„Je to príbeh môjho života, príbeh The Cure, ale takisto príbeh o usmernení niečoho, čo sa stáva mnohým ľuďom. Keď sa to stalo mne, tak som mal pocit, že som sa totálne zbláznil. No našiel som východisko a chcel som tak predať skúsenosť ďalej,“ zveril sa nám Lol Tolhurst, ktorý roky zápasil s alkoholizmom.
Mexico City, 11.september 2019 – Laurence „Lol“ Tolhurst – bubeník, klávesák a skladateľ – si začal, v lete 1976 , plniť svoj sen spoločne s Robertom Smithom. Práve vtedy začala turbolentná cesta popretkávaná stratami, závislosťou a separáciou, no takisto priateľstvom a nádejou.
Z dôvodu akejsi očisty, a terapie zároveň, vstúpil anglický umelec, momentálne žijúci v Los Angeles, do svojich najhlbších spomienok, aby nám vysvetlil, že odpustenie sebe samému je možné a tam niekde, uprostred toho hurikánu, nájde každý miesto pre pokoj a rozvážnosť. Toto je rozhovor o knihe „Cured: The story of two imaginary boys“
Spomenul si, že je rozdiel medzi autobiografiou a spomienkami. Aký je teda ten hlavný rozdiel a približ nám proces vzniku knihy. Mal si problém s transformáciou mentálnych obrazov do slov?
Lol: Chcel som to celé prezentovať umeleckým spôsobom. Bolo pre mňa dôležité, aby to boli pamäte, pretože je to pravdivý príbeh. Autobiografia mi príde ako nejaké predvádzanie sa: množstvo faktov ma nudí. Toto je o tom, ako som si užil život.
Roberta si stretol ako 5-ročný, potom neskôr, ako pubertiak, si denne prežíval vašu umeleckú spriaznenosť a vtedy medzi Vami vzniklo to silné puto. Myslíš, že by The Cure vznikli bez neho alebo bez Teba? Povedané obšírne, čím ste jednotlivo prispeli pri tak odlišných osobnostiach?
Moje ego by malo povedať, že „nie, bezo mňa by sa to nestalo“, no ale kto vie? Robert je talent, som si istý, že by nejakým spôsobom každopádne exceloval. Ale tá chémia, ktorá od začiatku medzi nami vládla, tá syntéza, jednoducho tá iskra zapálila niečo, z čoho postupne vznikli The Cure. Myslím, že práve tá chémia medzi dvoma ľudmi docielila ten stav; nie je to o nejakom konkrétnom, jedinom elemente. Bola nevyhnutná prítomnosť nás oboch.
Ja som viac spoločenský, Robert je viac introvert. Ale spoločne sme veci dokázali rozhýbať. Ja neviem, viete, keď máte skutočného priateľa, viete, ako s ním vychádzať … Keď moja manželka stretla Roberta po prvýkrát, prvá vec, ktorú mi povedala bola, „No, je úplne iný, než som si myslela, je veľmi vtipný a duchaplný“. Povedal som jej, „jasné, veď je to môj kamoš!“ Je to o tom, čo máme spoločne radi a hlavne o tom, v čom vyniká každý z nás. V mnohých kapelách máte dvojice, ktoré sa prakticky dopĺňajú. Zoberte si The Beatles. Lennon a McCartney boli úplne rozdielni, no vzájomne sa dopĺňali. V The Cure mal každý svoju pozíciu, za ktorou boli zručnosti, no vo výsledku to bolo niečo veľmi silné. Možno to tak funguje len na umeleckej platforme. Všetko ostatné je už práca v odlúčení, napr. také písanie textov.
Keď ste začali s kapelou fungovať, šlo o akýsi „subkultúrny mix“ tej doby (skin heads, posledné ozveny hippies, rozmach disco hudby) … byť outsidermi, ako si spomenul knihe, je podľa Teba podstata The Cure? Je to základ všetkého?
Absolútne. Keď máte 18, 19, tak si to vlastne ani neuvedomujete, pretože, ako sa vraví, „ste uprostred diania“. Kopec začínajúcich kapiel produkuje hudbu, ktorá sa im páči, pretože ju počujú od iných kapiel. V našom prípade však bolo množstvo vecí, ktoré sa nám nepáčili, veci, s ktorými sme neboli spokojjní, takže sme sa toho všetkého zbavili a hrali to, čo nám zostalo. Rozhodli sme sa jednoducho robiť veci inak.
Počúvali sme množstvo hudobných štýlov a k tomu bolo množstvo vecí, o ktorých rozprávali naši bratia. Radi sme písali, mali sme radi literatúru. V mojom prípade to boli básnici ako Sylvia Plath, Robert objavil Camusa … objavili sme v tom akúsi filozofiu. Dnes je Camus známejší, ale vtedy až tak nebol. Naša hudba na to všetko reflektovala. Ale aj okrem toho sme boli fakt dobrí 🙂
Spomenul si, že Siouxsie a Steven Severin, z The Banshees, Vás naučili, ako vdýchnuť správnu dávku umenia do komerčného sveta. Funguje takto rock v hudobnom priemysle? Boli o tom The Cure? Dá sa to aplikovať pre všetky druhy umenia alebo sa toto deje iba v hudobnej oblasti?
Mne sa práveže vždy páčilo všetko okolo umenia … Mnohí mladí umelci robia chybu v tom, že majú pocit, že sú už v akomsi vákuu. My sme naopak vedeli, že všetci a všetko je prepojené. Všetko to funguje a vy máte k umenie a farby. Niečo z tých poznatkov sme získali práve od Siouxsie a Stevena. Poviem to asi takto, predstavte si, že ste pozvaný do televíznej šou a vy si pomyslíte, „toto nedám, rozhodne nie týmto spôsobom, pretože tomu neverím“. Ale vo svete, v ktorom žijeme, ak to neurobíte vy, urobí to niekto iný a urobí niečo, čo vy nie.
Ak by sme nešli do televízie, išli by miesto nás iné kapely a to by bolo niečo, na čo by sme sa nechceli pozerať. Takže sme sa rozhodli to urobiť. Vždy sme sa však snažili robiť to čo najviac po svojom a kompromisy sme veľmi nerobili. Viete, v skutočnosti neexistuje žiadna úspešná kapela, ktorá v určitom momente nešla do nahrávacích spoločností a nepovedala, „toto je naša hudba, prosím vypočujte si to“. Verte mi, všetci to tak robili, aj keď tvrdia, že nie. To ale jednoducho urobiť musíte, musíte predsa veci nejakým spôsobom ovplyvniť. To však neznamená, že nie ste originálny.
The Cure sú typickí originálnym zvukom a svojho času boli súčasťou novej hudobnej vlny. Veríš ešte, že mladšie generácie tvoria, či budú tvoriť niečo inovatívne alebo sa už dnes len recyklujú „staré“ zvuky? Aké sú Tvoje hudobné predpovede?
Áno a nie. Áno, keď sme začínali, vytvorili sme akýsi „nový zvuk“, no takisto sme vychádzali z akejsi hudobnej minulosti, pretože sme počúvali punk, psychedelické záležitosti … a to všetko sme spojili. Aj dnes, po 30 – 40tich rokoch ľudia v tomto spôsobe tvorby pokračujú. No takisto viem, že je dostupné ohromné množstvo dobrej hudby. Mám 27-ročného syna a nedávno som sa ho spýtal, „Gray, čo mi odporučíš na počúvanie, čo je „nové“?“ Viem, že je tu množstvo veľmi talentovaných ľudí, množstvo skutočne nádhernej hudby a to všetko prezentované mladými ľuďmi, nie starými. A to mi dáva nádej. Hlavne v týchto časoch, ktoré sú veľmi podobné roku 1977. Tu v Mexiku, v Amerike, v Anglicku, v Brazílii … svet sa začína stavom podobať vtedajšiemu svetu a myslím, že dôjde k akejsi ďalšej explózii. Všetkým nám to pomôže, modlím sa za to.
Kniha je príbehom o vykúpení. Myslíš, že rozprávanie takýchto príbehov, či diskusia o závislosti, namiesto tabuizovania, pomáha ľuďom, ktorí prechádzajú niečim podobným? Písal si tú knihu s takýmto zámerom alebo si v takto neuvažoval?
Jediný zámer, ktorý som pri písaní mal: pomôcť ľuďom. Je to príbeh môjho života, príbeh The Cure, môj príbeh s Robertom. No takisto je to príbeh o tom, ako niečo v živote nasmerovať, čo myslím, že sa stáva mnohým ľuďom. Keď sa to stalo mne, tak som mal pocit, že som sa totálne zbláznil. No našiel som východisko a chcel som tak predať skúsenosť ďalej a tak som ako prostriedok na predanie použil práve túto knihu. A viem, že to funguje, pretože na takýchto posedeniach za mno prichádzajú ľudia, od ktorých počúvam, „Lol, mám ten istý problém. Prečítam som si tú knihu a ďakujem Ti.“ To sa ma nesmierne dotýka. Je to jedna z vecí, na ktoré som najviac hrdý: byť schopný komunikovať s inými ľuďmi.
zdroj: sinembargo.mx