Exkluzívny rozhovor s Robertom Smithom pre francúzsku mutáciu magazínu Rolling Stone, ktorý Robert poskytol z príležitosti chystaného vydania filmového záznamu z minuloročných londýnskych koncertov „40 Live – Curætion-25 and Anniversary“.
„Keď tak o tom premýšľam, tak jedna z najkrajších vecí je práve tá, že hoci sme schopní vystupovať ako headlineri na Glastonbury, takisto v Hyde Parku, k tomu sme posvätení Rock´n´rollovou Sieňou slávy, tak sme stále považovaní za čudákov. Musím povedať, že je to skvelá pozícia,“ povedal Smith.
Ešte pred samotným rozhovorom sme od Tvojho zástupcu obdržali mail, v ktorom bolo uvedené: „Robert nie je fanúšikom slova „Gothic“, tak sa mu prosím snažte vyhýbať. Čo máš proti tomu slovu?
Robert: Jednoducho to so mnou nemá nič spoločné. Dokonca ešte predtým, čo som si prečítal texty marketingového tímu o pripravovanom filme, som im okamžite oznámil, že by nemali používať výrazy ako „goth rock“, „gothfather“, „goth“ … Samozrejme, všetko to v tých textoch bolo. Takže som im napísal mail, trochu ostrejší, so slovami ako „do prdele …“ Som ja nejaký reprezentant štýlu Goth? Samozrejme, že nie. Ak by tomu, na druhej strane, tak bolo, bol by som samozrejme veľmi šťastný. Ale nie som! Gothici takisto nemajú radi, keď je nejaká ich kapela takto verejne označovaná. Veď si zoberte skladby ako „Let´s Go To Bed“, „Lovecats“ alebo „The Walk“ … veď sú to obyčajné, hlúpe popové single.
Tak kde majú The Cure, v roku 2019, miesto?
Viete, ja dúfam, že The Cure do roku 2019 vôbec nepatria. Takisto si nemyslím, že The Cure vôbec niekedy mali niekde svoje miesto. Skôr si myslím, že robíme a produkujeme niečo, čo teší a oslovuje určitý typ ľudí. To nesúvisí s vekom, časom, či niečím iným. Iba ak s populáciou.
Začiatkom tohto roku ste boli uvedení do Rock´n´rollovej Siene slávy. Čo to pre Vás znamená?
Ťažko som to znášal, pretože za tých 40 rokov sa v tej kapele vystriedalo 13 hudobníkov. No oni chceli nominovať len šiestich. Tak som im napísal list, v ktorom som im vysvetlil, prečo by mali byť do Siene slávy uvedení všetci. Nechcel som v tomto ustúpiť a ešte dva týždne pred ceremóniou nebolo jasné, či sa tam ukážem. Ale zvyšok skupiny s mojím postojom nesúhlasil. No a keď sme tam teda prišli, napadlo ma, „Veď pre ľudí v Amerike to má skutočne veľký význam.“ Takže, nakoniec to bolo správne rozhodnutie.
V tomto roku oslávil album „Disintegration“ 30 rokov od svojho vydania. Môžeš nám trochu priblížiť jeho nahrávanie?
Nepamätám si, že by som vtedy veľa rozprával. Skôr som napr. Rogerovi zvykol písať, počas jeho hry na klávesy, poznámky o tom, čo robí dobre a čo nesprávne. Ono to možno vyznie neprirodzene, ale chcel som vytvoriť atmosféru, v ktorej by sme medzi sebou mohli komunikovať … bez slov. Jasné, môžete poznamenať, že som vtedy bral drogy, ale svojím spôsobom som vtedy písal texty inak. Zvykol som sa vracať na izbu a tam som sa rozplakal. Vravel som si vtedy, „ja už totálne blázniem.“ Ale postupne začal album naberať tvar, možno aj preto, že po 2-3 týždňoch si všetci uvedomili, čo vlastne robíme.
Je to temný album. Ako sa vysporiadavaš s depresiou dnes?
V skutočnosti som dnes depresívnejší, než kedykoľvek predtým … a paradoxne šťastnejší. Nedáva to žiadny zmysel. Keď tak premýšľam o tom, ako som sa cítil uprostred dospievania, pýtam sa sám sena „Prečo som sa cítil po celý čas tak zle?“ Bol to však taký nezmyselný pocit, ktorý ma v skutočnosti nikdy neopustil. Ak mu dám živnú pôdu, tak do mňa opäť vkĺzne a celého ma ovládne. Myslím si však, že dnes to so mnou vyzerá lepšie, než predtým. Som so svojim životom zmierený.
Novým album by mohol niesť názov „Naživo z Mesiaca“. Prečo práve takto?
Ja si veľmi dobre pamätám pristátie. Mal som vtedy 10, stál som v záhrade so svojou sestrou a otcom a dívali sme sa na Mesiac. V duchu som sa pýtal, „Aký bude svet o 50 rokov?“ No, a ono sa to ku mne vrátilo. Je rok 2019 a pýtam sa, „Tak chlapče, kam sme sa posunuli?“ A odpoveď je sklamaním. Na konci 1970tych rokov bol taký krátky okamih, ešte pred príchodom Reagana a Thatcherovej, kedy sme si všetci mysleli, „Héj, možno sa nakoniec svet vyberie správnym smerom. Hoci veľmi, veľmi pomaly.“ Úprimne, od momentu, čo vznikli The Cure, vidím ľudstvo na nezastaviteľnej ceste do priepasti.
Ale napr. pri takej „Just Like Heaven“ často skonštatuješ, že je to „perfektná pieseň“ …
To áno. Keď hráme „Just Like Heaven“ a Roger začne hrať ten piáno part, tak každý začne v tej chvíli rozjímať a ja využijem vtedy príležitosť sledovať dav. Je to jeden z tých príjemných momentov, ktoré ponúka pobyt na pódiu. Keď som tú skladbu napísal, spomínam si, ako som povedal ostatným v štúdiu, „A je to. Už niekdy nenapíšem nič tak dobré, ako toto. Kľudne to už môžeme zabaliť.“ Chvalabohu sme nič také neurobili.
zdroj: Rolling Stone France