3.novembra 1979 a v britských médiách objavili recenzie na nový singel, „Jumping Someone Else´s Train“, s b-stranou v podobe skladby „I´m Cold“.
Chris Parry: „Zo všetkých tých ranných singlov znel práve tento najlepšie. A bol to skvelý moment aj pre Dempseyho, taká labutia pieseň.“
V ten istý mesiac vstupuje na trh aj singel projektu Cult Hero. No a v tom istom období Robert verbuje do kapely Simona Gallupa a Matthieu Hartleyho, ktorý hral predtým na klávesy v kapele The Magspies.
Lol: „Vídaval som ho poflakovať sa v okolí Horley a každý týždeň mal inak prefarbené vlasy.“
Robert: „Trochu mi to prišlo riskantné, požiadať Simona, aby sa k nám pripojil, pretože som mal obavy, že to vyvolá hnev u jeho kamošov v Horley, tak som sa spýtal aj Mathieua. Vtedy som sa s ním až tak dobre nepoznal, dokonca som si ani nebol istý, či vôbec potrebujeme klávesy, no bolo mi jasné, že v učitých momentoch potrebujeme ďalší nástroj. Nakoniec, Simon nebol až taký nováčik v The Cure, no nebol však ani ničím zvláštny.
Matthieu mal syntetizátor Korg Duophonic, ktorý bol v podstate perfektný, pretože ste súčasne na ňom nemohli hrať viac, než dve tóniny, a vlastne sme začali okamžite nacvičovať. Bol som totálne nadšený, dokonca sme začali plánovať koncerty ešte skôr, že sme mali skladby pripravené. Stanovili sme si vlastné časové ciele a 7-8 dní sme poctivo dreli.“
Matthieu: „Keď ma Robert požiadal, aby som sa pripojil k The Cure, okamžite som súhlasil, pretože tá predstava bola jednoducho úžasná. Samozrejme, že moja rola bola izolovaná, už aj preto, že som nebol integrálnou súčasťou kapely, no bolo to bez skúšobnej lehoty. Jednoducho som robil iba to, čo mi Robert povedal.“
Chris Parry: „Spätne mi to prišla ako hedonistická voľba, prizvať hneď dvoch namiesto jedného, no predstava kvarteta sa mi celkom pozdávala. Rozbili sa tým všetky predchádzajúce ilúzie a zrazu som nadobudol pocit, „niekam to smeruje!“.
Robert mi zavolal a povedal, „Asi by si urobil lepšie, keby si k nám zašiel a vypočul si, na čom aktuálne pracujeme“. Tak som zašiel k jeho rodičom do Crawley a musím priznať, že moja prvá reakcia bola viac než nadšená. Okamžite sa mi zapáčil Simon, no nesadol mi Hartley – prišiel mi tam trochu navyše. Simon bol nervózny, Lol sa húževnato snažil, Robert sa snažil byť milý, no Hartley pôsobil jednoducho neokrôchane. „
Matthieu: „Jednoducho už od začiatku viselo niečo vo vzduchu medzi mnou a Chrisom, bolo to niečo osobné. Nie, že by som ho neznášal, jednoducho sme si nesadli, to je všetko.“
Chris Parry: „Hrali a to bolo dobre. Okamžite som si však všimol spomalenie rytmu, po hudobnej stránke, čo bolo trochu šokujúce a nebol som si veľmi istý, kam to povedie. Ale dal som na Roberta, on presne vedel, kam to chce smerovať.“
V novembri sa Michael Dempsey pripojil ku kapele The Associates a informácie o jeho odchode z The Cure sa objavili aj v britskej hudobnej tlači.
Michael: „To obdobie, kedy som odišiel The Cure, bolo príšerné, ale Chris ma veľmi rýchlo z toho dostal a ja som si čoskoro uvedomil, že The Associates boli hudobne vyzretejší než to, čomu som sa venonal predtým. Do The Cure ste museli hudobne zapadnúť, museli ste byť súčasťou toho zvuku, no The Associates boli temperamentnejší, takže som sa „zotavil“ veľmi rýchlo.“
16.novembra 1979 odohrali The Cure koncert v Liverpoole, prvý v rámci nového turné Future Pastime Tour, spolu s kapelami The Associates a The Passions.
Robert: „Niečo sa tam vtedy stalo – myslím, že sa pokazil autobus alebo nám došlo palivo, jednoducho sme do Erics klubu dorazili až po desiatej a The Passions už dávno hrali. Bolo tam asi iba 100 ľudí, tak sme zašli do baru, dali si pivo, šli na pódium a zahrali sme. Vlastne sme hrali v podstate pre seba, debatili medzi skladbami a tak. Čo si pamätám, tak sme po celý čas pili, vypadávali mi texty skladieb, tak som si vymýšľal nové. No napriek tomu to bol za dlhú dobu náš najlepší koncert a vtedy mi došlo, aké príšerné bolo posledné mesiace predtým. Zrazu som však stál na pódiu so skutočne nadšenými ľuďmi. Bol to nový začiatok.“
Simon: „Bolo to super! Prvý večer, kedy som mal pivo zadarmo. Pamätám si, ako som si vtedy pomyslel, „tak toto je tá sláva!“.“
17. novembra 1979 odohrali The Cure koncert v London School of Economics.
Robert: „Cestou z Liverpoolu sme sa zastavili niekde pri dialnici, na kávu a nejaké tie párky. A asi boli pokazené, pretože potom večer, 10 min. pred nástupom na pódium, na mňa prišla zimnica a triasol som sa ako chorý pes. No aj tak to bol vydarený koncert. Prišlo tam kopec ľudí z Horley, vládla tam búrlivá atmosféra, takže som celkom zabudol, že mi bolo nevoľno, a to až do konca koncertu, kedy som sa pozvracal a schytali to všetci pukneri v prvom rade.
Inak, všetky tri kapely jazdili všade spolu, takže to bol taky nestály mix ľudí. Nedávalo to tomu turné ten najsprávnejší pocit. Jediná vec, ktorá fungovala spoločne, bol fakt, že ak to potentovala jedna kapela, potentovali to vlastne všetky. A vlastne sme boli headlinermi iba z toho dôvodu, že nás Parry strkal všade ako prvých, ale iný zmysel tá priorita nemala. Všetci sme využívali jednu šatňu. V jeden moment sme dokonca zvažovali o tom, že budeme vždy preferovať inú kapelu, ako headlinera, ale nakoniec nám to prišlo ako hlúposť, pretože by sme sa nikdy nevedeli zhodnúť na tom, kto bude ako headliner práve v Londýne.“
Finále turné prebehlo na domácej pôde, koncertom v Crawley College, 7.decembra 1979.
Robert: „Prišlo tam zopár skinheadov, ožrali sa a robili bordel, to sa dialo v Crawley vždy. Čo si pamätám, tak sme tam prišlo pekne znechutení, pretože to bol domáci koncert, prišlo tam kopec ľudí, ktorí nás mali radi, chceli nás vidieť a nakoniec videli ľudí, ktorí pili a strkali do seba.“
Simon: „A nechýbalo tam kopec závisti. Spomínam si, ako so zašiel do miestneho obchodu s nahrávkami a tam mi ľudia vraveli veci ako „Môjmu kamošovi sa darí omnoho viac, nechápem, prečo si ten džob vzdal.“ v Crawley sme odvtedy už viac nehrali.“
V decembri 1979 sa The Cure po prvýkrát vybrali na turné po Starom kontinente sa odohrali niekoľko koncertov v Holandsku, Francúzsku a v Belgicku.
Robert: „Vyrazili sme všetci spoločne do mesta. Všetci sme uvažovali v štýle. ‚A je to tu, začína nová éra‘! Mali sme deň voľna, zašli sme ráno na kávu a skončilo to tak, že sme tam všetci štyria spolu vypili 13 fliaš červeného vína. Neskôr Lol upadol do „kómy“. Skončili sme u niekoho na izbe, kde sa Lol zrazu prebral, začal sebou hádzať o zem a kričať. Následne vybehol na chodbu a zvracal samé červené víno.“
Simon: „Sledovali sme ho s Robertom podľa stôp, resp. podľa smradu.“
Robert: „Blúdil po rôznych chodbách, snažil sa strkať kľúč snáď do všetkých dverí, tak som sa nad ním nakoniec zľutoval, vzal ho do svojej izby, nasmeroval ho do kúpelne a tam začal mať reči o samovražde.“
Lol: „Všetci mi búchali na dvere a prosili ma, aby som ich pustil dnu, že potrebujú na záchod, a ja som len stonal, ‚Nechajte ma zomrieť! Nechajte ma zamrieť!‘ Celé hodiny som ležal s hlavou strčenou pod sprchou a o piatej ráno som sa odplazil do postele.“
Robert: „Pomstil som sa mu tak, že som sa mu vyčúral do kufra, ale ako vidíte, aj toto prežil.“
A potom sa vrátili do Británie …
zdroj: Ten Imaginary Years (1988)