom to celé bude, sa vlastne nezmenil, nejaké tie časti budem musieť zmeniť. Trochu ma to vrátilo späť, pretože som si myslel, že v období, kedy skončíme s festivalmi, už budem album mixovať. Skutočnosť je však taká, že sa k albumu musíme vrátiť a nanovo nahrať tri, či štyri skladby. To by sme mohli stihnúť v auguste, kedy nás čaká koncert v Glasgowe. Samozrejme, že v určitom momente budem musieť nahrávanie definitívne uzavrieť, inak by sme nahrávali do nekonečna, ako tomu bolo v minulosti. Aj tak to už nikdy lepšie nebude. Od úplného dokončenia nás delí iba jedno štúdiové sedenie.“
Od vydania albumu „4:13 Dream“ uplynie už celých 11 rokov. Cítiš sa dnes inak? „Nemyslím si, že by som sa nejakým spôsobom zásadne zmenil. To jadro môjho ja zostáva nezmenené. Tak, ako každý iný, aj ja mám svoje dobré, aj zlé dni. No myslím, že som dnes ďaleko vyrovnanejší, než pred 10 rokmi. Je však fakt, že som viac experimentoval s temnejšou stránkou života.“
Čo najviac ovplyvnilo nové skladby?
„Predtým som zvykol písať o veciach, o ktorých som bol presvedčený, že som ich pochopil. Dnes viem, že im naozaj rozumiem. Texty tohto albumu sú, pre mňa osobne, omnoho viac pravdivé. Sú úprimnejšie. A to je asi aj dôvod, prečo je ten album, sám o sebe, viac temnejší a pochmúrnejší. Mám pocit, že chcem ponúknuť niečo, čo opisuje temnejšiu stránku mojich skúseností, ktoré som získal za posledné roky, no verím, že to ľudí zaujme. Niektoré z našich albumov, napr. „Pornography“ a „Disintegration“, sú tak trochu nemilosrdné. Album „Disintegration“ som obmäkčil skladbami ako „Lullaby“ a „Lovesong“, no tento nový album by som prirovnal k „Pornography“, pretože neobsahuje jedinú skladbu, ktorá by náladu odľahčila.“
Čiže už Ti nejde o žiaden „hit“?
„Keď veci dosiahnut finálnu podobu, tak je to všetko skôr o tom, či mám pocit, že je toho už príliš alebo či to jednoducho dáme. Ak to nakoniec dopadne tak, ako si myslím, tak sa aj tak odcudzíme popovej časti publika, ktoré ešte stále máme. Myslím, že ale špecifická časť fanúšikov The Cure si tie skladby zamiluje. To je tá dichotómia paradoxu: budú milovať skutočnosť, že skladby sú nemilosrdné.“
Nemilosrdné a veľmi, veľmi dlhé?
„Aktuálne tvorí album 8 skladieb. V kapele sa samozrejme vedie veľká debata, no ja si samozrejme uvedomujem, že je tu možnosť pre ešte jeden ďalší album. Roger si myslí, že toto bude posledný album kapely, no ja zastávam myšlienku, že každý album, na ktorom pracujeme, je posledný. Možno naozaj bude, ale ak máme po ruke ďalšiu várku dobrých skladieb, prečo nepokračovať? Čo urobíme, ak nám zostane 7 dobrých skladieb? Nech to dopadne nakoniec akokoľvek, bude to poctivé rozhodnutie. Nie je do toho zainteresovaná žiadna nahrávacia spoločnosť. Robíme si to všetko sami. Nikto iný neťahá nitky.“
Why Can´t I Be You? – Veční vydedenci
Väčšina kapiel typu The Cure by zavŕšila víťazné kolo koncertov, ako v Hyde Parku, či na Glastonbury, vydaním novej kompilácie „Najväčších hitov“, alebo by sa pokúsila o iný, zriedkavý rekord v predajnosti, čím by si na chvíľu získali pozornosť sveta. Než by sa však stali karikatúrou samých seba, tak The Cure radšej skúmajú najhlbšie extrémy svojej temnej stránky, no hlavne na základe vlastných predstáv. Od samého počiatku, kedy začali ako punkové trio v Crawley, cez prvých 5 albumov, ktorými položili základy post-punku a gothu, cez vystupovanie v Top Of The Pops, až po moment, kedy sa z nich stala štadiónová kapela, disponovali vždy presakujúcimi nápadmi, predstavivosťou a intenzitou, vždy sa rútili do oblastí, ktoré pre nich neboli typické a vždy ich navždy zmenili.
„Už som to spomenul,“ povie Smith. „A vždy sa z toho stala veľká vec, obzvlášť, keď som to nečakal, no je tu strašne veľa umelcov, ktorí sa na nás odvolávajú, a to hlavne takí, od ktorých by ste to vôbec nečakali. Priznávajú, že ich The Cure ovplyvnili. Jednoducho chceli uspieť, ale bez toho, aby sa obmedzovali v tom, čo chceli robiť. A práve na toto sa odvolávajú, keď nás spomínajú, nie na nejaké konkrétne albumy, hoci mnohí spomenú aj tie.“
„Stále sme vnímaní ako alternatívna kapela. Zahráme v Hyde Parku, na Glastobury, no stále nás berú akoby sme boli mimo toho všetkého. A takto som to chcel vždy mať: naozaj veľká kapela, no nik naozaj nevie, čo robíme alebo čo sa s nami deje.“
„Presne po niečom takom túžia ostatné kapely: ako byť úspešní, ako zostať úspešní a pritom robiť čo, čo robiť chceme? Viete, myslím bez tých ohňostrojov a hostí na pódiu …“
A o tom to celé je. Môžete sa obliekať do čierno-bielej, tupírovať si vlasy, rozmazať si rúž na perách, roztiahnuť ruky, ale naozaj z Vás budú The Cure? Jednoducho musíte robiť to, čo do prdele naozaj chcete!!!
zdroj: NME