Tim Pope – 06/2019

Reportérka denníka Manchester Evening News, Marion McMullen, vyspovedala režiséra Tima Popea, z príležitosti uvedenia filmu „The Cure – Anniversary 1978 – 2018 Live In Hyde Park London“.

Takmer štyri dekády filmuješ The Cure. Aké bolo natáčanie výročného koncertu The Cure v Hyde Parku?
Bola to dokonalá noc 🙂 Nájdu sa ľudia, čo tvrdia, že The Cure by mali hrať v noci, no bol to dokonalý letný večer, hodný ich výnimočnosti. Máme za sebou už koncertný film s názvom „Orange“ (1986), filmovaný na 35mm pás. Ako v tomto prípade, aj vtedy sa nám podarilo zachytiť úplne správny moment a to bol začiatok ich obrovského úspechu. Koncert v Hyde Parku bol akoby druhou časťou. Zaznamenáva, kde sú The Cure dnes a je to naozaj vzrušujúce. Nemyslím si, že to Robert Smith niekedy zabalí. Z tých, s ktorými som kedy pracoval, má najsilnejšiu pracovnú morálku. Ale vie sa aj rozčúliť.

Záznam z koncertu sa bude počas jedinej noci premietať v kinách po celom svete. Ako vlastne vznikal film?
🙂 Viete, The Cure fungujú asi tak, že Vám dajú len zopár krátkych poznámok. Väčšina videí z 1980tych rokov vznikla spôsobom, že mi zavolali v piatok večer a v pondelok sme už mohli filmovať. 2-3 týždne pred samotným koncertom v Hyde Parku mi Robert zavolal a povedal, „Nechceš to nafilmovať?“ Ja som mal v pláne na koncert zájsť ako hosť, pretože som vedel, že tam byť musím, ale, ak by som o tom premýšľal až príliš, to už by ma prepadala myšlienka, „mal by som to nafilmovať“.

Kedy ste sa vlastne s Robertom stretli po prvýkrát?
Myslím, že to bolo tak pred 37 rokmi. V 1981 alebo 1982-om, kedy som bol len mladý filmár a vlastne bral všetko, čo mi prišlo pod ruku. Stretli sme sa v Soho, to sme boli ešte obaja štíhli a veľmi mladí. Vtedy ma ani len nenapadlo, že budeme spolupracovať tak dlho. V minulosti som často klamal o tom, koľko videí sme spolu natočili, ale myslím, že ich je asi 37. Točili sme tak 4 videá ku každému albumu, z ktorých 2 boli vždy brilantné, jedno v pohode a ďalšie až neskutočne zlé.

Pracoval si s ľuďmi ako David Bowie, Fatboy Slim, Neil Young, Iggy Pop, Kaiser Chiefs, či Brian Ferry. A to som vymenoval len zopár z nich. Tvoje top momenty z pracovnej kariéry? Stretol som všetkých hrdinov mojej mladosti a nikdy som z toho nebol sklamaný. Spoznal som sa s Iggym Popom a cez neho s Davidom Bowiem. Mal som veľmi úspešnú spoločnosti, natočil film „The Last King Of Scotland“ s Forestom Whitakerom, ktorý získal Oscara. Takisto som natočil množstvo reklamných spotov, dostal sa do Hollywoodu a tam prežil nie veľmi zdarné obdobie pri filme The Crow – The City Of Angels, s Harvey a Bobom Weinsteinovcami. Vďaka tomu som na veľmi dlho odložil klasický film bokom, no dnes pracujem na scenári s názvom Drone, ktorý ma veľmi zaujal.

Ako sa Ti pracovalo na minuloročnom tv dokumente Sheridan Smith Coming Home? No, ďalší Smith v mojom živote. Spoznal som celú jej rodinu, no až po smrti jej otca. Veľmi ma baví budovať si priateľstvo s ľuďmi, ktorých filmujem, no oni zasa nenávidia, že som sa teraz začal venovať hudobným videám a prestal pracovať s nimi, no stále sú tu ľudia, ktorých som za tie roky spoznal, ako napr. The Cure a The The.

Kedy si sa vlastne začal zaujímať o film?
Myslím, že som mal asi 4 a potom už keď som mal 16, či 17. Bol som pozvaný do Rádia4 do debaty o filme a čo si pomätám, bol som absolútne príšerný. Svoj prvý film som urobil už na strednej škole a potom som šiel študovať na vysokú. Mal som fantastického učiteľa, Iana Gilmana, ktorý sa pri mne objavil v období, keď som robil reklamu pre Agent Provocateur a bolo skvelé, že som mu stihol poďakovať, že mi ukázal, že film môže byť niečo väčšie, než samotný život. Myslím, že patrím až k druhej vlne ľudí, ktorí sa začali venovať hudobným videám. Dovtedy to bol klub asi piatich ľudí, ktorí sa tomu venovali, no potom sa zrazu objavilo MTV a spôsobila akýsi lesný požiar naprieč celou Amerikou. Pripomínalo to tie filmy, ktoré mapovali rozšírenie epidémie tými červenými čiarami na mape.

Budú mať ľudia, prostredníctvom Tvojho filmu s The Cure, zabezpečené najlepšie sedenie v sále?
Definitívne! Deň pred samotným koncertom som na chvíľu zašiel na skúšku kapely, sadol si tam a sledoval ich, ako vlastne hrajú celý ten set. Akoby som sa ocitol v gothickom nebi. Vždy sa nás s Robertom pýtajú. či sme priatelia a odpoveď je, že ani veľmi nie. Máme dobrý, veľmi priateľský, láskyplný vzťah, ktorému nechýba veľmi dobré podozrievané pohŕdanie a úprimnosť. Je veľmi štedrý a on veľmi dobre vedel, že som nikdy nebol na skutočnom turné, tak ma vzal na turné s kapelou po Južnej Amerike, kde sme navštívili krajiny ako Brazília, Paraguay a Argentína. Ja už som ich zažil na koncerte veľakrát, no pôjdem sa na nich pozrieť aj na Glastonbury.

Ako vlastne relaxuješ?
No, momentálne na to ani veľa času nemám. Som rozhodnutý dopísať scenár pre film „Drone“ a posunúť ho hercom. Momentálne doslova pracujem aj po nociach. Vždy dúfam, že sa mi už konečne podarí naučiť disciplíne, no myslím, že ma už niektorí ľudia majú mierne v zuboch. Ľudia ma majú za až desivo nadšeného človeka a myslím, že taký aj naozaj som.

zdroj: Manchester Evening News, 28/06/2019