Lol Tolhurst absolvoval v septembri knižné turné po Mexiku, kde prezentoval španielsku mutáciu svojej knihy, z roku 2016, „Cured“. V rámci turné poskytol niekoľko rozhovorov, tento pre portál Sopitas.com
V samotnom úvode knihy dávaš jasne najavo, že je veľký rozdiel medzi spomienkami a autobiografiou. V čom je teda, podľa Teba, rozdiel? A prečo si sa rozhodol podeliť o spomienky a nenapísal autobiografiu?
Lol: Hlavne preto, že som príšerný investigátor. A ak sa mi niečo nepáči, tak to jednoducho nerobím. Rád rozprávam príbehy a presne to chcem robiť. Čiže by som mal veľký problém vyhlásiť „Napíšem autobiografiu a bude sa týkať The Cure!“ Tým by bol na mňa vyvíjaný obrovský tlak, aby som každý detail opísal správne, pretože tak by to malo byť. A takisto verím, že autobiografie sú, aspoň podľa mňa, až príliš založené na faktoch, čím postrádajú zábavu a už to nie sú príbehy. Na druhej strane spomienky milujem pretože kto už by len povedal, že niečí život nie je zábavný? Mám rád kohokoľvek spomienky, pretože ide o príbeh jeho života a jeho pocity. A presne toto som chcel pretlmočiť a vyjadriť slovami.
Považuješ priateľstvo a vzťahy medzi jednotlivými členmi The Cure, obzvlášť s Robertom, za esenciu kapely?
Presne tak! A nie je nič iné, čo by sa dolo označiť za charakteristiku The Cure. Naučil som sa jednu vec: všetky dobré kapely fungovali vďaka chémii medzi jednotlivými členmi, vďaka ich interakcii. Nie je to o tom, že máte najlepšieho gitaristu, či bubeníka. Ak nemáte ľudí, ktorí sa majú navzájom radi, tak to nebude fungovať. My sme spolu boli už ako pubertiaci, pubertiaci v konkrétnom priestore, s rovnakými postojmi a rovnakými problémami. A hudba z toho všetkého vychádzala.
Ako sa vlastne na štýle The Cure odrazilo vyrastanie v Crawley?
V dobrom zmysle, podľa mňa to bolo dobre, pretože sme sa tak stavali k veciam spôsobom, aby sme ich robili správne. Mal som vtedy kopec kamarátov, ktorí žili blízko Londýna, mali vlastné kapely, mali za sebou kopu vecí, no mnohými vecami boli rozptyľovaní. Život v Crawley, ktorý bol inak dosť nudný, v tom čase dokonca nebezpečný, nám na druhej strane zabezpečoval, v období 16-19, koncentráciu.
V tej dobe ste s kapelou skúšali cover verzie alebo ste už tvorili vlastné skladby?
Začali sme samozrejme s coverami a snažili sa nájsť skladby, ktoré sme boli schopní zahrať. Robili to tak všetci, takto sme sa vlastne učili hrať. Počúvali ste ľudí, ktorých hudba sa Vám páčila a snažili sa to zahrať takisto. Ale ani nie do roka sme si povedali, že by sme mali skúsiť vlastné skladby a tak sme začali s písaním. Prvé skladby boli samozrejme úplne príšerné, to doslova, no nedávno som si niektoré z nich vypočul a dnes mi také hrozné neprídu 🙂 Mám však pocit, že dnes ľudia nerobia nič preto, aby sa zapísali do histórie. Takže, postupne sme na koncertoch začali prezentovať aj vlastné skladby, kým si niekto neuvedomil, že hráme už len vlastné veci.
Aké to bolo, keď sa Ti podarilo vymaniť z obmedzení Londýna a bol si zrazu považovaný za hudobníka jednej z najväčších kapiel 1980tych rokov?
No úžasné! 🙂 Hlavne preto, ako som to dnes niekomu poznamenal, že v Crawley vychádzali jedny jediné noviny a v minulom roku, keď som publikoval moju knihu, chceli o tom niečo napísať, no so mnou veľmi spokojní neboli. Takže titulok znel „Nenávidí toto mesto, no stále ho miluje.“ Nie je pravda, že som to mesto neznášal, je to len o tom, že som si uvedomoval jeho skazenosť, ktorá bránila urobiť niečo dobré.
Vyhlásil si, že odchodom z The Cure si si vlastne zachránil život. Ako to vlastne prebiehalo?
Keď som po tom všetkom, čo sa udialo, odišiel, tak som bol ďalších šesť mesiacov chorý. Následne som zašiel za pschiatrom, ktorý ma presvedčil na odvykaciu kúru, ktorú som absolvoval v Londýne. Po tom nasledovala 6-týdňová rehabilitácia, kedy konečne zistili, v čom je problém a čo som robil zle. Po tom, čo som sa z toho dostal, sa môj život úplne zmenil. Odvtedy je všetko úplne iné. Ja neviem, všetky tie veci … asi to bolo nevyhnutné. Vtedy som o tom veľmi nepremýšľal, ale dnes mi je jasné, že ak by sa to neudialo, tak už nie som medzi živými.
Keď ste s kapelou začínali, uvedoval si si svoj prínos? O veciach súvisiacich s bicími si premýšľal aj teoreticky alebo si hral tak, aby to znelo dobre?
Asi sa dá súhlasiť s oboma názormi. Keď sme odštartovali kariéru v Londýne, tak sme mali už po kontrolou všetky aspekty našej činnosti. Začali sme dokonca viac premýšľať o hudbe, ktorú sme mali radi a premýšľali viac o skladbách, ktoré nás ovplyvnili. Začali sme sa viac zbližovať s ľuďmi, s ktorými sme pracovali, s inžiniermi, či kto to všetko bol, a povedali im, či by to a tamto mohlo znieť takto a takto. Mali sme vlastné mierky, to mi zostalo dodnes. Keď dnes pracujem na nahrávkach, tak premýšľam o tom, aké nahrávky sa mi páčili kedysi, no nesnažím sa o kopírovanie, ale o inšpiráciu.
Prečo si vlastne napísal pamäte až po takom dlhom čase?
Preto dnes už sa na všetko pozerám s odstupom. Od všetkých tých udalostí už uplynulo veľa rokov. A na tomto knižnom turné som od obdobia vydania samotnej knihy, od roku 2016. Prezentoval som ju už na mnohých miestach, napr. na Long Islande, v New Yorku, v tom obrovskom obchode s knihami. Po ceste tam som natrafil na ulici na nejaké decká, ako sa rozprávali o nejakom autorovi, ktorého knihu si práve kúpili, bol to nejaký slávny YouTuber. Má 19 a už napísal svoje pamäte!!! Povedal som si, „To čo je do pekla? Aký život ste mohli prežiť v 19tich?“. Šialené. Musí predsa uplynúť nejaký čas, aby ste sa dokázali na veci pozrieť s odstupom, inou optikou a pochopiť, čo sa vlastne stalo a prečo, nie to len zhodnotiť nejakým jednoduchým komentárom.
Máš pocit, že rock a punk už skončili?
Skôr mám pocit, že sa zmenil len pohľad na svet. A to totálne. Veci ako Spotify tých ľudí zmenili, zmenili všetko. Nemyslím si však, že je to zmena k lepšiemu, skôr naopak. Sú tu mladí ľudia, mladé kapely, majú odhodlanie, jednotu a umelecké sklony, to je niečo, čo tu bude vždy, pretože vyjadrovanie vlastných pocitov je úplne prirodzená ľudská potreba, to sa nedá eliminovať. V tomto zmysle môžno punk a rock nezanikli, možno len „spia“.
Nakoniec, môžeš nám prezradiš, či ešte hudobne tvoríš?
Dobre, poviem Vám to, áno. Spolupracujem s niekým slávnym, z inej kapely, ktorý je rovnako starý ako ja, no nepoviem Vám kto to je, pretože až do marca budúceho roka to musím držať v prísnej tajnosti.
Tak nám aspoň skús prezradiť, čo môžeme od tohto projektu očakávať?
Dobre, poviem Vám to. To, čo chcem, je vrátiť sa, tak trochu, k ľuďom, ktorí ma ovplyvnili. ktorých som v mladosti veľmi obdivoval. Chceme verziu toho, čím sme boli ovplyvnení pri našej tvorbe, ale celé to bude v úplne novej podobe. Čiže bude to niečo úplne iné, niečo, čo by ľudia nečakali. Ľudia si nepovedia, „Ahá, to sú chlapíci z tých kapiel!“. Nie, nič také. Tento rok som oslavoval 60-tku a bolo to skvelé, pretože som si uvedomil, že som dovŕšil vlastne tretie dejstvo života a že by som už mohol robiť to, čo naozaj chcem, že už môžem byť tým, kým byť chcem a hlavne, mohol byť uvolnenejší. Keď ste mladý, tak Vám všetko príde veľmi naliehavé, musíte urobiť toto a tamto. Potom som si uvedomil, že veci by mali byť hlavne pravdivé, ale pravda je aj taká, že by ste si mali užívať iba určité veci, nájsť si na ne čas a baviť sa.
Sopitas